Krása kovaná v ohni, psychika rozdrvená v trýzni… bolesťou ohlodané srdce…

1
1015

…rozpoloženie, ktoré nedodáva na guráži. Z minulosti, plánov, túžob a snov zostal len popol; stav zhoreniska uvádza človeka do pravdy o ňom samom (Gn 3,19). Uvedomením si svojej malosti a suverenity Božieho majestátu, tak krása „duchovne zdokonalená trýzňou“ začína vyžarovať do svojho okolia príťažlivú charizmu pokory, poníženosti, jednoduchosti, slobody a úprimnej nezištnej lásky, …akoby priam iskierku zo samotnej Božskosti. Zmysel predošlých udalostí sa tak začína ukazovať až v ich následkoch (Jn13,7)…

Tweet pápeža Františka z 18. mája 2017. „Dio fa crescere i suoi fiori più belli in mezzo alle pietre più aride.“‒ „Boh dáva vyrásť/vykvitnúť tým najkrajším kvetom v tých najvyprahnutejších skalách.“  Veľavravne poukazuje na Božiu prozreteľnosť utrpenia, ktorého cieľom je krásna čistá duša so zrakom upretým na večnosť.

Získať odstup od seba a vyrásť tak nad seba

Ak človek využil všetky prostriedky a možnosti na odstránenie, umenšenie, príp. prijatie svojich rôznych trápení; a ak sa mu to už s Božou pomocou aj podarilo, v poslednej fáze riešenia svojho problému sa môže cítiť ako infikovaný pacient, ktorého ostrihali, vyzliekli a dezinfikovali… Alebo ako vyhnanec do letného rána po ničivej búrke, kedy je všetko vyumývané, obloha prežiarená slnečným jasom, ale cestu zatarasujú polámané stromy, popadané konáre, a občas aj nejaký padnutý drôt pod prúdom, či na kúsky rozbitý obraz, v ktorom človek doposiaľ videl svoje zaľúbenie… Retrospektívnym pohľadom na vlastné zážitky, skúsenosti a ich hlbší zmysel, si človek uvedomuje svoju radikálnu životnú zmenu. Stojí za to skúmať otázku o hĺbke svojho trápenia ‒ čomu človeka naučila a k akým záverom, postojom, pohľadom ho doviedla jeho konkrétna bolestivá skúsenosť?

Povstať z temnôt znamená ísť do hĺbky

Keď všetky skryté i nezriadené vášne povyliezali akoby nechutné jedovaté plazy z jaskýň ega, keď opadla nezriadenosť, honba za mamonou, slávou a poctami…, keď ľudské zmysly zostali vyschnuté, vyprahnuté a prázdne…, keď človek už ani nevie pomenovať, čo cíti, lebo chvíľami už akoby (sa) ani necítil…, nesmie zúfať, lebo z Božej perspektívy všetko má svoj zmysel. Bolestivými skúškami života sa človek nemá zničiť, ale „zvečniť“ ‒ a tak pre rozvoj ľudského charakteru aj tá najmenšia udalosť má význam… a jej dôsledky môžu byť večné. Sv. Ján z Kríža mal vraj videnie, v ktorom videl rieku, ktorú musí prekročiť každá duša, ak má prísť do nebeského kráľovstva. Meno tej rieky je utrpenie, a čln, na ktorom ju človek prepláva, sa volá láska.

Čím väčší problém, tým hlbší zásah do života človeka

Keďže životným okolnostiam človek čelí 24 hodín denne, pretvárajú ho viac ako čítanie Biblie. Boh tak necháva človeku 365 dní v roku väčšie i menšie príležitosti na okresávanie charakteru, zdokonaľovanie sa v čnostiach, poznanie pravdy. Zvlášť veľké utrpenie veľmi účinne vychováva, pretože ‒ vtedy sa človek nemodlí povrchne; v utrpení sa asi ani tomu najväčšiemu ateistovi nechce byť ateistom; v utrpení sa človek dozvie o Bohu také veci, ktoré by sa inak ani nenaučil a ani si ich nijakým iným spôsobom neosvojil… (Ž 34,19-21) atď. „Iba pod údermi kladiva osudu, vo vyhni utrpenia, získava život formu a tvar.“ (Frankl, V.: Der Mensch vor der Frage nach dem Sinn. Műnchen Piper, 2008.)

Človek rastie práve v tých situáciách, ktoré neovláda

Trpiaci má možnosť v stave totálneho zlyhania, kríze identity rozvinúť sa až do svojej najvlastnejšej, najautentickejšej podoby; prísť k svojmu pravému bytiu ‒ k samotnej podstate, Pravde. V skutočnosti sa jeho život nerúca, ale bolestivými fázami stagnácie, rezignácie a napredovania sa postupne otvára pre niečo nové. A keďže najdôležitejšie životné lekcie pochádzajú azda z tej najväčšej bolestivej agónie, ktorá mnohokrát, zdá sa, akoby prekračovala hranicu znesiteľnosti, možno mnohé utrpenia prijať i ako bolestivé prostriedky na dozretie svojej osobnosti; alebo odvážnejšie ‒ priam ako výzvu k uskutočneniu pravého ja.

Katarzia ‒ vnútorná očista duše

Vzhľadom na prítomnosť má utrpenie očistný charakter ‒ zbavuje človeka povrchnosti, pýchy, chamtivosti, egoistických pohnútok, žiadostivostí a rôznych nedokonalostí. Zvlášť pomáha k dosiahnutiu nezištnej lásky, pokory, odpútaniu sa od seba samého. Robí z ľudí seberovných a ľudských ‒ neguje rozdiely medzi vzdelanými a nevzdelanými, bohatými a chudobnými, inteligentnými a neinteligentnými, talentovanými či menej obdarovanými… Srdce, rozum, vôľu, cit a ruky nakláňa k čistým úmyslom a väčšej sociálnej zodpovednosti.

Božia pedagogika utrpenia (Heb 12,5-15)

Vzhľadom na budúcnosť má utrpenie veľkú výchovnú hodnotu ‒ utrpením sa ľudský pohľad prehlbuje do duchovnej dimenzie večnosti. Človek dozrieva a silnie vo viere. Začína vidieť, chápať, vnímať v duchovných rozmeroch, ktoré osvecujú aj temné sféry ‒ dávajú novú náplň zmyslu jeho života. Uvedomuje si a začína si priam vychutnávať svoje vnútorné oslobodenie, ktoré ho vedie k smelým a odvážnym kresťanským činom. Skúsenosťami posilnený človek tak práve prostredníctvom utrpenia (vďaka utrpeniu) môže začať autenticky žiť svoj život.

Šanca rásť na postihnutom nešťastí

V hrôzach ukrutnej temnoty, keď duša zosilnela a upevnila sa, zároveň sa vyformovala na prijatie takých milostí, na ktorých prijatie nebola pred tým disponovaná. Spoznanie Božej zvrchovanosti a ľudskej poníženosti a závislosti na Bohu rozvíja jediný istý základ pre duchovný život ‒ život v jednote s Bohom. Ľudská duša je tak zušľachtená. Z čoho vyplýva šanca rásť na postihnutom nešťastí, ako to vyjadril aj Friedrich Hölderin: „Keď ma postihne nešťastie, stojím vyššie.“ (Frankl, V.: Die Sinnfrage in der Psychotherapie, 2002)

1 komentár

  1. AHoj, pekny clanok, dakujem zan. No myslim si, aj mi to bolo povedane, ze Pan Boh utrpenie nesposobuje. Preco je zlo, sposobujuce utrpenie, na svete, je mysterium iniquitatis. Pan Boh vie utrpenie vyuzit na velke veci, obratit ho na nase dobro, no nie je autorom. Aspon pre mna teda je to utesna myslienka. Vela zdaru prajem.

ZANECHAŤ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár
Prosím zadajte svoje meno