Kontemplatívna mama: 5 duchovných lekcií, ktoré mi prinieslo práve materstvo

6
2976

Od začiatku manželstva som si kládla otázku, akým spôsobom je vlastne manželstvo a rodičovstvo cestou ku svätosti. Mám pocit, že po desiatich rokoch manželstva a štyroch tehotenstvách a čo chvíľa aj štyroch pôrodoch, som odpovedi na túto svoju otázku na stope. Tu je 5 lekcií, ktoré vo mne dozreli počas posledných rokov práve uprostred rodinného života.

Do kelu, zasa bilancujem. Pred tromi rokmi náš prvorodený slávil piate narodeniny a výsledkom mojej reflexie oných piatich rokov bol tento blog. Dnes sme o ďalšie tri roky ďalej a ja som o pár lekcií múdrejšia.

  1. Všednosť je plnosť Krista

Toto stretnutie sa odohralo počas jedného z tých dlhých, pravidelne prichádzajúcich období, ktoré nazývam „prechod všednosťou“. Sú to obdobia, ktoré dôverne pozná každá žena na materskej. Sú to obdobia pozostávajúce zo sledu dní, v ktorých sa mi večer ani nechce odpovedať na manželovu otázku: „Aký si mala deň?“ Nuž, rovnaký ako ten včerajší a ten predvčerajší a ten predpredvčerajší… a zrejme rovnaký ako ten zajtrajší. Deň vyplnený varením, upratovaním, prebaľovaním, vybavovaním, úlohami, únavou, nedostatkom zaujímavých podnetov a tak. Ann Voskamp sa nebojí nazývať takéto obdobia „pohoršujúcou všednosťou“. Súhlasím s ňou. Pretože keď tá všednosť príde s prvým dieťaťom a trvá a trvá pri druhom a je stále prítomná aj v náručí s tretím maličkým, tak je naozaj často až pohoršujúco neznesiteľná.

Počas jedného z týchto prechodov všednosťou som bola navštíviť v Brne starú priateľku, kontemplatívnu sestru žijúcu v klauzúre, sr. Immaculatu. Počas rozhovoru sme si povedali všeličo. Čo sa mi však vrylo do srdca, bola veta: „Všednosť je plnosť Krista.“ Od nej, ktorá bola stelesnením týchto slov, mali úplne zvláštnu váhu. Zrazu som videla tú púšť, ktorou som prechádzala, v novom svetle. Upokojila som sa na nej. Začala som tú všednosť prijímať nie ako nevyhnutnú fázu, ktorej sa nedá vyhnúť, ale… ako cestu, moju cestu, ako domov. Veď Boh hovorí: „Preto ju ja vyvábim, zavediem ju na púšť a prehovorím k jej srdcu.“ (Oz 2,16)

Takže tak. Naučila som sa, že všednosť je plnosť Krista. Netreba ho hľadať inde. Stačí ho zbadať a objať v tej – niekedy ‒ sivej všednosti každodenného života.

  1. Bez ohľadu na výsledok, dôležité je, že sa dávam, že dávam život

Táto téma ma bolela a bolí roky. Tie momenty, keď naše deti vyzerajú strašne nevychované, au. Nespratné, hlučné, neposlušné. Keď ich nezvládam stravovať zdravo a hovoriť s nimi láskavo. Keď nezvládam byť dôsledná vo výchove, keď mám pocit, že strácam kontrolu nad životom (lebo som napríklad práve v prvom trimestri tehotenstva a zvládam len ležať a čakať na lepšie dni).

Práve tieto momenty sú tak zvláštne vzácne. Cítim ten boj v sebe ‒ či budem proti nim vzdorovať a budem sa hnevať alebo im poviem: „Vitajte!“ a od srdca si nad nimi poplačem. Objať ich znamená siahnuť si poriadne hlboko. Vo vnímaní vlastnej hodnoty. Znamená to prijať svoju nedokonalosť a vo viere objať hodnotu, ktorú mám jedine v Bohu.

Vzdor alebo zlomenosť. Ovocím vzdoru je u mňa hnev, nervozita, krik. Ovocím zlomenosti je plač, ktorý zmäkčuje moje vlastné srdce a taká akási zlomená láskavosť.

Bol to práve moment takej uplakanej zlomenosti, keď som silno pocítila, že dôležitý nie je výsledok, ale to, že sa dávam, taká, aká som. Že moja obeta, ktorou som ja sama, je prijatá taká, aká je, nedokonalá. Je prijatá.

  1. Moje sebadarovanie sa deje prostredníctvom tela

Sedela som v posteli kratučko po treťom pôrode. Malé bábätko usilovne salo mliečko z boľavých bradaviek. Satím sa v mojom tele uvoľňoval hormón oxytocín, ktorý zabezpečuje sťahovanie maternice. Boleli bradavky a boleli aj sťahy maternice. Z jednej aj z druhej strany sa ku mne dychtivo tisli staršie dve deti. Bojovala som s túžbou vystreliť sa na Mesiac. Len s bábätkom. Zápasila som medzi vzdorom a poddajnosťou. Tento raz vyhrala poddajnosť a moje srdce sa naučilo novú modlitbu: „Vezmite a jedzte.“ V tom momente som zazrela svoj život ako eucharistický. Ako život, ktorý sa dáva a dáva sa prostredníctvom tela.

K tejto modlitbe sa odvtedy vraciam. Často je tým mostom, ktorý ma prevedie z hranice medzi hnevom a zlomenosťou do zlomenosti. Vezmite a jedzte pre mňa znamená „vlastniť sa“ spôsobom, ktorý mi umožňuje slobodne sa darovať manželovi a deťom. Nedávam sa preto, že musím, že sa to patrí, že sa to odo mňa očakáva, ani preto, že mi to spôsobuje príjemné pocity. Dávam sa, pretože ma k tomu vedie moje vlastné srdce. Vnímam, že každým momentom, keď vyhrá poddajnosť nad hnevom, vrastám stále hlbšie do Krista, Eucharistického Krista.

  1. Môj život je ponorený v Tichu až do momentu, kým z neho neutekám

Vždy som mala rada ticho. Ticho, ktoré sa rozprestrelo nad svetom v noci a umožnilo mi nerušene študovať. Ticho na exercíciách u jezuitov alebo klarisiek. Ticho na adorácii. Potom začali do môjho života pribúdať deti. O to „fyzické“ ticho som dokonale prišla, pretože všetky tri naše deti sú prudko sociálne, urečnené a s prenikavými hlasmi. Celé roky raného materstva som neprestávala túžiť po tichu a túžba po ňom vo mne stále rástla. To ma priviedlo približne pred rokom k dvom „experimentom“. Prvým bolo ticho od internetu počas Adventu, pričom toto obdobie som si nakoniec predĺžila až do Veľkej noci, a druhým bolo ticho od stretávania sa s kamoškami počas Pôstu. Obe tieto „tichá“ mi priniesli do života podstatnú zmenu. Nebol to len nejaký „detox“ alebo cieľavedomé budovanie nových návykov. Bola to cesta sebapoznávania. Počas týchto tichých mesiacov som si pouvedomovala, čo a prečo robím. Čo a prečo ma ťahá k internetu, čo a prečo ma ťahá do socializácie. O celom procese aj výsledku som podrobnejšie popísala v článku „Mamám, ktoré túžia po vnútornom tichu“.

Čo som chcela napísať na tomto mieste je, že som objavila dimenziu života, ktorú volám: „Ticho JE! Až kým z neho neutekám.“ A tým JE s kapitálkami mám na mysli, že to bol nový objav, bola to Heuréka! Ticho nie je niečo, o čo som definitívne prišla rozhodnutím pre manželský život. Nie je to túžba, ktorá musí na svoje naplnenie čakať, až kým deti nevyrastú. Nie. Ticho JE a môj život je ponorený v Ňom – pretože to Ticho je meno Osoby. Tej Najmilovanejšej.

  1. Moja najsilnejšia modlitba je tá, keď nechávam svoje ruky pribité v „nečinnosti“ v tvare kríža

Od gymnaziálnych čias, počas ktorých si ma Boh zachytil prostredníctvom charizmatickej obnovy (ďakujem, sr. Bibiána OFS!) som mala v sebe ako silné memento slovo „služba“. Počas vysokoškolských čias sa toto slovo pod vplyvom Spoločenstva Ladislava Hanusa, ktorého sme s manželom členovia, zmenilo na „angažovanosť“. Mala som v sebe veľmi silnú túžbu a chuť dať svoje dary do služby Bohu a dobru. Po skončení dlhých rokov štúdia som sa cítila pripravená „do boja“ za Božie kráľovstvo. Hovorila som Bohu ako Izaiáš: „Tu som, pošli mňa!“ A viete, kam ma poslal? Ku sporáku a práčke! Myslíte, že toto som mala na mysli, keď som sa mu ponúkala? Toto bolo to posledné, na čo by som bola pomyslela! Samozrejme, že ako manželka a mama rozrastajúcej sa rodiny som vedela, že moje základné miesto je v rodine, no predsa som si myslela, že popri rodine budem robiť niečo veľké a strhujúce, niečo, čo bude mať veľký „impact“ a výsledky!

A teraz to dôležité. Zopakujem sa – ako manželka a mama rozrastajúcej sa rodiny som vedela, že moje základné miesto je pri rodine, no predsa… som si myslela, že môžem robiť aj niečo väčšie a užitočnejšie. Počas rokov v tomto mojom domácom kláštore som pochopila, že najviac, čo môžem urobiť pre Božie kráľovstvo, je – zotrvať na svojom mieste. A že moja najsilnejšia modlitba je tá, keď nechávam svoje ruky ukrižované v tvare kríža s Ježišom. Keď sa vzdávam „služby“, angažovanosti, pokiaľ vychádzajú z môjho ega, z mojej (v zásade dobrej) túžby po sebarealizácii, ktorú však Boh práve teraz nechce.

Toľko som mala na srdci, milé kontemplatívne mamy. Ďakujem, že ste sa dočítali až sem, ste hrdinky!

Aďka Mikolášiková

Zdroj fotografia: www.pixabay.com

6 komentárov

    • Ďakujem, Zuzka 🙂 Áno, vidím veľkú plodnosť portálu zastolom. Som presvedčená, že pramení z prijatia tej všednosti a „vonkajšej nečinnosti“ šiestich dní v týždni popri tom jednom siedmom, počas ktorého sa venujem zastolom 🙂

  1. K tomuto článku sa, podobne ako aj ďalším článkom od Vás, milá Aďka, opakovane vraciam… Veľmi ďakujem! A myslím v modlitbe na Vás, Vaše tehotenstvo aj štvrtý pôrod… Buďte celá rodina požehnaní!

ZANECHAŤ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár
Prosím zadajte svoje meno