Jednoduchosť bytia v náručí Prozreteľnosti

3
1358

Pri hľadaní pravdy a zmyslu, ktoré sa snažia riešiť konflikt názoru svetských myšlienok konfrontovaných s Duchom, nemožno obísť chvíle, keď sú rozum a logika bolestne ponížené. Je to akoby bol mozog zovretý v ťažkom zveráku. Trvá riadnu chvíľu, kým sa rana pýchy zotaví a uzná, že treba uvoľniť čestné miesto, ustúpiť pred primátom srdca. V týchto chvíľach rozum zo svojho piedestálu schádza ako vyhnanec, obzvlášť nedobrovoľne. 

Ktože si, človiečik, že rozumom tápaš vo víre zvrchovaných právd, ktorých šifry pochopiť je dané len srdcu múdremu a chápavému? Je to azda už tak; malinký tvor na zemi sa snaží rozumom obsiahnuť a pochopiť Boha, život, ľudí, okolnosti… a vôbec, svet okolo seba. Človek bol, je aj bude nejedenkrát konfrontovaný so životnou lekciou, pri ktorej mu žiadne rozumovanie nepomôže. Ľudský rozum nedá vždy odpovede na všetky otázky; mnohé pravdy vyvierajú z hĺbky srdca, často pomáhajúce si nepochopiteľnou intuíciou. A prax života tiež predkladá skutočnosti, ktoré idú proti všetkej logike sveta – napr. prozreteľné Božie zásahy, zázraky, nevysvetliteľné javy či rôzne vliate milosti…

Ťažké i šantivé blúznenie v galaxii vlastnej duše…

Spásne myšlienky sú ťažké ako olovo; veľmi ťažké na to, aby ich uniesol a vyriešil malilinký ľudský rozum. Človeka to láka – obrazmi, slovami či jedným nenásytným nádychom sa akoby zmocniť sveta, vlastniť jeho pointu; no vzápätí sa celé toto jeho ukradnuté vlastníctvo vykotúľa z obmedzenosti jeho uniformnej logiky… Neurčité idey budúcnosti už plávajú v mori myšlienkového blúznenia a snažia sa utopiť myseľ v záplave ničoty vzbudzujúcej obavy. Až násilím ich musí človek vypudiť z mozgu, pohľadať všetky tie kúsočky, ba priam povyťahovať z bahna klamu, aby zastrašujúce predstavy v nich uvoľnili miesto pravde. A hľa, čo tak okúpať sa v ligotavom mesačnom svite odrážajúcom nejasné tajomné prisľúbenia? Ťažké filozofovanie sa stratilo v márnosti fantazírovania od ničoho k ničomu, zahalené jemnou záclonkou perleťového sna. Trblietavý dážď hviezd magicky vťahuje myseľ do galaxií, kde len snívanie má cestu vystlanú lupienkami z kvetov vo farbe perál… Myšlienky sú pristihnuté in flagranti – tancujúce svoj polnočný valčík vo vánku večnosti: nežné sedmokrásky zdobiace záplavu zlatých kadier sa elegantne vznášajú v jeho rytme. Ich očarujúca jednoduchosť – ako vychádzajúce zore začína rozjasňovať celý vesmír. Jemná krása, ľuďmi tak prehliadaná a pošliapaná na Božej zemi – napitej krvou mučeníkov, tu priamo pod Majestátom celej existencie, vzrástla pohľadom jeho vznešenosti do bezrozmerných diaľok. Temnú noc zaplavila prenádherná oslňujúca žiara ich aureoly čírej prostoty. Veľkolepá scéna, ktorej nechať si uniknúť čo len najmenší detail by bolo neodpustiteľné. Nádych jej ticha ako škrknutím zápalky vzbĺkol iskrou zvláštneho poznania… Nezbedné roztržité myšlienky však náhle udusili tento neopísateľný stav prežívajúcej nádhery, zabodnutej ostrou kopijou blaženej bolesti do srdca. Ich pozornosť upútal malý chlapec vpravo, čo sa hrá pri mori, na brehu večnosti. „Hej, chlapče, mám Ti pomôcť prelievať to more do tej jamky?“ … „Svätý Augustín, veríš tomu, že Ty v svojej intelektuálnej vznešenostia ja v svojej odzbrojujúcej jednoduchosti tápeme v tých istých otázkach?“

…áno, človek by chcel svojim malilinkým mozočkom rozlúsknuť aj tajomstvo Najsvätejšej Trojice, preniknúť do samotnej podstaty hypostatickej únie či myšlienkovo obsiahnuť vesmírny poriadok galaxií… hm, alebo nasadnúť na dráhu vesmírnych hviezd, kde s nádejou hľadá tú svoju, aby ho vyniesla do čírej blaženosti neba či šantiť ako hravé dieťa na šmýkačke mliečnej dráhy. Ach, neúprosnosť myšlienok zviedla i ducha z úvah nad vážnosťou sveta a v svojej pochabej roztopaši sa opäť detsky rozšantila… Mliečna cesta sa pred očami, optikou ducha, pomaličky roztiekla do lupienkov nežnej sedmokrásky v dlani. Tá zložitosť, ťažoba, komplexnosť, hlavolam spásnych myšlienok a filozofie sveta zrazu narazili na vecnú realitu všedného dňa a priamo pred očami sa pomaličky premieňa na číru jednoduchosť, prostotu, jas a ticho…

Tancujúci myšlienkový výlet v neznámych galaxiách precitol do galaxie vlastnej duše. Hm, akoby vonkajší svet bol odrazom toho vnútorného. Neurčité city sa s bázňou začínajú napĺňať nedefinovaným obsahom – v svojej majestátnej dominancii zároveň však tak blaženým, jemným, plným vrúcnej nehy, ktorá iskrila na lupienkoch kvetov lemujúcich cestu k prežiarenej lune…

Už len nechať sa viesť… Ale nie tým, čo prichádza zvonku či provokatívne pozýva myšlienky k ďalšiemu tancu, ale tým, čo vystupuje zvnútra. Z hĺbky srdca. Teoretické formulácie, fakty a logika tíchnu. Dokonca aj vesmír zmĺkol a zdá sa, akoby sa pred niekým skláňal… Celé tvorstvo stíchlo. Chaos myšlienok sa usporadúva do poriadku, ich hluk sa stíšil, ich zložitosť sa rozložila na jednoduchosť, nezmyselnosť sa rozplynula, všetko dáva zmysel… Hmm, fantázia obľubuje záhady.

Prebudenie do ticha bez otáznikov

Rôzne ľudské dojmy, rôzne väčšie či menšie osobné zážitky detí i dospelých, prekračujúce hranice rozumu, času a priestoru, nezostanú bez úžitku. Je to čas, kedy aktivitu preberá chápavosť srdca. Svätý Ján z Kríža píše, že „ten, ktorý je živý, sa dáva poznať podľa stôp, ktoré v duši zanecháva, a podľa moci, s ktorou všetko obnovuje a robí nové.“ …pre takéto skúsenosti niet slov. Už vládne len tiché poznanie istého osobného tajomstva, ktoré sa nedá formulovať ľudskými slovami. Akýkoľvek pokus bude vždy len podobný detskému bľabotaniu. Bolo by treba nájsť novú reč, ktorá jasnejšie a zreteľnejšie vypovie celý obsah srdca. (Treba vzdať hold všetkým serióznym umelcom, ktorí sa snažia o vyjadrenie toho, čo ďaleko presahuje ľudskú slovnú zásobu!) 

Hm… avšak, vlastne… teraz už ani to netreba.Tam, kde vládne jas, múdrosť ticha, číra prostota…  netreba nič pridávať ani uberať, nič vysvetľovať… ani už nič hovoriť.

Prijať jednu z najbolestivejších právd života

Namiesto toho, aby človek svojim rozumom Boha a jeho prozreteľné (niekedy nevyspytateľné) riadenie vždy pochopil, azda by mu ľahšie v tomto pozemskom vyhnanstve bolo, keby „s ním viac žil“. A áno, aj bez porozumenia. Ťažký údel pre náročných, ktorí sa tak vehementne snažia si všetko rozumom logicky odôvodniť a uchopiť aj tie najmenšie detaily svojho života do vlastných rúk.Je to ťažký údel človečenstva: treba sa naučiť žiť bez odpovedí na mnohé otázky – i tie, ktoré drvia a kradnú pokojný spánok. Niekedy to trvá roky, až sa človek zmieri s vlastnou nevedomosťou, uzná limity ľudskej biedy. Ach, keby človiečik, tak malinký tvor, sa ešte trošičku naučil tej detskej dôvere, veru ľahšie by sa mu žilo! Modlitba odovzdanosti Dolinda Ruotola podáva riešenie a rovnako nepotrebuje nič pridávať, ani uberať: „Ježiš, celkom sa Ti odovzdávam, vezmi všetko do svojich rúk a postaraj sa o všetko.“

Sv. Terézia z Lisieux inšpiruje cestou duchovného detstva

V životnom diele Dejiny duše opisuje, ako Pán s obľubou udeľuje múdrosť práve najmenším. Na zemi je málo duší, ktoré nemerajú Božiu moc krátkym merítkom svojho rozumu. Pretože, ako hovorí, aj to najmenšie sebazaprenie má väčšiu cenu ako písať zbožné knihy a skladať vznešené básne. Jej predstavená hovorila o jej duši ako o zvrchovane jednoduchej. Vravela jej, že keď bude raz dokonalá, bude ešte jednoduchšia. Pretože čím viac sa človek blíži k Bohu, tým jednoduchší sa stáva. Táto malá veľká učiteľka Cirkvi dáva radu, aby sme jednali ako deti. Treba znova a znova dvíhať nôžky v cnostiach a tak vystupovať po schodoch svätosti. Avšak bez domnienok, že vlastnou silou sa niekam dostaneme. To nie. Boh od nás žiada často len dobrú vôľu. Zhliada s láskou na našu námahu a dojatý našim usilovaním, sám zostúpi, vezme nás do náručia a vynesie do svojej ríše. Keď však prestaneme zdvíhať nôžky, nechá nás dole. Jediným prostriedkom, aby človek zostal v jeho láske, je zostať pravdivo malým. Vysvetľuje, ako na to: „Byť malým znamená neprivlastňovať si cnosti, ktoré robíme, akoby sme sami boli niečoho schopní, ale uznávať, že Pán Boh kladie tento poklad svojmu dieťatku do rúk, aby ho užívalo podľa potreby. Je to však poklad Boží.“ Odporúča zaujať vždy posledné miesto, ktoré nikto nezávidí, a tak nie je márnosťou a trápením ducha. Pretože, keď Boh uvidí, že sme presvedčení o svojej úbohosti, hneď nám podá ruku. Ale ak sa i pod zámienkou horlivosti pokúšame o niečo veľké, nechá nás samých. Stačí sa teda pokorovať a trpezlivo znášať svoje nedokonalosti – a to je tá pravá svätosť, ktorej učí sv. Terezka.

…cesta duchovného detstva nie je výhradne tou jedinou, univerzálnou správnou životnou cestou, ale, každopádne, je veľmi inšpiratívnym dôkazom aj pre veľkých filozofov, že aj malou cestou sa dá prísť k tej istej veľkej Pravde.

Náročnosť jednoduchosti vs. jednoduchosť náročnosti

Pre mnohých je ťažké byť jednoduchým (ako sv. Terezka). Je to lekcia, ktorá patrí azda medzi tie najnáročnejšie. Vyžaduje každodenné vedomé úsilie: viac „byť“, než robiť, plánovať, strachovať sa či všade sa angažovať, všetko organizovať, na všetkých dohliadať a kontrolovať, do všetkého zasahovať a chcieť všetko a všetkých meniť podľa svojich predstáv… (už nehovoriac o tom, ako by mnohí radi manažovali aj Pána Boha!) Spoliehanie sa len na ľudské sily prekáža Božím plánom. Tie vyžadujú žiť autentický život vo vnútornej slobode a dôvere – bez ťažoby vytvárajúcich predsudkov, zbytočného strachu a zároveň bez vytvárania si ilúzií o vlastnom hrdinstve! Čo tak už prestať Bohu zasahovať do jeho plánov; nepresadzovať si stále tie svoje a „dovoliť“, nech sa naplnia tie Jeho? Niekedy stačí nechať ľudí, veci a situáciu, nech sa uskutočnia bez potreby zásahu… tak, ako im je vlastné, ako im je predurčené. A naučiť sa to prijímať s vedomím, že nič na svete nie je náhoda, nič sa nedeje bez Božieho vedomia a dovolenia. Niekedy sú situácie, kedy je najlepším krokom: nerobiť žiadny (niekedy neznamená vždy!!!) V prítomnosti neexistujú kroky k prítomnosti. Ale vždy existuje možnosť ešte viac a stále viac otvoriť svoje srdce, viac sa odovzdať a viac veriť. Netlačiť rieku, tečie sama. Všetko má svoj čas, aj angažovanosť, aj tiché aktívne čakanie. Aj racionálne, kritické, logické myslenie, aj počúvanie, odovzdanosť, ticho, modlitba… múdrosť srdca.

Aké máš so mnou plány, môj Pane? 

Hm… a možno to závisí od mojich zámerov s tebou…(?)

Zdroj fotografie: www.pexels.com

3 komentárov

  1. záverečná otázka k Vašej úvahe ako by nebola obsahom Vášho zastavenia z písaného slova, viet a posolstiev, lebo keby bola tak znela :
    Osobo, pomôž blížnemu, potom sebe aj Pán Ťa odmení.
    A nie ako ste to zapísali, aké plány máš Pane so mnou. To je len nie to čo Pán Stvoriteľ sveta Adamovi a Eve dal a iným napovedal. Následne naše hriechy cez Syna svetu odpustil a v Otčenáši všetko nám znovu rozpovedal, a nie inak.

ZANECHAŤ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár
Prosím zadajte svoje meno