Keď sa stretnete s Krásou, dýchajte zhlboka!

3
1295

Ak je v tomto svete – v dobe zvelebovania nerestí – ešte niečo krásne, tak je to všetko to, čo sa skvie dotykom nebies. Pozornému a vnímavému pohľadu neujde všetka tá obklopujúca nádhera, čo priam poeticky spieva „solo per te“: poriadok vesmíru, rajská príroda, nebeská vôňa kvetov, vtáčí orchester, šum stromov, pramene kryštálovo čistej vody či láskavý pohľad, milý úsmev, úprimný nezištný záujem, slovo povzbudenia… To všetko sú nedocenené dary, ktoré potrebujú znova objaviť ich Prapôvodcu. Vedomý kontakt s jeho dielami lásky dáva impulz, iskru do života, akoby nanovo chuť žiť.

Bez nejakých zbytočných túlavých ezoterických špekulácií treba prijať fakt, že celé stvorenie je podstatne nabité Božskou iskrou života. „Boh, najvyššia Krása, je Pôvodca krásneho poriadku, lesku i pôvabu, ktoré sú všade vidieť, nakoľko jeho žiara sa rozlieva ako svetlo na všetky veci a v nich sa odráža“ (De div. nom. 4). Sv. Dionysius ďalej k svojej úvahe pridáva, že tak sa stáva všetko krásnym, keďže Boh chcel krásu utvoriť súmernosťou, jasom a pôvabom. Krása však môže byť aj neúčinná, bezcenná a mŕtva, keď ju lesk a jas neoživujú a neprepožičiavajú jej účinok. A tak, ak chýba tento pôvab, nemožno hovoriť o kráse v plnom zmysle. Sv. Tomáš Akvinský vníma krásu ako vlastnosť vecí, ktoré sa nám páčia, keď sa na ne pozeráme: krásne je to, čo sa páči v pohľade, čiže v zážitku videnia; krásu tvorí hlavne úplnosť, čiže dokonalosť, súmernosť, čiže súlad, proporcia, harmónia a jas, žiara.

Výzva – nechať sa slobodne očariť a vtiahnuť do mystéria Krásy

Krása je v oku toho, kto ju vnímavo hľadá vo všednosti života… V celej svojej jemnosti a nebeskej priezračnosti zaujme a priťahuje ako príjemná pohnútka rešpektujúca slobodu. Pravá Krása nemá pocit menejcennosti, zakomplexovanosti či potrebu konkurencie, nerobí nátlak a hluk, prejavuje sa mlčky, ako rozvíjajúci sa kvet… Neporovnáva sa s inými, jednoducho len v svojej jedinečnej kráse kvitne tak, ako len výsostne jej je predurčené, dané. Má príchuť blahozvesti – jemnosťou, pokorou, tichosťou, jednoduchosťou, pokojom a zároveň novosťou, sviežosťou a realizmom vytvára atmosféru dôvery a povzbudenia. Pôvab a neha ju zušľachťujú a jej harmonickému prejavu dodávajú iskru elegancie. Je nielen pastvou pre oči, ale plná inšpirácií pozdvihuje myseľ a prebúdza radosť srdca. Je útočišťom pre vyprahnuté duše hľadajúce životodarný zdroj; vplýva na ne ako oblažujúci elixír,dotýka sa ich uzdravujúcich síl. Pôsobí ako terapeutické objatie pred hlukom a skazenosťou sveta, v ktorom človek rád pookreje. V jej opojení akoby prestal plynúť čas; okamih sa stretá s večnosťou. …pravá Krása nesie v sebe potenciál veľkých zmien! Stretnutie s ňou nekončí nemým úžasom, ale evokuje príjemnú túžbu k inému, bližšiemu, vnímavejšiemu vzťahu s jej nositeľom, tvorcom či pôvodcom. Preto vyžaduje aj štipku odvahy nechať sa preniknúť jej tajomstvom, málinko vzbudzujúcim i bázeň. Tých, ktorí ho chcú rozlúštiť, dovedie k samotnej podstate Pravdy.

Krása mení ľudí a ich životy – treba ju však chcieť vidieť a doceniť jej vplyv

Krása stvorenia

„Môj skúmajúci pohľad bol otázkou. Ich krása bola odpoveďou.“ Óda na krásu sv. Augustína, ktorého hľadanie sa uskutočnilo skrze pohľad, ktorým spočinul na diele stvorenia, pokračuje: „Opýtaj sa krásy zeme, opýtaj sa krásy mora, opýtaj sa krásy rozšíreného a rozptýleného vzduchu, opýtaj sa krásy neba… opýtaj sa týchto vecí. Všetky ti odpovedia: Pozri, aké sme krásne! Ich krása je ich vyznaním. Kto urobil tieto premenlivé krásy, ak nie nemeniteľne Krásny?“ Sv. František z Assisi svoj cit pre krásu stvorenia prejavil vo vzťahu: Slnko nazýval bratom, Lunu sestrou. Sv. Hildegarda z Bingenu alias slávna Sybila z Porýnia – botanička, liečiteľka chválila Boha za to, akú silu vložil do rastlín. Jej liečiteľská múdrosť vyslovene slúžila k oslave Boha. Okrem celej tejto všeobsažnej krásy, príroda je aj veľkou učiteľkou. Motivuje a učí, že aj keď sa objavia problémy, neprestať žiť: byť ako rieka, aj keď je znečistená, tečie ďalej… Byť ako kvet, aj keď je pošliapaný, nestráca svoju vôňu… Byť ako slnko, aj keď je ukryté za mrakmi, neprestáva svietiť… Je to výzva: otvoriť sa pre krásu prírody a v zjednotení s ňou zakúsiť jej presahujúce absolútno; nechať sa ním premeniť a sprevádzať v svojej pozemskej misii.

Krása umenia

Krása, ktorá človeka presahuje, odjakživa priťahuje a budí obdiv. Je nekonečnou záhadou pre bádateľov, večnou otázkou pre vedcov, inšpiráciou (nielen) pre umelcov. Umelci boli v minulosti považovaní za interpretov osudu ľudstva. Sväté písmo obsahuje mnoho piesní, v ktorých predstavuje spevákov a hudobníkov, ktorí svojim talentom prorokovali. Zvlášť Žalmy ospevujú krásu stvorenia, v ktorom žiari Božia sláva. V slobode očarení pod jej vplyvom tak mnohí umelci vytvorili úžasné drahocenné diela. Umenie, či už výtvarné, hudobné, literárne, tanečné, divadelné, je tak nielen veľký dar, ale akoby životný sprievodca talentovaných ľudí, ktorí sú povolaní, aby tvorili krásu… Otcovia biskupi na záver Druhého vatikánskeho koncilu vyslovili pozdrav a výzvu umelcom, keď povedali, že svet, v ktorom žijeme, potrebuje krásu, aby neprepadol zúfalstvu. Podobnú myšlienku prezentoval aj Ján Pavol II. v zmysle Dostojevskijho tvrdenia „Krása zachráni svet.“ Keď umenie rozvíja cnosti, dáva dielam čosi nesmrteľné, večné, čo pretrvá ich autorov.  A tak i vďaka umeniu môžu mnohé generácie objavovať a nachádzať prapôvodný, a predsa stále nový zmysel krásy. Podľa E. Lucas svedomie, láska a umenie sú dvere k „nevedomému Bohu“ a intuícia, imaginácia a inšpirácia sú cesty, ktoré pomáhajú prekročiť cez tieto dvere.

Krása lásky

Ľudia nedoceňujú, ba priam príliš často podceňujú silu, akú má milý úsmev, láskavé slovo, súcitný pohľad, naslúchajúce ucho, úprimný kompliment, priateľský dotyk alebo srdečný záujem či starostlivosť. Všetky tieto krásne láskyplné prejavy v sebe nesú nenápadný, no o to väčší potenciál premeny. (Nikdy neprestaňte robiť malé veci pre iných; niekedy tie najmenšie veci zasiahnu najväčšiu časť ich srdca!) Človek, ktorý na druhých pozerá s láskou, zároveň objavuje ich krásu. Teda pravú krásu možno objaviť prostredníctvom lásky, ktorá sama je jej vyjadrením. Ak človek miluje, odhaľuje závoj, ktorý clonil krásu. Jednak svoju, ako to výstižne vyjadril aj sv. Augustín: „Mierou, akou rastie v tebe láska, rastie aj tvoja krása, lebo láska je krásou duše; “ a jednak krásu iných. Vďaka láske nielen on vidí ľudí krajších, ale aj oni sami sa pod vplyvom jeho vnímavého pohľadu stávajú skutočne krajšími. A tak spôsob, ako urobiť druhú osobu krajšou, je: milovať ju.

Nechať v sebe rozkvitnúť a zažiariť Krásu

„Aj keď precestujeme svet, aby sme našli krásu, musíme ju nosiť v sebe, ináč ju nenájdeme“ (R. W. Emerson). Privilégiom krásy je láska, ktorá ju osvetľuje, umožňuje jej vyniknúť a preniknúť na povrch; takto z lásky kvitne krása. Človek, ktorý miluje, vyžaruje čosi úprimné, milé, pekné, príjemné, jasné a pokojné. Láskyplný človek už len svojim životom, svojim bytím, existenciou, svojou prítomnosťou tvorí krásu, ktorú vyžaruje do svojho okolia… mnohí, oslovení jeho charizmou, môžu opäť začať milovať – a takto vie byť krása zdravo a prospešne „nákazlivá“. Veď krásu treba šíriť a zveľaďovať!

Rezervovať svoje bytie, čas, pozornosť pre Krásu

To, čo človek nasáva – teda, čo počúva, na čo pozerá, čomu sa venuje, s kým sa stretáva, komu a čomu venuje svoj čas, myšlienky a pozornosť, má na neho vplyv a môže ho to meniť. A ak sa nechá niečím očariť, tak ho to zaručene zmení. Ak sa bude obklopovať krásou, iste sa k jej dokonalosti sám priblíži spôsobom jemu určeným, vlastným a jedinečným. Krása, ktorú človek obdivuje a necháva sa ňou uchvátiť, ho privádza k jeho vlastnej kráse, ktorá pramení na dne duše. „Ak máte v sebe prostú krásu a nič viac, máte asi to najlepšie, čo Boh stvoril“ (R. Kipling). Preto, ak sa človek stretne s Krásou, nech dýcha zhlboka! A nech nasáva všetkými zmyslami! Nech sa ňou nechá slobodne očariť, uchvátiť, presiaknuť a vtiahnuť do samotnej podstaty jej tajomstva. ….zážitok krásy môže zmeniť jeho vnímanie, postoj a život natoľko, že z tohto zázračného momentu môže čerpať životodarnú energiu či inšpiráciu pre svoje vzťahy, diela, každodennú prácu a vôbec, život ako taký… Tým krása splní svoj účel.

Krása je šifrou Božieho tajomstva

Fascinácia pravou Krásou otvára srdce pre stretnutie s Tým, ktorého dotyk možno zažiť vo všetkom krásnom. Krása je rúchom, ktoré si oblieka Boh, aby pritiahol človeka a dal sa mu spoznať „lebo z veľkosti a krásy stvorení sa úsudkom poznáva ich Stvoriteľ“ (Múd 13,5); je majstrovským dielom jeho lásky, je odzrkadlením jeho slávy. Preto ju treba uvítať s otvoreným náručím ako nezaslúžený dar, ktorý treba chrániť a byť zaň vďačný.

V opojení Krásy prežiť svoj život ako chvíľu večnosti

Kto sa pozerá optikou Krásy, už žije nebo na zemi – sprítomnenú vzdialenú večnosť.

Je potrebné usilovať sa zanechať tento svet po sebe krajším, zanechať ďalším generáciám stopy, či semienka, skrátka – dedičstvo krásy. Nejedná sa o otázku estetiky, ale o vôľu srdca. Všetko krásne je v svojej podstate plné lásky. Láska dáva kráse jej plnosť, hodnotu, cenu a dokonalosť; pravá krása je vždy spojená s láskou.

I keď nekonečné erudované úvahy o pozemskej existencii, zmysle života a jeho kráse končia tajomstvom, pravdou vždy zostáva, že najlepším využitím života je láska. Najlepším vyjadrením lásky je čas. A najvhodnejšia chvíľa k prejaveniu lásky je práve teraz. Optikou krásy je toto tá najkrajšia možná verzia života. …ak sa tieto slová stanú praxou života, potom bude môcť raz človek pred Pánom života a smrti vyznať: „MISIA SPLNENÁ.

Zdroj fotografie: www.pexels.com

3 komentárov

ZANECHAŤ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár
Prosím zadajte svoje meno