Výkupné treba zaplatiť… niekedy aj vlastnou krvou alebo životom

Dilema obety: Kedy sa obetovať a kedy nie? Treba sa obetovať vždy a za každých okolností? Je obeta vôbec potrebná? Načo? Pre koho? Aký má osoh a zmysel? Má každá obeta vždy rovnaký zmysel? Je nevyhnutná, potrebná alebo dobrovoľná? Kto alebo čo určuje jej zmysel? Kto chce alebo potrebuje obety? Aké, kedy, koľko… a prečo? Má utrpenie či obeta nejakú hodnotu?

Keďže v prípade utrpenia sa mnohokrát jedná doslova o hrdinské prijatie nezmeniteľného osudu, Franklova logoterapia prisudzuje hodnotám prioritu, dokonca primát. Nasledujúce objasnenia orientačne podchytávajú základné logoterapeutické myšlienky pochádzajúce od Elisabeth Lukas, ktoré môžu byť smerodajné pri hľadaní a prisudzovaní zmyslu v krízovej situácii; v konkrétnych prípadoch radi pomôžu kresťanskí logoterapeuti.

Tri možnosti, ako dať životu zmysel napriek nepriaznivým okolnostiam

Viktor Frankl rozlišuje tri spôsoby realizácie hodnôt: tvorivé (tvorba manuálna alebo duchovná), zážitkové (uskutočňujúce sa v emocionálnom prežívaní situácie a jej interpretácii, vnímanie krásy, splynutie s ňou, oddanie sa láske alebo modlitbe) a postojové (ako človek prijíma svoj osud, akým spôsobom nesie svoj kríž). Uprednostňuje tvorivé hodnoty pred postojovými ‒ teda najprv treba hľadať spôsoby odstránenia utrpenia, pretože (ak sa jedná o veľkú a vážnu vec) brať na seba zbytočné, nie osudovo nevyhnutné utrpenie je svojvôľa, kedy sa jedná o nezmyselné obete podrývajúce ľudské zdravie a sily.

Človek buď mení osud, nakoľko je to možné, alebo ho prijíma, nakoľko je to nutné

Ak teda existuje možnosť správnym konaním vziať životnú situáciu do rúk, tvorivé hodnoty majú prednosť pred nevyhnutnosťou v správnom postoji vziať na seba utrpenie (postojové hodnoty) (Frankl, V., Logotherapie und Existenzanalyse, Weinheim: Beltz, 2005.), čo je vedecko-psychologické zdôvodnenie známeho postoja sv. Františka z Assisi: „Bože, daj mi pokoj, aby som prijal to, čo zmeniť nemôžem, odvahu zmeniť to, čo zmeniť môžem a múdrosť rozpoznať ten rozdiel medzi nimi.“

Kedy sa obetovať z lásky k druhému a kedy nie?

Ak sa jedná o skutočne veľký heroický čin – dielo alebo skutok nezištnej lásky prekračujúci hranice seba samého, treba o to viac rozlišovať. Je dôležité rozpoznať, či táto obeta je určená práve tej danej konkrétnej osobe, alebo či nie je čakajúca na niekoho iného. Pretože nie každá potreba a požiadavka situácie sa vzťahuje hneď na prvého ochotného človeka, ktorý je bez váhania dobrovoľne sebaobetavý. Nie je nevyhnutné sa hneď za všetko angažovať a vehemetne brať na seba všetky po ceste idúce alebo popadané kríže, či snímať kríže z iných a brať si ich na svoje vlastné ramená. Prosba o dary Ducha je aj v tomto veľkou pomôckou.

Vznešená obeť dokazuje, čoho je láska schopná…

Treba zvážiť, či veľká obeta je skutočne potrebná a nevyhnutná, či motivuje bez vedľajších úmyslov, kedy človeku čestného srdca ide vyslovene o naplnenie zmyslu veci, diela alebo lásky. Nemožno hovoriť o zisku pre seba samého (úspech, únik), ale o jasnom a zreteľnom súhlase s tým, čo človek vyznáva ako zmysluplné. Elisabeth Lukas v knihe Kľúč k zmysluplnému životu upozorňuje, že to musí byť obeta vznešená, ktorá zachraňuje život a dôležité hodnoty, udržuje prírodu a zabezpečuje budúcnosť hodnú človeka. Okrem toho buduje, dodáva netušené sily a je úplne v zhode s vlastným vnútrom. Obeť, ktorá dokazuje, čoho je láska schopná, si zaslúži najvyššie uznanie. Môže viesť až k smrti, napríklad počas záchrannej akcie, kedy je takýto čin považovaný za najvyššie osobné víťazstvo, a nie za zánik (Jn 15,13; Ef 1,7; Kol 1,13-14).

Vznešenosť obete je daná jej výkupným

Ak hodnota vzácneho a krásneho je určená cenou, ktorá sa musí zaplatiť ‒ resp. obetou, ktorá sa musí priniesť, potom tá najdrahšia vec, to, pre čo sa človek obetoval, sa pre neho stáva hodnotnejšie alebo dokonca najhodnotnejšie či najcennejšie… viac si to váži. Čo znamená, že získanie niečoho za cenu zmysluplnej obety prisudzuje veci hodnotu a určuje jej cenu ‒ teda veci majú v istom zmysle cenu obete. Obetujúci tak sám dáva (vyšší) zmysel tomu, čo je obetované. A keďže ríša hodnôt je nadčasová, lebo sprevádza všetko plynutie času a vzťahuje sa na možné a skutočné so zásahom do večnosti, je teda možnosť obetovať sa za to najvyššie ‒ Ad maiorem Dei gloriam. Preto je na zváženie, kedy a či sa oplatí obetovať sa kvôli časným pominuteľným veciam, ktoré nemajú najvyššiu hodnotu večnosti.

Nepochopiteľný paradox: ak majú veci opäť získať svoju hodnotu, musia sa obetovať

Definitívny zmysel obete je v tom, že iba obetujúci dáva zmysel tomu, čo je obetované. Preto hodnotu obsahuje nie to, čo si človek necháva, ale to, čo obetuje. Kedykoľvek človek venuje niekomu svoj čas, dáva obeť, ktorá je podstatou lásky. Láska znamená aj vzdať sa, ustúpiť (napr. zo svojho pohodlia, cieľov) v prospech iného, odpustiť, priznať, premlčať, súhlasiť s opačným názorom, zaprieť sa ‒ teda priniesť nejakú obetu, ktorá v krajných situáciách vyžaduje aj vzdať sa hodnoty seba samého. Ľudia, ktorí v svojej pýche nechcú niečo obetovať, akoby sa vzdávali niečoho zo svätej hierarchie hodnôt.

Človek v Božích službách je povolaný slúžiť hodnotám, ktoré dávajú zmysel všetkému
Oslovený kresťan neprežíva život ako bezduchú povinnosť, ale i počas životnej krízy ho vníma transparentne, cez optiku neba ‒ ako vyzvaný k splneniu konkrétnych úloh. Teda s víziou večnosti je schopný zmysluplných reakcií i napriek utrpeniu, ktorému priradí posvätný zmysel. Ak všetko, čo ho v živote postretne, chápe ako osobnú výzvu – bude pokojný, lebo pochopil, že je poslaný:

Prinášať ľuďom kúsok neba ‒ spájať nebo so zemou

Človek je denne povolaný k uskutočneniu konkrétnych úloh či skutkov a je v možnosti sa slobodne rozhodnúť pre ich vykonanie alebo odmietnutie. Svojim rozhodnutím ovplyvňuje dianie nielen okolo seba. Trpiaci je schopný práve prostredníctvom posvätnej hierarchie hodnôt prinášať zmenu do svojho okolia. Jeho obety a dobré skutky skvalitňujú ľudské životy a napĺňajú toto pozemské miesto nebeským obsahom (Jn 3,16; Ef 5,2; Prís 3,27).