Kontemplatívna mama: Ako byť šťastná

9
1657

Nikdy som veľmi neobľubovala pôstne obdobie. Celé detstvo som sa zúčastňovala v kostole modlitby krížovej cesty, v dospelosti som sa modlila bolestný ruženec… no celý čas som sa podvedome Ježišovho utrpenia bála. Akoby som mala strach, že rozjímaním o ňom sa niečo z neho na mňa „nalepí“.

Počas minuloročnej prípravy na pôstne obdobie v našej rodine som sa nechala inšpirovať článkom Katky Brezovej Kostyalovej Ako prežiť s deťmi pôst. Autorka Katechéz Dobrého pastiera Sofia Cavaletti odporúča zamerať sa viac než na konkrétny opis Ježišovho utrpenia na Jeho dar seba samého nám. S deťmi sme teda zahrabali do škatule s pieskom oslavné „Aleluja“ a do modlitebného kútika sme postavili kartičku s veršom: „Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie, ostane samo. Ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu“(Mk 4, 26 – 29).

Pre mňa bolo minuloročné pôstne obdobie obzvlášť náročné. Bola som počas neho v poslednej fáze tehotenstva (dcérka sa narodila na Kvetnú nedeľu). Bola som veľká, ťarbavá a nekonečne unavená. Bolo pre mňa úsmevné, že práve v tejto veľkosti, ťarbavosti a nekonečnej unavenosti som asi mala pre tému odumierajúceho zrna to, čo Montessori nazýva „senzitívne obdobie“. Pochopila som, že kartička s veršom bola vystavená predovšetkým kvôli mne.

Obraz zrna vloženého do zeme mi bol taký blízky! Zrno je vložené do tmy, vlhka a chladu zeme. Všetok život si nesie v sebe a predsa nič nemá pod kontrolou. Jeho prerod je do obrovskej miery závislý na vonkajších okolnostiach – vlahe, teple a svetle. Je ponorené do tmy, leží v neistote. Netuší, ako dlho bude tento proces trvať a či bude vôbec úspešný.

V obraze zrna som našla veľkú analógiu s povolaním ženy

Aj v našom živote je množstvo období, keď sa ocitneme v tme a neistote. Či už je to vtedy, keď hľadáme toho, komu by sme darovali svoju vášeň a nehu a dlho predlho ho nenachádzame. Alebo je to vtedy, keď už sme milovaného našli a realita manželského života ukázala, že to s nami nebude také ružové, ako sme čakali. Alebo je to vtedy, keď mesiac čo mesiac plačeme pri menštruácii sklamaním nenaplnenej túžby po dieťatku. Alebo je to vtedy, keď máme vážne zdravotné problémy alebo finančné alebo… Alebo je to jednoducho vtedy, keď vychovávame svoje deti najlepšie ako vieme, a výsledky nie sú v dohľade.

Ocitáme sa v tme a neistote. Možno sa cítime osamelo a je nám úzko. A práve to, čo potrebujeme, je vydanosť, to, čo potrebujeme, je plač. Prostý plač v Ježišovom náručí. Potrebujeme oplakať predstavy, ktoré sme mali vytvorené o živote a o našom šťastí. Odovzdať ich do Ježišových rúk v dôvere, že sú to ruky lásky, a preto sa nám nemôže nič zlé stať. Tak ako vlhko zeme zmäkčuje obal zrna, tak plač zmäkčuje naše vlastné srdce a otvára cestu výhonku života.

Tak ako pôsobením vlhka mäkne a puká obal zrna, tak náš plač zmäkčuje naše vlastné srdce a otvára ho sebadarovaniu.

 

Čo je však potrebné na to, aby sme sa mohli stať takýmto zrnom? Čo umožňuje, aby sme sa stali takýmto darom?

Totiž, neviem ako vy, ale ja viem o množstve žien, ktoré „zomreli sebe“ skôr než žili. Ktoré „sa darovali“ skôr než sa vlastnili. Viete, podľa čoho sa dajú poznať? Sú to ženy, ktoré sú buď zatrpknuté alebo neurotické alebo proste nešťastné. Počas života venovali veľa úsilia tomu, aby si svojou obetavosťou (starostlivosťou, pracovitosťou) kúpili lásku svojich blízkych. A keď sa im to nepodarilo (pretože svojich blízkych akurát tak uhnali a odohnali od seba), podľahli sebaľútosti a trpkosti.

Skutočná láska je však príťažlivá.

Svätí sú príťažliví. Svätí nikdy nezostali sami, pretože čistota ich lásky vždy pritiahla ďalších.

Ako sa teda stať skutočným darom?

Na to, aby sme sa mohli darovať, sa musíme najskôr vlastniť.

Na to, aby sme mohli podľa Ježišových slov zomrieť svojmu ja, musíme najskôr toto ja mať.

To znamená, že si potrebujeme byť vedomí seba a svojej identity.

Rada by som sa s vami podelila o to, čo pomáha na tejto ceste od sebavlastnenia k sebadarovaniu mne: byť v kontakte s celou sebou, byť k sebe milosrdná, poznať svoje potreby a vedieť sa o ne postarať a žiť v prítomnosti.

 

  1. Byť v kontakte „s celou sebou“ – so svojím telom

Poznáte tú scénu z Nevesta na úteku, kde Julia Roberts zistí, že vlastne nevie, na aký spôsob má rada pripravené vajíčka, pretože sa vždy prispôsobila každému partnerovi, ktorého mala? Samozrejme, mohla sa prispôsobiť a dať si na raňajky praženicu, hoci sama by preferovala skôr volské oko. Ide o to, že ona vôbec nevedela, čo má rada.

Je to taký malý a úsmevný príklad niečoho veľkého.

A to veľké je výzva byť v kontakte s „celou sebou“ – so svojím telom, so svojimi emóciami a svojou dušou a jej najhlbšími túžbami.

Kontakt so sebou teda zahŕňa kontakt so svojím telom. Umožňuje mi poznať, koľko hodín spánku potrebujem, aká strava mi vyhovuje, aké intímne dotyky ma tešia a, naopak, ktoré sú pre mňa rušivé a poviem im „nie“. Kontakt so svojím telom tiež zahŕňa poznanie svojho mesačného cyklu a toho, ako sa počas neho mením (viac v tomto článku). Umožňuje mi dopriať svojmu telu bez výčitiek starostlivosť, ktorá ma teší, či už masáž alebo nejakú inú ženskú milotu.

  1. Byť v kontakte s „celou sebou“ zahŕňa ďalej kontakt s vlastnými emóciami

Toto je téma na samostatný článok. V skratke dám za seba jeden nelichotivý príklad. Skôr než som sa sama stala mamou, starala som sa občas o sestrine dve malé deti. Mali sme a dodnes máme vynikajúci vzťah. Niekoľkokrát sa však stala taká zvláštna vec. Keď prejavil malý synovec pri mne veľmi silný vzdor alebo keď mal jeho vzdor istý odtieň, fatálne som to nezvládla a… našťastie moja pamäť je ku mne milosrdná a už si nepamätám detaily, ale zrejme som na neho nakričala a nahádzala mu na zadok. Čo si však pamätám ako kľúčové bola agresivita, ktorá zo mňa vtedy na moje veľké zdesenie vyšla. Bola to agresivita, o ktorej som nevedela, že vo mne môže byť. Toľko mi bolo jasné, že to nie je o synovcovi, že je to o mne. Videla som, že moja reakcia nebola adekvátna jeho správaniu. Zároveň som občas mala zlé sny, v ktorých ma prenasledovalo nejaké dravé zviera. Po rokoch som prišla na to, že oná agresivita a divé zvieratá v snoch spolu súvisia. Tie divé zvieratá reprezentovali moju vlastnú potlačenú agresivitu. Silnú negatívnu emóciu, ktorú vo mne vyvolalo určité zranenie v detstve, ktoré som nebola schopná v detstve spracovať, a tak som celý tento obsah vytesnila z vedomia do podvedomia, aby som prežila. Bohu vďaka, v dospelosti som sa vďaka „komplexnému servisu“ – duchovné sprevádzanie, modlitba príhovoru, psychoterapia – k týmto konkrétnym a ďalšími zraneniam dokázala vrátiť a nechať ich uzdraviť Božou liečivou láskou. Čo chcem povedať týmto príkladom je, aké je dôležité byť v kontakte s vlastnými emóciami. Dokážeme cez ne o sebe veľmi veľa zistiť. Keby som sa témou vlastnej agresivity nezaoberala, doteraz by som takto vybuchovala pri vlastných deťoch a nevedela by som, prečo vlastne. Možno by som sa ospravedlňovala tým, že za to môžu svojou neposlušnosťou ony.

No rovnako dôležité je byť v kontakte so svojimi pozitívnymi emóciami – čo ma teší, pri čom prežívam úľavu, čo ma dokáže občerstviť – fyzicky, ale povedzme aj tak mentálne, pri čom pookrejem? Keď to viem, dokážem s tým pracovať a vytvoriť pre to vo svojom živote miesto.

  1. A napokon, kontakt s vlastnou dušou a jej najhlbšími túžbami

Zámerne nepíšem, ktorý z týchto aspektov je najdôležitejší, pretože človek je jednotou tela, duše a ducha. Spomínate si na tie ženy, ktoré sa tak urputne celý život obetovali, až sú z toho nešťastné? Často sú to ženy, ktoré sa denne modlia ruženec, viackrát do týždňa idú na svätú omšu, chodia pravidelne na púte… všetko toto však dokázali bez toho, aby nechali Boha preniknúť do svojho emočného sveta a do najhlbších hlbín svojho srdca. Keď totiž toto dovolíme, On nás nutne premení a my začneme žiariť.

Boha môžeme pustiť len do tých dverí, od ktorých máme kľúče. A On vojde a stane sa v nás prítomným tam, kde doteraz nebol…

A teda, čo sú tie najhlbšie túžby? Mne sa tak javí, že na dne našich (ženských) sŕdc tíško prebýva túžba po láske, prijatí a bezpečí. Ak dokážeme tieto túžby nasmerovať správnym – Božím – smerom, teda ak oslobodíme našich blízkych od očakávaní, že to oni môžu tieto naše hlbiny naplniť, potom sme na dobrej ceste nechať sa prežiariť Božou láskou a niesť ju týmto svetom.

  1. Byť k sebe milosrdná

Kľúčová vec, ktorá mi pomáha na ceste životom, je milosrdenstvo voči sebe samej. Ono je to v takom zvláštnom napätí. Na jednej strane je fajn mať veľké ciele, plány a túžby a na druhej strane je tiež fajn mať vo svojom životnom projekte priestor pre zlyhanie. Je to úžasne oslobodzujúce. Napríklad také materstvo. Veď ktorá z nás sa príležitostne správa ohavne ku svojím deťom z číreho potešenia? Ak to niektorá robíte, stojí to za preskúmanie – prečo to robíte, v čom to pramení. Myslím však, že väčšinou ide jednoducho o zlyhanie – z únavy, nervozity atp. Namiesto toho, aby som sa v takýchto situáciách týrala tým, aká som nemožná matka, naučila som sa radšej ísť pred Boha a vystaviť sa s touto ohavnosťou jeho milujúcemu pohľadu. Ten pohľad odpúšťa a lieči.

Je to práve kontakt s vlastnými emóciami, čo mi pomáha zachytiť, keď mám od seba príliš veľké očakávania. Keď cítim, že som v strese, že sa častejšie hnevám alebo častejšie vybuchnem, urobím si revíziu očakávaní, ktoré na seba kladiem. Pokiaľ cítim, že stres plynie stade, nehanbím sa tie očakávania zmierniť. Alebo sa aj hanbím, ale z lásky k sebe a svojim blízkym sa to snažím urobiť, haha.

  1. Poznať svoje potreby a vedieť sa o ne postarať. Zároveň prijať, keď okolnosti neumožňujú ich naplnenie

Tento bod súvisí s tými predchádzajúcimi. Svoje potreby dokážem poznať/poznávať natoľko, nakoľko som v kontakte so sebou. Mne veľmi pomohla kniha Mamy v jednom kole. Túto knihu sme počas dvoch rokov prešli s priateľkami na mama-stretku hneď dvakrát. Z mesiaca na mesiac sme si čítali postupne kapitolu za kapitolou a skúmali jednotlivé priority – ja, Boh, manžel, deti a domácnosť. V kapitole „Ja“ sme sa intenzívne zaoberali vlastnými potrebami – koľko hodín potrebujem spať, ako často a aký druh športu potrebujem, aké sú moje duchovné potreby atď.

Pre mňa osobne napr. bolo kľúčové pomenovať si, že mojou hlbokou potrebou je pravidelná intelektuálna práca. Videla som, že dokážem darovať seba rodine vtedy, keď mám cca 8 hodín týždenne možnosť pokojne sedieť a sústrediť sa na intelektuálnu, ideálne kreatívnu prácu. Sú ženy, ktoré sa začnú venovať pečeniu alebo šitiu. Vyštudované právničky či ekonómky sa dajú na cukrárenskú dráhu a je to úžasné, pretože objavili svoje miesto, svoju vášeň, svoje poslanie.

Teraz, čo myslím tým, že je dôležité sa vedieť o svoje potreby postarať. Najhorší je nedostatok sebapoznania. Príklad. Môj muž nie je až tak iniciatívny pri organizovaní nášho manželského rande. Kým som nevedela, o čo ide, veľmi ma to bolelo a vytáčalo. Čo som si uvedomila v istom momente bolo, že rande je moja potreba, nie jeho. On má iné potreby (ktorých naplnenie, mimochodom, nevyžaduje odo mňa!) Má iný jazyk lásky, ktorým jemu prirodzene mi prejavuje lásku. Keď som si toto uvedomila, veľmi sa mi uľavilo. Zistila som, že to nie je prejav jeho nelásky či nezáujmu. Zároveň som mu nikdy neprestala láskyplne komunikovať, že môj jazyk lásky je toto. No sňala som z neho očakávanie, prestala som vyžadovať… Teda naučila som sa, že dôležité je počúvať sa, spoznávať, poznať svoje potreby (talenty, vášne) a postarať sa o ne, nevyžadovať/neočakávať, že to urobí za mňa niekto iný.

  1. Žiť v prítomnosti

Zdá sa, akoby bol „život v prítomnosti“ dnes celkom trendy. A dobre, že je to tak. Neexistuje iný život, než ten v prítomnosti. Pokiaľ sa neustále zaoberáme minulosťou alebo budúcnosťou, nežijeme skutočne, len prežívame. Neexistuje ani iný Boh než ten, ktorý sám je plnosť Prítomnosti. Jeho meno je „Som, ktorý som“. Nestretneme sa s ním inak než v prítomnosti.

Mňa k životu v prítomnosti posunula kniha Kontemplatívne exercície. Autor vedie čitateľa postupne procesom vnímania vlastného tela, emócií, túžob. Mojou prvou úlohou (k ďalšej som sa ani nedostala, haha) bolo stráviť denne nejaký čas (ja som si určila pol hodinu) v prírode „len“ vnímaním prostredníctvom jedného zmyslu. Chodila som v tom období na prechádzku do parku s najmladším synkom. Synček v kočíku, ja za kočíkom. Zamerala som sa na vnímanie toho, ako moje chodidlá dopadajú na zem. Na stret mojich nôh a zeme. Snažila som sa na nič nemyslieť, len vnímať. Na začiatku to bolo, samozrejme, ťažké, pretože som bola zvyknutá na masívny vír myšlienok. Predsa som však kde-tu aj len tak bola a chodila a vnímala. Keď už som takto nachodila nejaké hodiny, vytryskla zrazu z môjho srdca modlitba: „Zem, po ktorej chodíš, je svätá.“ Bol to pre mňa veľmi silný zážitok. Bola to modlitba, ktorá vyvrela z hlbín môjho vnútra a zostala v ňom. Doteraz hocikedy, keď kráčam, moje srdce sa modlí túto modlitbu, resp. žije v tomto vedomí – vo vedomí posvätnosti celej zeme. Inokedy som sa zamerala na dotyk vanúceho vetra na mojej tvári. V ňom som zavnímala nežné Božie pohladenie. Bez toho, aby som sa o to mysľou alebo akokoľvek inak snažila, Prítomnosť sama sa ma dotkla.

Tieto polhodinky som si veľmi obľúbila a stali sa mojou formou rannej modlitby. Kedykoľvek sa mi dá, idem hneď ráno s najmladším dieťaťom na takúto prechádzku. Je pre mňa cenné, ako ma tento čas naladí do dňa.

Čo ma však dlho počas dňa neprestávalo rušiť, bolo utiekanie sa k Internetu. Nudu, frustráciu, únavu z neustáleho kolotoča okolo detí som riešila hľadaním rozptýlenia so smartfónom v ruke. Veľmi ma mrzelo, že nie som plne prítomná vo svojom živote, pri svojich deťoch a túžila som to mať inak.

Postupne som sa vydala na cestu digitálneho minimalizmu (ako som zistila z knihy Slávky Kubíkovej Krotitelia displejov, že sa to volá, hih). Smartfón som vymenila za tlačidlový mobil a odišla som z FB. Tieto dve veci boli kľúčové. Internet ma začal rozptyľovať výrazne menej (viac o celom procese nájdete v tomto blogu). Jasné, keď sa chcem rozptýliť, otvorím si počítač a niečo si prečítam/pozriem. A som pri tom k sebe milosrdná. Normálne si to niekedy bez výčitiek dovolím. Pretože som v kontakte so sebou. Viem, že niekedy (jeseň, choroby, tehotenstvá…) to jednoducho potrebujem. Dôležitý nie je 100%-ný výkon. Dôležité je byť v kontakte so svojimi najhlbšími túžbami. Moja najhlbšia túžba (hlbšia než túžba po rozptýlení) je túžba po živote v prítomnosti. Chcem svoj život žiť, nielen prežívať, nechať si ho pretekať pomedzi prsty. Chcem v ňom byť plne prítomná v každom okamihu. Okrem tých okamihov, v ktorých občas nechcem byť prítomná, haha.

Aký chutí život v prítomnosti? Chutí ako hlboká radosť a naplnenie. Keď som v prítomnosti, neposudzujem, neporovnávam. Vnímam. Prítomnosť plodí hlbokú radosť, je oslobodzujúca, dáva krídla, dáva integritu – cítim sa ako jedno ponorené v Jednom. Obyčajné momenty doma pri kuchynskej linke s manželom a s deťmi chutia ako vrchol všetkého, po čom som kedy túžila.

Bytie zrnom, ktorému puká obal a derie sa cezeň nový život, chutí ako vrchol všetkého, po čom som kedy túžila.

Tento text pôvodne slúžil ako príprava na impulz na stretnutí skupinky žien. Preto tá dĺžka. Vďaka, že ste sa dočítali až sem. Čo pomáha na ceste ku šťastnému životu vám?

Foto: Pixabay

9 komentárov

  1. krasne, mudre a laskave slova 🙏
    zaujímalo by ma, z coho plynula ta skryta agresia a akym psychoterapeutickym smerom ste sa jej dokázali zbavit. Bojujem s niecim obdobnym 🤔

    • Ďakujem za milú spätnú väzbu, Majuš. Na prvú otázku Vám odpoviem súkromne mailom. K tej druhej – šlo o terapiu zameranú na emócie (Emotion Focused Therapy) a systemickú psychoterapiu (teda psychoterapeutka, ku ktorej som chodila, mala výcvik v týchto dvoch smeroch).

  2. Aďka, veľmi hlboké vyjadrenie boja s okresávaním sa, odovzdávania a sebapoznania, ktoré súvisia so slovom: “Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie…”
    Jednotlivými bodmi ste to krásne a pravdivo vystihli. Veľmi pekne ďakujem.

  3. Ďakujem za tento krásny článok. V poslednej dobe si uvedomujem ako veľmi som zameraná na výkon, a tým pádom som aj často nervózna a hnenliva. Niekedy neviem už čo ma vlastne teší alebo si na to neviem pri malých dvoch deťoch a treťom na ceste len nájsť cas. Ale možno toto je cesta. Viac byt s Ním a so sebou. Počúvať seba a ten tichý hlas ktorý plní tie najhlbšie túžby srdca.

  4. Vďaka za tento článok, za pomenovanie jednotlivých oblastí…
    Som doma s deťmi už 18 ty rok, najstarší je dospelý, najmladší má 4,5 roka. Žijem povolanie manželky a mamy na plný úväzok a vždy znova sa potrebujem vrátiť k prameňu. Pripomenúť si, že je to povolanie k svätosti cez tú každodennú vernosť rozhodnutiu.A že odmena nás čaká tam, v nebi.

ZANECHAŤ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár
Prosím zadajte svoje meno