Každým dychom vdýchnuť budúcnosť, vydýchnuť minulosť…

Perspektíva blaženej budúcnosti vyžaduje už teraz platiť vstupenku do neba. Jej cena je často vykúpená v krvavom pote a v nasporených slzách. A to postupne, celoživotným umieraním –  dennými námahami, sebazápormi, obetami a modlitbami. Hold, čo nič nestojí, za nič nestojí. Človek si uvedomuje svoj záväzok voči tomu, čo sa nazýva Boží dar, talent. Cieľom celoživotného snaženia však nemá byť výkon, ale (naplnené) bytie, poslanie. Posledné argumenty, koľko sa toho človek v živote naučil a spravil, nikdy neprevážia dôkazy, ako miloval. A to je odpoveďou, na čom v živote skutočne záleží.

Ľudský život býva u viacerých tŕnistou cestou od jedného okamihu k druhému. Málokedy sa javí ako prechádzka rozkvitnutou alejou; a ak, tak len na krátke osvieženie, aby človek neupadol do smrteľnej apatie. Bolo by nebezpečné, ak by sa v určitom životnom úseku pohodlne usadil a snažil by sa akoby zadržať čas. Takýto prístup by bol klamaním seba samého. Čas plynie a či človek chce alebo nie, neustále ide v ústrety veciam neznámym. Ako sa budúcnosť postupne stáva prítomnosťou, odhaľuje jednotlivé momenty, dáva poznať svoje výzvy a tajomstvá. Jej ponuka dňa býva veľmi pestrá. Človek má vždy na výber. V svojej slobodnej vôli sa rozhoduje; vnútorným postojom k momentálnej situácii si zároveň predurčuje aj svoju budúcnosť. …bude o láske…?

Byť ako ostrovček pokoja uprostred blázinca sveta

Malichernosti a drobnosti sa stavajú do cesty, sťažujú až znemožňujú vykonanie dôležitých vecí, ktoré predkladá povinnosť dňa. Človek musí čeliť nielen vonkajším okolnostiam, ale aj vnútorným pohnútkam a rôznym signálom, znameniam, túžbam a chutiam, ktoré sa nástojčivo dožadujú pozornosti. X-krát denne musí odfúknuť veľa starostí a vzbudzujúcich obáv, čo sa zmocňujú jeho mysle. Vôbec nie je tak jednoduché myšlienky na starosti dňa odháňať ako dotieravé muchy, ktoré narúšajú koncentráciu, oberajú o čas a stravujú tvorivé sily človeka. Niekedy akoby priam musel svoju slobodu vyšklbnúť z pazúrov každodenných starostí. Mnohokrát musí zasadiť všetky sily na to, aby zvíťazil nad hroziacim chaosom v sebe i proti sebe. A to je paradox výzvy každej hodiny: priam gladiátorsky bojovať za pokoj. Čo tak pokúsiť sa o výmenu, či priam dohodu s Bohom, aby vzal zbytočné starosti, ale aj oprávnené záujmy za svoje (pretože On najlepšie vie, čo človek potrebuje) a na výmenu zas prijať tie Jeho záujmy za svoje…? 

Každým dychom vdýchnuť budúcnosť, vydýchnuť minulosť

Neúprosné plynutie času pripomína, o čo v živote skutočne ide. Každá hodina, ktorá je človeku ponúknutá, je nabitá životom. Prináša ďalšiu a ďalšiu šancu, aby v ňom niečo dozrelo, rozkvitlo, rozvinulo sa, rástlo či zapustilo hlbšie korene… Človek si začína uvedomovať svoj záväzok voči tomu, čo sa nazýva Boží dar a talent (ako záchytné životné body). Tam, kde sa snaží byť verný Bohu, sebe a svojim najkrajším okamihom; je plne prítomný – a vtedy je sám sebou. Takýmto spôsobom do svojich vzťahov a práce vkladá seba samého; jeho činy tak spočívajú v jeho bytí. Plne odovzdaný rytmu času prežíva každú hodinu v jej najplnšej kvalite; stáva sa súčasťou svojej práce, ba čo viac, súčasťou života druhého človeka a vôbec, celej histórie ľudstva. 

Čo je najdôležitejšie pre dnešný deň?

Prežiť naplno prítomný okamih plynúci v povinnostiach dňa; to znamená prežiť efektívne čas, ktorý je človeku darovaný. Uvedomovať si ako chronos, tak i kairos. Ak človek doslova znásilňuje v sebe vnútorný rytmus, celkom iste je na dobrovoľnej ceste k vyhoreniu. Preventívne pripomínanie si svojich ľudských limitov ozrejmuje, že človek nie je anjel ani stroj. Využiť prospešne svoj čas neznamená dostať sa do tlaku, zhonu a stresu (a následne na kliniku psychiatrie!), ale naplno rozvíjať svoje nadanie, talenty a bez strachu objavovať a začať používať nové, doposiaľ skryté či neodhalené schopnosti. Správny timemanagement radí: ora et labora. 

Objaviť konkrétnu špecifickú výzvu prítomného okamihu

Nič na svete sa nedeje náhodou. Nič sa nedeje bez toho, aby to Boh nedovolil. Každá udalosť, s ktorou je človek konfrontovaný, nesie v sebe určitý Boží podnet. Treba sa častejšie zastaviť a vytušiť niečo z Božieho tajomstva- tajomstva naplnenia času. Objaviť túto konkrétnu špecifickú výzvu aktuálneho momentu je prostriedkom, ako zvládnuť každú situáciu. Ideálne je žiť naplno vonkajšiu i vnútornú realitu, ktoré sú v rovnováhe a harmonicky zladené, ktorej ani jedna neprežíva, neparazituje na úkor druhej. Dovoliť existovať pozemskému, no nenechať sa tým ovládať a zároveň naplno žiť aj duchovný rozmer života. Tam, kde vládne Boh, nie je strach ani starosti. Tam je pokoj, jas a otvorené nebo, z ktorého ako osviežujúce kvapky letného dažďa, padajú milosti. V aktuálnom momente je tak – v tejto do sveta vliatej posvätnosti – prítomné všetko, čo človek práve potrebuje a jeho práca tým získava nebeskú kvalitu.

Je dôležité to, čo sa deje vo mne a nie, čo sa deje mne

Život je dôkladne poskladaný z jednotlivých zmysluplných plynúcich okamihov, na ktoré vplýva Boh, anjeli, démoni, svet i sám človek. Ten je tak vystavený mnohým životným výzvam a skúškam, o ktorých v konečnom dôsledku rozhodne jeho slobodná vôľa. Pokušenia a neresti, ktorým nejedenkrát podľahne, ťažia jeho kroky do neba. Zároveň sú však príležitosťou k sebapoznaniu a k sebazáporu, čím prehlbujú duchovný i osobnostný rast. Úlohou je, spraviť z tohto ťažiska stupienok do neba. Toto uvedomenie si vzbudzuje pocit vážnej a hlbokej vďačnosti za všetko čo bolo, je i bude… čo prozreteľne od vekov riadi prapôvodná Múdrosť.

Treba zaplatiť vstupenku do neba 

Vstupenka do neba je veľmi drahá, treba za ňu riadne zaplatiť – dlho sporiť z krvi, sĺz, potu a obiet. Denné sebazápory v znášaní i tých najmenších nepríjemností sú výzvou k týmto obetám, ktoré sa môžu vznášať do neba ako vonné kadidlo a upútať Božiu priazeň. Za svoju vstupenku tak človek postupne platí tým, že už na zemi sa bolestne zvetráva večnosťou, až pokým ňou nebude celý a celkom presiaknutý. Tajomstvo múdrosti však obsahuje v sebe aj zmierenie sa so všetkým, v čom človek pochybil a zlyhal, ako i s nezrovnalosťami, premárnenými a zanedbanými príležitosťami svojho života, ktoré vyžadujú uznanie, že aj to bolo na niečo dobré. Život v takejto vďačnosti a skromnosti tak ponúka ďalšiu lekciu: učiť sa pokore, úprimnosti voči sebe samému a rešpektu voči Božej prozreteľnosti. 

Modlitba pre dnešný deň

Holandsko-ruská Židovka Etty Hillesum, ktorá bola obeťou holokaustu, sa k Bohu modlila takto: „Niečo Ti sľúbim, Bože, je to len maličkosť: nebudem dnešný deň zaťažovať svojimi starosťami o budúcnosť ako ťažkými bremenami, vyžaduje to však určitý tréning. Každý deň má dosť starostí aj sám osebe. Pomôžem Ti , Bože, aby si to so mnou nevzdal, nemôžem však vopred nič zaručiť. Jedno mi je čoraz jasnejšie: nemusíš pomáhať ty nám, ale my musíme pomáhať tebe, a tak pomôžeme sami sebe. To je to jediné, na čom záleží: zachrániť v sebe kúsok Teba, Bože. Možno ti dokážeme pomôcť vyryť Ťa do spustošených sŕdc druhých ľudí. (…) Ešte so mnou zažiješ núdzne časy, Bože, keď ťa nebude tak výdatne sýtiť moja viera, no ver mi, naďalej budem pracovať pre teba, zostanem Ti verná a nikdy ťa zo svojho vnútra nevyženiem. Mám dosť síl na veľké, heroické utrpenie, Bože môj, skôr sa obávam tých  mnohých drobných každodenných starostí, ktoré ma občas obťažujú ako dotieravý hmyz. Zatiaľ si teda len trochu poškriabem poštípané miesta a každý deň si znovu poviem: pre dnešok si to zvládla (…). Využi a vychutnaj si každú minútu tohto dňa a sprav z neho plodný deň, aby bol silným základným kameňom, ktorý sa môže stať oporou nastávajúcich úbohých dní (…).“

Zdroj fotografie: www.pixabay.com