„Zabijem Ťa! RAZ ŤA AJ TAK Z-A-B-I-J-E-M!!!“ … rekviem pre budúcnosť

0
652

Hrôzostrašný diabolský rev znetvoreného človeka s vyhrážkou plánovanej vraždy s neurčitým dátumom, sa hlboko vryl do pamäte. Hororový obraz netvora, ktorý viac pripomína divú zver v zúrivom útoku, s ťažkým železným predmetom v ruke, ktorého cieľom je vražda ‒ ukončenie života obete, stále živo rezonuje v nemiznúcich predstavách. Rozhodný ortieľ potvrdzuje trvanie hrozby až do smrti jedného z týchto dvoch členov rodiny. Keď sa zdá, že človek nevládze, Boh žiada ešte viac. Ďalšia nadľudská skúška ‒ bolestivý a náročný začiatok: odpustenie „neodpustiteľného“.

Ťažko je žiť v jednej domácnosti s diabolskou hyenou v ľudskom tele, ktorá po všetkých stránkach beštiálne ponižuje a surovo zneužíva svojho partnera, každodenne sa vyhráža vyvraždením všetkých členov rodiny a bezohľadne s nepríčetným revom besného zvieraťa, sťa posadnutého samotným luciferom, ničí, likviduje vo dne v noci všetko, čo vidí… aká nemilosrdne krutá je daň a neúnosne zaplatená cena za svätosť obetí, ktoré vytrvajú vo viere.
Odpustenie svojmu potenciálnemu vrahovi, ktorému v žilách koluje tá istá rodinná krv, znie ako morálne i kresťansky správna, ale nedosiahnuteľná túžba. Aké neprekonateľné sa to zdá, keď krutá bolesť úplne ochromuje, priam paralyzuje vôľu a cit. Kde vziať dezinfekciu na duševné zranenia a ich zahojenie, odstránenie stôp krívd, obvinení a útokov ‒ dokonca s verdiktom plánovanej vraždy?

Milovať nepriateľov = láska k svojmu beštiálnemu vrahovi?? Aké kontroverzné!
I keď rozum pohýna vôľu k naplneniu túžby odpustenia, nie je to jednoduché. Prekážok je veľa. Je to nesmierne ťažké, komplikované, náročné… nad ľudské sily. Nejedná sa o potlačenie hnevu či zapojenie rozumu bez účasti srdca a vedomia, v ktorých sú stále prežívané úplne opačné city a pocity, úporne brániace pravdivému odpusteniu. Sprevádzanie, duchovná pomoc kňaza alebo kresťanských terapeutov môže byť nádejou ‒ keďže konkrétne situácie vyžadujú konkrétne riešenia. Je však dôležité všeobecne poznať prioritu, veľký význam odpustenia a metanoie, ktoré sú pre obeť domáceho násilia kľúčovým.

Zmierenie sa s vlastným vnútorným súperom… a so svojím životným príbehom
Slabosti, potláčané pudy a potreby môžu byť tým vnútorným trýzniteľom, ktorý drtí dušu neustálymi pocitmi vín, krívd a nanovo vzbudzujúcimi výčitkami. Odvolávanie sa na ťažkú životnú situáciu či zotrvávanie v štádiu vzdoru a obviňovania vedú k životnému pesimizmu, ktorý človeka ešte viac strháva. Takýto postoj bráni napredovaniu a je známkou neprijatia a odmietania zmieriť sa so svojím životom a prebrať zodpovednosť zaň.

Zatvárať oči pred pravdou a realitou nie je správnym riešením. Ako je aj zbytočné utekať či skrývať sa pred nimi, pretože človeka vždy dobehnú. A rovnako aj zdĺhavé skúmanie a znovuotváranie zranení necháva trpiaceho sedieť na lavici žalobcov.

Martýri, ktorí si sami nasadili tŕňovú korunu a nechcú sa jej vzdať
Sústavné úmyselné rozpomínanie tragických zážitkov bez dohľadu odborníkov nemusí mať želaný správny dopad a uzdravovací efekt. Vedomé prežívanie dávnej bolesti, ktorá nanovo prechádza celým telom, spôsobuje nové trápenia a ďalšie nové rany, ktoré zväčšujú tie staré. Človek tak úmyselne predlžuje svoje staronové trápenie. Svoju minulosť si tak stále sprítomňuje, akoby ju ani nechcel opustiť. Vlastnou vinou sa tak necháva uväzniť v jej priepasti. V skutočnosti takíto ľudia nežijú, oni len prežívajú… v osvojenom prívlastku trpiacej obete. Božie slovo radí neuvažovať o veciach dávnych, nespomínať, priam zabúdať (Iz 43,18; Flp 3,13-16).

Odpustenie je základom úspechu, štartom do nového začiatku
Ak človek nechce odpustiť sebe, nedokáže odpustiť ani druhým a dokonca ani Bohu, voči ktorému môže pociťovať hnev a zlosť. Odpustenie všetkým, uvedomenie si nadobudnutých skúseností, ktoré zraneného človeka zmenili, je podmienkou k prejdeniu do ďalšej úspešnejšej životnej etapy ‒ kedy už človek nebude sám seba vnímať ako zraneného, ale ako silnejšieho, obohateného o nové skúsenosti.

Mieru odpustenia si stanovuje človek sám
Bez odpustenia je myslenie a cítenie obete stále ovplyvňované; akoby zostávalo v moci tyrana, čo úplne blokuje jeho uzdravenie. V modlitbe Otčenáš (pozri aj Kol 3,13) Ježiš učí, že odpustenie našich previnení je viazané na naše odpustenie vinníkovi; je podmienené slovkom „ako“. Slovo „ako“ teda stanovuje aj mieru odpustenia samému trpiteľovi. „Odpusť nám, ako i my odpúšťame“ ‒ jasne vyjadruje, že bez odpustenia sa ani utrápený človek ďalej nepohne a životnú situáciu pozitívne nezmení, nech by sa o to snažil akýmikoľvek okľukami.

Odpustenie = Exodus – odchod z otroctva do slobody
Grécke slovo „άφεσης“, odvodené od „ἀφίημι“ má význam ako latinské slovo „dimittere“ ‒ čo znamená odhodiť (záťaž), prepustiť na slobodu, oslobodiť sa, zanechať. Odpustenie sa vzťahuje na vinu. Doslova znamená prepáčenie a oslobodenie sa od viny, jej odňatie. Jedná sa o odpustenie v tom najhlbšom význame, ktoré vyžaduje celého človeka; začína už v myšlienkach a vyviera z hĺbky srdca. Oslobodzuje z moci toho, ktorý ublížil.

Odpustenie a zmierenie negujú a premáhajú špirálu zla
Bez odpustenia niet zmierenia. Oba tieto skutky sú od seba neodlučiteľné. Nie sú len predbežnou podmienkou nového života; sú jedným z jeho podstatných prvkov (Mt 5,23-24). V kresťanstve platí: dobrom premáhať zlo, teda jedná sa o odpustenie a žehnanie i bez pochopenia. Zmierenie znamená založenie mieru, jeho vnesenie, zblíženie sa, pokoj duše, utíšenie svojho vnútra i života ako takého. Vzťahuje sa na človeka, ktorý ublížil, ale aj na seba samého a Boha.
„Hodina zrodenia ľudskej slobody je hodinou stretnutia sa s Bohom.“  (Alfred Delp, nemecký jezuita zavraždený nacistami) Svätá spoveď, úprimná ľútosť, rozhrešenie kňazom, pokánie a časté prijímanie Eucharistie pôsobia ako Boží elixír, ktorý uzdravuje, zoceľuje, oživuje…

Metanoia – mení rekviem na aleluja!
Od ľudských myšlienok do určitej miery závisí stav zdravia a celkový život človeka. Keďže sú mnohokrát podmienené mnohými predsudkami, emóciami a spomienkami, ktoré plodia nespokojnosť a ďalšie traumy, môže z nich až ochorieť. Ak má byť život človeka zmysluplný a úspešný, vyžaduje metanoiu ‒ zmenu zmýšľania = pozvanie k novému životu. I keď je človek v istom zmysle produktom minulosti, nemusí byť do smrti jej väzňom. Trpiaci nesmie dovoliť svojej minulosti, aby ovládla jeho budúcnosť. Metanoia rúca bariéry, uschopňuje človeka k prijatiu novosti (Rim 12,2; Iz 43,19) = Aleluja! pre budúcnosť…

ZANECHAŤ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár
Prosím zadajte svoje meno