Si prach a na prach sa obrátiš. Hm, a čo teraz s tým „zaprášeným životom“ medzi tým?

0
1468

Keď platí pravda, že „si prach a na prach sa obrátiš“ (Gn 3,19), o čo sa má človek v živote snažiť a prečo; aký to má zmysel? A vôbec, o čom celá jeho „zaprášená“ existencia teda je? Vedomie svojho pôvodu a istej budúcnosti myseľ upriamuje nielen na pravdu o sebe, ale aj na pravdu o živote – na jeho pominuteľnosť a istoty. Toto poznanie tak posúva všetko trváce na prvú priečku osobných hodnôt a priorít. A tak sfúknutím pozemského prachu sa zmysel odkrýva v tom, čo pretrvá pominuteľnosť, čo presahuje smrteľnú dimenziu ľudskosti.

Keď zdanie sa stáva dôležitejšie ako bytie, je čas, aby sa človek zastavil; aby sa silou vôle vymanil z každodennej všednosti a uvedomil si skutočnosti a pravdy, na ktoré v rutine svojich povinností pozabudol, či ich úmyselne prehliadal, alebo možno o nich nemal ani len tušenia. Je to čas venovať viac pozornosti svojim myšlienkam, úmyslom, pohnútkam, túžbam, pokušeniam, sklonom či vášňam, ktorými sa nechal ovládať, alebo nesprávnym kompromisom, ku ktorým sa priklonil. A tiež je to čas na prehodnotenie svojich životných cieľov a snov.

Telesné presýtenie a duchovná podvýživa = prežívanie života porazeného

Pôstne obdobie začína Popolcovou stredou, ktorá človeku pripomína pravdu o jeho bytí. Na čelo dostáva popolom znamenie kríža. Tento priamy fyzický dotyk a odtlačok je pripomienkou nechať v sebe zhorieť všetko, čo neprinesie úrodu. Spopolniť všetko, čo zaberá miesto veciam podstatným a dôležitým; čo človeka ničí, oberá o pokoj, slobodu, čas, energiu, čo znemožňuje jeho duchovný rozvoj, čo brzdí jeho osobnostný rast; teda všetko to, čo k jeho identite nepatrí, čo ho okráda o skutočný zmysluplný a plnohodnotný život v slobode, pre ktorý bol stvorený. Doslova ide o osobný Exodus – odchod, rozlúčku s ťažobou nesprávnych spôsobov, nezdravým štýlom života.

„Nechať odísť“ je najdôležitejším pojmom spirituality

Človek sa celý život učí lúčiť. Je ťažké pustiť alebo prenechať do zabudnutia svojej minulosti niečo hlboko zrastené s jeho osobou. Hoci má človek slobodnú vôľu, život sa ho niekedy nepýta, či „chce“. A tak musí prežiť mnoho lúčení či už dobrovoľných alebo nedobrovoľných (o to bolestnejších) a musí prežiť mnoho malých smrtí, aby dozrel a osvojil si život v slobode.

A to je výzva pôstu: Nechať odísť, čo odísť má a uvoľniť v sebe miesto na prijatie toho, čo prísť má. Pôst vyžaduje maximálne zodpovedný prístup, kedy musí byť do vzťahu zapojené predovšetkým srdce človeka, ktoré sa má nechať pretvárať Bohom. A to doslova na milosť (ktorú niekedy môže človek pociťovať ako nemilosť) jeho vôli. 

„Lebo zlato a striebro čistia ohňom a bohumilých ľudí v peci utrpenia“ (Sir 2,5).

Overená metóda zušľachťovania kovov známa už zo stredoveku sa používa dodnes. Remeselníci pri svojej umeleckej práci roztápajú zlato pri vysokej teplote a  vytrvalo zručne kujú do obdivuhodných tvarov. Tým menia kus kovu na veľmi cenný a nádherný umelecký skvost. Celý tento proces vyžaduje odhodlanosť, trpezlivosť, vytrvalosť, veľkú precíznosť, jasný cieľ a dostatočný čas. Aká podobnosť s ľudským životom! 

Spolupracovať s Majstrom na svojom zušľachťovaní

V krušných chvíľach života sa človek cíti ako v peci. Keď ničiaci plameň spaľuje všetky povrchnosti a ide stále hlbšie a hlbšie, spôsobuje tak stále väčšiu bolesť . Vnútorná vyprahnutosť je ako neznesiteľný horúci vzduch, ktorý už v prvej sekunde marí každý plytký nádych. Očisťujúci oheň v človeku premieňa v popol všetky nánosy a zbytočnosti, ktoré nie sú v súlade s jeho určením. Zbavuje ho pút, ktoré ho držali v zajatí úbohosti svojich slabostí. Človek sa tak bolestivo vymaňuje z područia nadvlády svojich nerestí a snaží sa znovuzískať svoju slobodu. Ale za akú cenu! Bolesťou a utrpením platí za svoje zlyhania – za svoju nedbanlivosť, za svoje priestupky či nesprávne kompromisy, ktorým rokmi podľahol. A o čo viac ich akceptoval, o to viac ich prijímal za svoje, stávali sa akousi samozrejmosťou až súčasťou jeho života, až ich napokon nechal prirásť k svojmu človečenstvu. V živote človeka vždy príde čas, kedy treba zaplatiť daň či výkupné za svoje zlyhania. A to je čas, kedy pochopí, aká vysoká je cena slobody. A nie vždy je tento úkon dobrovoľnou voľbou človeka. Častokrát sú to životné situácie, ktoré ho pritlačia na tú povestnú nákovu pri rozpálenej peci, aby si konečne uvedomil pravdu o sebe.

Pôstna doba je príležitosťou, aby sa človek dobrovoľne pozrel pravde do očí. Pomáha mu, aby sa sám vlastným úsilím disponoval na jej prijatie a nečakal, až ho životné okolnosti pritlačia k nedobrovoľnému priznaniu, že v niečom zlyháva, že niečo v jeho živote nie je v poriadku.

Pôst pomáha tvrdou sebasdisciplínou oddeliť veci podstatné od nepodstatných

To, čo má pevnú oporu, dobrý základ v očisťujúcom ohni nezhorí. Naopak, ešte viac sa posilní – a na tom sa môže ďalej budovať, s tým sa môže rátať do budúcnosti; do toho má zmysel investovať drahocenný čas a vôbec, celé svoje bytie, život, všetky svoje myšlienky, projekty, ciele, sny, túžby a životné ideály… Ale na to, aby človek zistil Kto je jeho jedinou oporou a jediným základom a jedinou istotou, musí prejsť ohňom skúšok – a tie budú prichádzať rad za radom. Jedna za druhou. A keď sa človek nepoučí, príde ďalšia a ďalšia ešte väčšia… a potom ešte jedna. Tvrdohlaví ľudia to majú v živote o to ťažšie a bolestivejšie.

Pôst je bránou k Životu narušuje bežný chod, je vybočením zo zabehnutých koľají; preberá človeka z únavy bežnej rutiny a nudného stereotypu života bez nadšenia. Očisťuje jeho zrak, zbystruje pohľad, prebúdza jeho zmysly – vťahuje ho do hĺbky, kvality a krásy existencie.

Pôst je šancou sebapoznania 

Pôst má veľký potenciál detoxikovať organizmus na všetkých úrovniach. Pomáha poznávať mnohé z toho, k čomu by človek len rozumovaním nikdy neprišiel. Uvoľňuje štruktúry duše, prežiaruje vnútro a vynáša na svetlo myšlienky, ktoré by inak zostali skryté v mnohých skrýšach či udusené nánosmi povrchností, ktoré človek prehliadal. Očisťuje pravdu, vťahuje do hĺbky. Človek tak môže poznať všetky zákutia svojho ja. 

Boh nemá záujem o naše zbytky

Pôst je dobrovoľnou obetou s cieľom vydobytia vlastnej slobody. Aj tu platí životné pravidlo: čo nič nestojí, za nič nestojí. Ak človek k pôstu pristupuje povrchne, úrodou, ktorú si pozbiera za svoju ledabolú námahu, budú povrchnosti. Čím viac ho stojí jeho obeta, čím väčší je jeho sebazápor, tým väčšiu cenu má aj v Božích očiach a o to plnohodnotnejší život ho čaká v budúcnosti.

Očistený zrak zrkadlí tajomstvo večnosti

Pôst je pre človeka príležitosťou žiť intenzívnejšie, vidieť do väčšej hĺbky a širšieho obzoru. Očistený pohľad človeka môže prezrádzať tajomstvo večnosti, ktoré i on sám dokáže jedinečným spôsobom sprítomniť. Pôst robí človeka pokornejším, citlivejším, láskavejším a milosrdnejším. Jeho jemnocit a charizma zrkadľujú, že sa nesýti len zbytkami vlažného náboženstva, ale Chlebom Života. Jeho osobnosť  tak mnohých inšpiruje, iných provokuje.

…a tak v skutočnosti človek má hlad po pôste, pretože žízni po nekonečne…

 

ZANECHAŤ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár
Prosím zadajte svoje meno