ZMalinovejMisky: Nehanbím sa za vieru alebo Keď deti evanjelizujú

0
463

Poznáte ten pocit, keď stojíte v dlhom rade pred pultom s mäsom, v obchodnom centre plnom ľudí, v nákupnom vozíku si hovie vaša ratolesť a pohupuje nožičkami. Čaká, kedy sa pohnete s týmto „vozidlom plným jedla“ nejakým smerom aspoň o 5 centimetrov. Poviete si: áno, to poznám. Je to celkom stresujúce. No v tom sa váš poklad rozhodne vám ešte trošku podvihnúť latku stresu a na skrátenie si nudného čakania v rade spustí pravým „goralským“ hlasom na celý obchod spievaný „Otčenáš“.

Je to taká pekná zmes pocitov hrdosti (ono vie celý Otčenáš!), s pocitmi „teraz každý vie, že chodíme do kostola“ a „nemohlo si začať spievať Prší, prší?“ Ľudia v rade aj mimo neho sa veľmi nenápadne otáčajú. Poniektorí sa usmievajú a iným je to trápne, keďže ste dieťa hneď nezahriakli, aby v obchodnom centre nespievalo takúto „kostolnú“ pieseň. A áno, v „publiku“ máme aj zopár „mŕtvych chrobákov“.

Mne osobne sa veľmi podobná situácia stala prvýkrát približne pred  rokom. Vtedy som bola konfrontovaná sama so sebou, pretože som prešla „skúškou hanby – nehanby za vieru“, ktorú mi s radosťou v očiach venovala prvorodená dcérka sediaca v osudnom nákupnom vozíku.

Hneď po zaplatení nákupu som pustila uzdu seba-reflexívnym myšlienkam. A pravdupovediac, nebolo mi zo seba do úsmevu. Pomer tých pozitívnych pocitov, sprevádzajúcich danú situáciu, bol v porovnaní s tými negatívnymi (hanba a pocit trápnosti) nie celkom chvályhodný.

S odstupom času som však bola za túto situáciu veľmi vďačná. Okrem spoznania pravdy o sebe som sa na to pozrela z „druhej strany“. Moja dcérka, taká čistá a autentická ako vo vzťahu ku mne, tak aj vo vzťahu k Bohu, sa bez akýkoľvek okolkov a „pocitov trápnosti“ pustila do evanjelizácie priamo v nákupnom centre. Ako krajšie si mohla skrátiť čas čakaním v rade ako spievaním o našom dobrom Otcovi??? Nikdy mi pieseň Prší, prší neprišla v porovnaní s Otčenášom bezvýznamnejšia a prázdnejšia.

Urobila som vtedy rozhodnutie: keď si Ocko pozve naše dieťa do evanjelizácie, na akomkoľvek mieste, nebudem v tom brániť. Ani jednému. Nebudem sa hanbiť a nebudem ich zastavovať.

A ako skoro po každom „áno“ venovanom Pánovi prišla skúška pravdy.

Pred pár dňami sme boli navštíviť priateľku, ktorá so svojou rodinkou býva na sídlisku pri škôlke, ktorú navštevujú naše deti. Po ich vyzdvihnutí sme sa dohodli, že sa ostaneme hrať na ihrisku pred škôlkou. Približne po hodine sme sa s priateľkou rozhodli, že sa pôjdeme zahrať aj k nim domov. Ihrisko bolo v tom čase plné detí a ich rodičov či starých rodičov. Zavolala som svoje dievčatá, aby som im oznámila, že pôjdeme dnu. Keď už boli dosť blízko, aby počuli (no nie ešte úplne pri mne), zakričala som im, že sa ideme pohrať k ich kamarátkam. Čisté a potešené srdce prvorodenej dcérky na seba nenechalo dlho čakať a bežiac ihriskom ku mne začala celá natešená nahlas kričať: „Sláva Bohu na výsostiach! A na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle! Chválime ťa, velebíme ťa!“

Tento raz sa v mojom vnútri ozvala skutočná radosť a hrdosť.

Myslím, že už viem, čo Ježiš myslel tým: „Buďte ako deti….“.

Fotografia: www.pixabay.com

ZANECHAŤ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár
Prosím zadajte svoje meno