Kontemplatívna mama: Mamám, ktoré túžia po vnútornom tichu

16
1797

Pred nejakým časom prišiel moment, keď som si uvedomila, koľko času denne trávim s mobilným internetom v ruke. Uchyľovala som sa k nemu veľakrát denne, aby som sa spojila so svetom, oddýchla si, načerpala inšpiráciu, aspoň na chvíľu mentálne utiekla z únavy, nudy a všetkého, čo okrem tých krásnych veci život mamy prináša. Rozhodla som sa s tým skoncovať.

S nostalgickým úsmevom si spomínam na našu prvú hodinu spirituálnej teológie. Doktorka Glória Braunsteiner sa nás spýtala, čo je základná vec v duchovnom živote. Horlivo sme sa pustili do hádania: modlitba, Eucharistia, obeta, Božie Slovo, pôst, spoločenstvo a tak ďalej a tak podobne. Glória, ako sme ju medzi sebou familiárne volali, sa len usmievala a krútila zamietavo hlavou. Keď sme vystrieľali všetky náboje a vzdali sme sa, napísala na tabuľu slovo – TICHO.

Vtedy som vôbec nerozumela, prečo by práve TICHO malo byť pre duchovný život také podstatné. Dôležité, to áno, ale až takto?

Postupne, po rokoch, začala vo mne rásť túžba po tichu. Chcem sa s vami podeliť o cestu k nemu alebo skôr do Neho, ale najlepšie asi o cestu objavovania toho, že ja som v Tichu, že môj život je ponorený v Tichu, ktoré je osobou.

  1. Prvým ovocím ticha je hluk

Určite to poznáte. Slávnostne si vyhradíme čas na modlitbu, sadneme si, zatvoríme oči a… vidíme duchovným zrakom tie kopy špinavého riadu. Čo riadu, ale toho prádla! Čo prádla, ale tých hračiek! Spomenieme si na všetko možné aj nemožné, vrátane toho, čo nám kto povedal a nemal povedať, čo sme my nepovedali, ale mali povedať… No proste katastrofa. Je to však úplne prirodzené. Keď prestaneme vnímať podnety zvonku, vybublá na povrch to, čo nosíme vo svojom srdci.

Sv. Terézia z Avily, učiteľka Cirkvi, píše, že 20 rokov sa nedokázala modliť inak, než s knihou v ruke. Volá sa to rozjímavé čítanie. Znamená to vziať si ku modlitbe hoc len útlu knižočku a pomaličky ju čítať, zostať pri každej vete tak dlho, ako si to srdce praje. Niekedy možno prečítať celú kapitolu, inokedy len dve vety. Oboje je v poriadku. Ja posledných päť rokov dookola čítam a vstrebávam dve knižočky. Neponáhľam sa ďalej, pretože cítim, že stále ma vnútorne sýtia. Zvyknem sa takto modliť večer v posteli pred spaním. Veľmi sladko sa po takej modlitbe zaspáva, musím povedať…

  1. Odstrániť zo života zbytočný šum

Žijeme v hluku, ktorému sa nevyhneme. Určuje ho napríklad vek a povaha detí – ich roztomilý džavot, rozprávanie, krik, ale aj jačanie.  Hluk áut, ktoré počúvame počas prechádzky s deťmi, hudba pustená v kaviarni alebo nákupnom centre. To všetko je kulisa našich životov. Ešte stále je však okolo nás množstvo hluku, ktorý je v našich možnostiach vypnúť.

Za zbytočne hluk produkujúci považujem napríklad televízor. Rozprávka pre deti alebo film sa dajú  pustiť aj na počítači. Vyhneme sa tomu, aby bola telka bežným podmazom rodinného života. Úprimne, popri našich troch extrovertných cholerikoch obdarených prenikavými hlasmi som takú ohučaná, že akýkoľvek ďalší hluk už neznesiem.  Samozrejme, detským CD sa nevyhnem, moja obľúbená pesnička je Ťuki-ťuki-ťukalo, von sa dostať žiadalo a rozprávka Polepetko – z nej som naozaj celá polepetená. Kto nemá, nevie, o čo prichádza!

  1. Keď cesta do ticha bolí – pôst od internetu a sociálnych kontaktov

Pred nejakým časom som si uvedomila, koľko času denne trávim s mobilným internetom v ruke. Uchyľovala som sa k nemu veľakrát denne, aby som sa spojila so svetom (#sama doma s tromi deťmi), oddýchla si, načerpala inšpiráciu, aspoň na chvíľu mentálne utiekla z únavy, frustrácie, nudy a všetkého, čo okrem všetkých krásnych vecí život mamy prináša. Uvedomovala som si však, že toto utiekanie sa k internetu mi bráni žiť naplno v prítomnom okamihu. Nebola som celá tu a teraz pri svojich deťoch. Myšlienkami som bola pri tom, čo som si práve prečítala, v mamičkovskej diskusii, do ktorej som sa práve zapojila, a podobne. Bolo mi to ľúto a túžila som zmeniť to.

Urobila som teda taký pokus. Počas adventu pred dvomi rokmi som výrazne obmedzila internet. Zrušila som si maily v mobile, odhlásila som sa z našej mamičkovskej google grupy, odhlásila som si newslettre, ktoré ma na net priťahovali, ostatné som si „skryla“ – tak, aby mi nechodili do doručenej pošty, ale do nejakého vedľajšieho priečinku. Zároveň som si dala pravidlo, že budem na chodiť na net jedenkrát za deň, len na počítač a že to nebude večer, aby som si už večer chránila taký… tichý.

Uf. Musím sa priznať, že prvých niekoľko týždňov to bolelo. Cítila som sa… osamelá a nedôležitá. Nikto mi nepísal, nikto ma neoslavoval. Po tom, čo som dala tieto veci zo svojho života preč, uvedomila som si, koľko sebahodnoty som čerpala z tohto virtuálneho sveta. A toto pozorujem opakovane. Až keď dám niečo zo svojho života preč, vtedy si uvedomím, čo všetko to pre mňa znamenalo. Sledovanie lajkov, odpovedí na moje maily… cez to všetko som si potvrdzovala svoju hodnotu. Takže áno, bolelo to poctivých niekoľko týždňov. Potom, potom sa pomaličky začala bolesť zmierňovať, moja duša sa začala upokojovať a užívať si novonadobudnuté ticho. V mojej „adventnej výzve“ som pokračovala napokon až do Veľkej noci. Po jej skončení som sa cítila iná, slobodnejšia. Bol to veľký krok vpred smerom k vnútornému tichu. Keď dnes siaham po sledovaní lajkov a nedočkavo čítam odpovede na moje premúdre maily, už o sebe aspoň viem, prečo to robím a viem toto vedomie premeniť na modlitbu: „Pane, moja hodnota nie je v tom, akú spätnú väzbu dostanem od druhých ľudí, daj mi nájsť moju hodnotu v tebe.“

Ďalší pokus prišiel počas tohtoročného pôstu. Odriekala som si počas neho sociálne kontakty, resp. veľmi som ich obmedzila. Účinok bol rovnaký. Uvedomila som si, koľko sebahodnoty hľadám vo vzťahoch, v snahe byť pohostinná, priateľská, načúvajúca, akčná a neviem aká ešte. Pôst skončil a moje vnútro s úľavou zakričalo: „Ticho je! Je okolo mňa! Ja som v ňom“ – pokiaľ z neho neutekám. Pocítila som slobodu Bohom Milovanej, ktorá nemusí robiť nič, aby bola milovaná a hodnotná.

  1. Ticho, ktoré dáva Ježiš sám

A potom je druh ticha, ktoré nie je možné získať vlastnými silami. Ježiš ho dáva, komu chce, vtedy, keď On sám chce. Ako píše francúzsky pustovník otec Albert Peyriguere v knižočke Uchvácen Kristem: „Vo všednosti denných povinností, keď ich plníme v jednoduchosti a s láskou, Boh hľadá našu dušu, aby ju pozdvihol do závratnej výšky mlčania, v ktorom sa nám on sám dáva.“  Na prijatie daru tohto ticha sa môžeme len disponovať – napríklad tým, že vypneme vo svojom živote zbytočný šum.

Ako to máte vy?

Ktorý jeden zbytočný šum by ste chceli vo svojom živote aktuálne vypnúť?

Čo by vám pomohlo, aby ste do toho šli?

Napíšte do komentáru a môžeme sa navzájom zdieľať a podporovať sa, milé kontemplatívne mamy!

16 komentárov

  1. Andrejka, ďakujem za krásny článok. Ste mi povzbudením 🙂 Inšpirovala ma hlavne myšlienka rezervovať si ticho večera…práve tento čas trávim hodne pri pc – inokedy nie je veľmi kedy, ale uvedomujem si, že ma to vyrušuje.

    • Vďaka, Marta 🙂 Áno, ten večer je špeci čas, i keď si predstavujem, aké musí byť super začať deň tichou modlitbou, no to ja ležím v posteli v kóme do poslednej možnej chvíle 😉

  2. Instagram! Som veľmi vizuálny typ a pekné obrázky má vždy inšpirovali, tiež sa mi páči zdieľať okamihy môjho/nášho života, a tak hľadám rozumnú mieru. Myslím ale, že mi veľmi pomáha domácnosť bez wifi a telefón bez internetu, prosto nechcem, aby ma moje, takisto, tri deti videli často so smartfónom v ruke.

    A kontemplatívna mama, píš častejšie, k tvojim článkom sa rada vraciam, sú výborné!

    • Vďaka, Anna, je pre mňa povzbudzujúce vedieť, že moje texty sú pre niekoho povzbudením 🙂 Inak, nechcem provokovať, ale sleduješ nový zastolácky Instagram? 😉 Máme šikovnú novú spolupracovníčku – fotografku, ktorá tam vešia krásne fotky. Ale teda k tomu tichu – to je úžasne, že máš telefón bez mobilu, na to zbieram odvahu 😉

  3. Píšete mi z duše. Ja to mám tiež tak, ako ste mali i vy. Na internete trávim každú voľnú chvíľu, čo si uvedomujem, že nie je správne, no neviem sa akosi voči tomu nejako obrniť. A zaujímavé je, že i to trávenie času na internete je takmer úplne totožné s tým Vaším, ktoré ste uviedli. No vidím, že takýmto spôsobom sa mi vytráca zo života modlitba a keď tam už aj je, myslím počas nej na to, čo treba urobiť, či čo všetko si pozriem sa internete. Ďakujem Vám za inšpirácie, ako s tým niečo začať robiť 😉.

  4. Andrejka, práve ma tvoj článok pristihol pri čine! Uspávam dieťa a … som s mobilom v ruke. Ajajaj. Vďaka za podelenie sa s tým, ako si sa postila, aké to bolo ťažké a aké ovocie to prinieslo… To ma najviac oslovilo! Ďakujem za inšpiráciu a povzbudenie!

    • Vďaka za spätnú väzbu, Monika! Podľa mňa na samotnom uspávani dieťaťa popri čítaní mobilu principiálne nie je nič zlé, pokiaľ nemáme v ruke ten mobil aj pri varení, pomedzi hranie s deťmi atď atp ;), resp. každá z nás najlepšie v srdci vycíti, kedy je to ok a kedy nie 🙂 Držme si palce 🙂

  5. Počas materskej sme sa nasťahovali do nového domu a nekúpili sme si TV. Je tomu 7,5 roka a je to super. na rozprávky máme PC a aj ten sa zapína len keď ideme niečo pozerať. Teraz som sa vrátila na materskú a užívam si ticho doma 🙂 Ľahšie sa mi sadá k modlitbe, lebo nič nemusím vypínať 🙂 Len … knihu odložiť. Vďaka za článok.

  6. Vďaka za inšpirujúce myslienky:) Keď som zistila, že trávim veľa času na soc. sieťach, určila som si jeden deň v týždni, kedy si ich popozerám, ostatne dni sa ich zrieknem a obetujem to za niekoho alebo za niečo. A ten pocit slobody k tomu sa ozaj oplati:)

ZANECHAŤ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár
Prosím zadajte svoje meno