Boh nezasahuje; Boha niet… keď priepasťou je vlastný život

2
1331

Psychické rozpoloženie utrápenej obete vedie k myšlienkam o zmysle, príčine, podstate svojho trápenia a vôbec dôvodu svojho bytia ako takého. Desivá hrôza kríža presahuje racionálny úsudok a zahmlieva videnie správnej cesty. Bolesť prítomnosti evokuje a kumuluje strach z budúcnosti. Memento mori je jediné ópium šťastia. Človek čelí ničote, prázdnote a sebe samému s túžbou jednoducho už viac „nebyť“. A tak riešením, ktoré sa ako jediné ponúka, je: s nádejou proti nádeji skočiť do priepasti strachu z vlastného života… a s absolútnou dôverou objať svoj kríž; odovzdať sa Bohu celý a celkom. Boh, tak skrze prerastenú temnotu celej bytosti, navráti jej „ukradnutú“ identitu.

Žiaľ, niektorým utrpeniam sa nedá vyhnúť a jediným východiskom, ako im čeliť, je prijať ich. Akt prijatia reality človeka v istom zmysle oslobodzuje a ušetrí ho pred oveľa ťažším trápením. Avšak – dá sa prijať a žiť v nepochopiteľnej trýzni múk, ktoré si despotova korisť nezapríčinila sama? Dá sa vôbec pochopiť tyranov krutý úmysel – za živa ničiť, likvidovať, parazitovať na zdraví a živote iného človeka? Neľudské zaobchádzanie tak privádza obeť k zúfalému rozpoloženiu a presvedčeniu, že je Bohom nemilovaná, opustená, priam zavrhnutá – a teda bez zaváhania a akýchkoľvek zábran súhlasí so žalmistom:

„Boh nezasahuje; Boha niet“ (Ž 10,4; 14,1)

Život na zemi bez utrpenia je ilúziou. Nik sa nenarodil pre bezbolestný život. Boh je stále a bude vždy akosi osudovo otázny pri hľadaní príčiny utrpenia nevinnej obete. Tá, premožená vlastnou bezradnosťou nevie, či plakať, kričať alebo radšej mlčať…? Ak hľadá odpoveď v Božom slove, zistí, že Sväté písmo od začiatku do konca je opisom dramatických bojov dobra a zla, resp. ľudských prehier a Božích výhier. Veľké množstvo rôznych druhov utrpení, na ktoré ľudia reagujú výkrikmi, žialením, nariekaním, slzami, lamentovaním… prinútilo redaktorov k vzniku vlastného literárneho druhu: náreky. Ľudská ničota tak vsádza svoju nádej na Majestát Boha, ktorý ju vytrhne z biedy pozemského života a privedie do svetla večnej blaženosti… Ale… čo ak si Boh nepraje skorú smrť obete a má pre ňu naplánovaných niekoľko ďalších desiatok rokov života na zemi? Vízia na lepší zajtrajšok sa javí ako zasnená predstava mimo realitu, rezervovaná pre naivky…

„Preklínaj Boha!“ (Jób 2,9)… radí Jóbova žena

Ideálnym prototypom nevinnej obete je Jób – človek spravodlivý, ktorého skúšanie bolo neznesiteľnou bolesťou do špiku kostí. Jeho náreky akoby hovorili z hĺbky srdca samotnej obete: Bár by zhynul deň, v ktorom som sa narodil, aj noc, keď povedali: „Chlapca počala!“ (…) Čo v lone matky hneď som vtedy neumrel, buď po pôrode zaraz nezhynul?! (…) Načo je život človeku, ktorému je skrytá jeho cesta a Pán ho koldokola ohradil? (…) Bo pred čím mám strach, to práve postihne ma, a čo ma desí, to ma zachváti. Ja nemám pokoja ani istoty; ni odpočinku, iba súženie…“ (Jób 3,3-26).

Nielen Jób, ale i jeho priatelia ‒ Šuachčan Bildad, Temančen Elifaz, Naamčan Sofar sa zamýšľajú nad tým, prečo trpí ‒ on, spravodlivý, čnostný človek. Svojimi filozoficko-psychologickými úvahami vysvetľujú jeho utrpenie nesprávne, čím Jóbovi spôsobili ešte väčšie muky. Dnešné obete – dnešní Jóbovia – sú na tom práve tak rovnako. Veľakrát nepoznajú príčinu múk, ktoré ich trýznia, prebodávajú… pomaly a postupne umŕtvujú, za živa zabíjajú. Ochotné rady dobrých priateľov nechtiac zahasia tlenie malilinkej iskierky nádeje v srdci človeka; teda schopnosť postaviť sa na nohy dorazia na plnej čiare a človek je po dobre mienenej kamarátskej rade na tom psychicky oveľa horšie ako pred tým.

Vlastný dom ‒ Golgota, na ktorej vyhasol život

Aby si človek neprivodil ešte väčšie súženie, napriek všetkému je potrebné, aby sa pokúsil o rozvážne rozlišovanie ‒ komu čo povedať, komu čo nepovedať, komu ako povedať, kedy a koľko povedať… a rovnako ‒ kedy, komu nepovedať, koľko nepovedať… či radšej úplne mlčať. Postoj blahoslavenej Zdenky Schelingovej bol postojom odvážnej svätice, ktorý sa zdá nadprirodzený až ľudsky neprijateľný… a predsa…: Budeš milovať a predsa budeš presvedčená, že nepoznáš lásku. Budeš milovať až k smrti, ale budeš cítiť, že si zradila lásku. Bude ti hovoriť o láske a tebe sa bude zdať, že počuješ cudzí jazyk a tvoja muka bude v tom, že nebudeš môcť pochopiť ani vyjadriť svoje utrpenie. …trpieť v tichosti a skryto. Ticho je ovzduším bolesti ‒ i na Kalvárii sa mlčalo. Keď sa žalujeme a hľadáme útechy, stráca sa to, čo je na bolesti najposvätnejšie. Nerozhadzujme túto vzácnu milosť. Kto žije v duchu obety, môže si povedať: ,Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus.ʻ“ Svätosť ‒ tak obdivuhodná a vzácna ‒ k takémuto postoju však predpokladá kresťanskú zrelosť a ľudsky nadpriemernú duchovnú veľkosť, do ktorej každý človek nedorástol.

 

Prebodnutý ostrím všemocnej krutosti

V čase útrap, z ktorých zdá sa, že niet východiska, hrozí krajné zúfalstvo, ktorého predzvesťou je nemý výkrik všetkého, plného ničoty zároveň. Človek sa cíti na pokraji zrútenia. Je hrozné tajomstvo takýchto múk ‒ s neuveriteľným Božím tichom, ktoré ochromuje, hluchotou a prázdnotou, ktoré mätú, ešte hlbšie a viac prebodávajú…, doslova paralyzujú rozum, srdce, vôľu i city. V takomto stave cieľom každého dňa je: Nevzdávať sa! Trpezlivo vytrvať! …a bezhranične veriť! Víťazstvom je tak prežitý každý deň s vierou a vedomím, že láska Boha je tým väčšia, čím je u človeka bezmocnejšia.

Časté prijímanie Eucharistie revitalizuje, zoceľuje, posilňuje, nasmeruje, oslobodzuje, dodáva odvahy… premieňa rany na vzácne perly…

Ak človek nechce zo svojho rozpoloženia prepadnúť do väčšej priepasti zla, musí sa chytiť toho jediného, čo mu zostalo ‒ svojho kríža. Musí ho objať ako svoju záchrannú kotvu celým svojim náručím, nechať ho priam presiaknuť celou svojou existenciou, odovzdať mu celý svoj život a stotožniť sa tak s nepoznanou Božou vôľou. Nestrácať dôveru, veriť, že nič sa nedeje bez Božieho vedomia. I napriek desivému tichu, Boh vidí, Boh sa stará, Boh chce KONAŤ. Treba mu však dať na to priestor a hlavne k dispozícii seba samého ‒ celého a celkom. Teda netrpieť spôsobom stoika, ale vo viere a v plnom nasadení pokračovať v majstrovskom zdolávaní skúšky. Odovzdanosť Bohu umožňuje, aby mohol konať skrze prerastenú temnotu celej bytosti a navrátiť jej „ukradnutú“ identitu.

2 komentárov

  1. Po precitani clanku, som nadobudla hrozny pocit. Ale ja nepoznam takehoto Boha, co by chce pre nas utrpenie bez nadeje. Spominany Job, predsa ho Boh zachranil. Biblia je plna vitazstiev ludi, ktori boli pri nom. Plnili Jeho volu. Porazeni boli len nespravodlivi, odladlici. Boh nam predsa dava nadej, vieru.

ZANECHAŤ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár
Prosím zadajte svoje meno