Ako bude vyzerať kronika (môjho) života?

0
1401

Uvedomil si už svet, ako sú (mladí) ľudia osamelí a vnútorne chudobní? Unavení dúfaním, unavení súžením, unavení túžením, plánovaním, unavení pádmi a vzletmi, unavení rodinou, sebou, štúdiom, zamestnaním, politikou, médiami, Cirkvou i svetom… Ako nechať v sebe vzbĺknuť iskru radosti? Kde vydolovať pochovanú nádej? U koho žobroniť o štipku dôvery, porozumenia a prijatia? Ako vlastne vyzerá láska – o ktorej už mladý človek v spleti svetskej manipulácie nemá ani len šajnu, čo to je, ako sa prejavuje a či azda len Shakespeare ju pochopil…? 

Dá sa pozorovať snaha masmédií utopiť človeka v ilúziách, pod ktorými nenápadne vykúkajú dravé pazúry otupenosti, neurčitosti, zmätku, klamu a vzbudzovaných obáv; doslova marketingový diktát – čo a ako si majú ľudia myslieť, čomu a komu majú veriť, po čom majú túžiť, čo si majú kúpiť… AKÍ BY MALI BYŤ! Mnohí ľudia sú zdrvení vlastnou vnútornou biedou, (ktorá je aj produktom celosvetovej masmediálnej manipulácie) a tak nešťastní stoja v strachu tvárou v tvár svojmu životu. Osamelosť trpiaceho ľudstva vzbudzuje v srdci pálčivú bolesť s úprimným prianím, aby pochopili, že zmysluplnosť a zdar života závisí na prameňoch, z ktorých čerpajú. Úbohé vyhladované duše, ktoré stále neobjavili tento pokrm – skrytý vnútorný poklad životodarnej sily. 

V akom stave je teraz Kronika živých?

Každý človek je nositeľom osobitného, veľmi reálneho živého príbehu, ktorý rozpráva svetu svojím životom, a tak zapisuje do Kroniky živých. Jej história nesie ťažké bremeno generačných krívd, neodpustení, nelásky… Ľudské chyby, zlyhania, omyly, vojny pomýlili a dodnes rozdeľujú. 

Dejiny ľudstva by nemali byť kronikou hrôzy; zúfalých ľudských uzlíkov nešťastia, ktoré si ubližovali, tápali životom bez poznania jeho zmyslu. Žiaľ, stále je mnoho životných príbehov bezplnohodnotného obsahu, kde absentuje tá iskra ľúbeznosti a zmyslu pre veci trváce a podstatné. Ak sa v tomto smere nič nezmení, dedičstvo pre mladé generácie bude bez optimizmu – a chvíľami sa chce až povedať, že ak má byť takéto, lepšie by bolo, keby nebolo… Vďaka Bohu za šancu, príležitosť ďalších zajtrajškov, kedy ľudia môžu zmeniť svoj pohľad, postoj, prístup k životu, k sebe aj k iným… a stať sa povzbudením; presvedčiť (seba aj iných), že život má zmysel napriek všetkému; že sa oplatí bojovať a obetovať za dobro, spravodlivosť, pokoj, lásku a ľudskosť. Kronika živých zúfalo potrebuje zapisovať nové životné príbehy. Treba začať písať také, ktoré budú inšpirovať a poukazovať na to, že „sa to dá“, že „vždy to má zmysel“, že „to ide“, že„riešenie existuje“, … že pravá krása a láska neumreli s hrdinami romantických historických románov… a že šťastný happy-end víťazstva dobra nad zlom nie je len výplodom rozprávky starej matere…

Alebo, inými slovami, pre zbožnejšie duše: že Ježiš žije a aj dnes robí zázraky a ľudstvu stále pomáha!

Kedy bude človek šťastný?

Mnohí odďaľujú radostné prežívanie svojho života na neskoršie: „Potom, keď doštudujem, budem šťastný v svojom zamestnaní“… „Keď sa raz ožením, budem mať určite krásnu, dokonalú (90-60-90), vždy usmievavú, milujúcu manželku, vlastnú rodinu, potom budem šťastný.“ „Keby som lepšie zarábal, mohol by som cestovať po svete, potom by som bol určite šťastný“ a pod. Keby…, keď…, až…, snáď, azda, potom…, niekedy, hádam, až sa šťastie unaví…, „keď Pán Boh dá“… 

Avšak, výhra patrí tým, ktorí skôr než budú na smrteľnej posteli, si uvedomia, že TERAZ prišiel ten čas, aby prestali prežívať s vidinou nádejného šťastia budúcnosti a začali konečne svoj život „naplno žiť“ vychutnávaním si neopakovateľných zázračných okamihov prítomnosti. Svedectvá zomierajúcich sú plné životnej múdrosti, ktorá zachytáva pointu života. Mnohí priznali, že okolo svojej fatamorgány šťastia chodili celý život, no až v hodine smrti uznali, že za svoje šťastie je zodpovedný sám človek. …oni to už, žiaľ, nestihli; no nechali po sebe ľudstvu silný odkaz, ktorý rezonuje:

Skoncovať s výhovorkami, prestať sa hrať, chopiť sa iniciatívy a začať uvedomelo žiť.

Je čas, aby si mnohí dospelí ľudia uvedomili, že treba skončiť hrať tú detskú hru a začať na sebe pracovať a správať sa ako dospelý zrelý človek, ktorý sa angažuje vo veciach lásky a dobra… ach, kiež by každý dospelý raz a navždy odložil svoje výhovorky a infantilnosť do svojej životnej kapitoly „moje detstvo“ (Kor 13,11).

Ilúzia, utópia, realita… a čas plynie

Človek pácha na sebe najväčšiu lúpež, okráda sa o najlepšie sily svojim nesprávnym prístupom – k životu, k sebe aj k iným. Nie sú to vonkajšie okolnosti, ale vnútorný pocit skľúčenosti a neistoty (často vyvolaný predsudkami, obavami a falošným strachom), ktoré dodávajú vonkajším okolnostiam ten smutný alebo hrozivý dojem. A tie následne rozbíjajú vnútornú istotu, dôveru či odvahu začať nový vzťah alebo sa pustiť do skvelého nového projektu. Nemožno predčasne obetovať časť života smrti pre odpor, strach či negativitu, ktoré človek v sebe nosí. Čože už by mal potom akú radosť z kúsočka dobrovoľne zmrzačeného života, ktorý by sa už ani nedal nazvať životom?

Nie osud, ale človek rozhoduje o smerovaní svojho života

Každý človek má svoju vlastnú realitu. Život každého je originálny; každý má svoj vlastný kríž, radosti i starosti. Ale každý má aj svoje danosti, talenty, dary, schopnosti, možnosti, príležitosti… otvorené alebo zamknuté dvere niekam inam. A hlavne, má srdce, rozum a slobodnú vôľu, ktoré rozhodujú o tom, ako s týmto všetkým naloží; t. j., ktoré z týchto pokladov využije v prospech dobra alebo ktoré zneužije, zanedbá, nechá bez povšimnutia. Človek za každých okolností vie udať smer svojím postojom k danej situácii. Tým ovplyvňuje realitu svojho života, doslova určuje svoj život. Svojím postojom udáva ďalšie smerovanie, predznamenáva svoju budúcnosť. A tak sa nikdy nemôže vyhovárať na vinu nejakého osudu. Ak sa nekompromisne pozrie zoči-voči svojmu životu a prijme ho ako príležitosť k osobnému rastu, môže ho stvárniť ako prekrásne umelecké dielo – v človeku sa skrýva neuveriteľne veľa tvorivej energie. Prijatie situácie odhaľuje nový obzor možností, ktoré treba už len triezvo posúdiť a v plnom nasadení ich premeniť na realitu.

Otázku zmyslu svojho života si musí človek vyriešiť sám

Sám so sebou a s Bohom. Životná úloha, ktorú si musí každý odžiť sám za seba. S prijatím pravdy, že pozemský život je len „predstupňom“ života skutočného; že je len prípravou na život večný, ktorý nikdy neskončí, sa človek celý život snaží o to, aby sa vykliesnil z väzenia panciera svojich slabostí a nerestí; aby nastolil vnútorný mier, zmieril sa so sebou a so všetkým, čo v ňom je. Skrátka, aby seba, svoje vzťahy a prostredie, v ktorom žije, pretavil láskou… Áno, život je veľký krutý boj pokory a pýchy. Avšak ten kúsok večnosti, ktorý v sebe človek nosí, dokáže zázraky. O čo krajší život by mali ľudia, keby konečne začali veriť v zázraky! …a snáď by stačilo, keby si ich začali všímať. Raz, na horizonte spomienok si každý svoje zázračne prežité okamžiky lepšie uvedomí. No predsa len, nebolo by lepšie si ich naplno užívať, pokiaľ sa nenávratne nepremenia len na nostalgickú spomienku pekných čias?

Prevziať plnú zodpovednosť za svoj kúsok drahocenného života

Mnohí ľudia doslova zabíjajú svoj čas, no v skutočnosti je to čas, ktorý „zabíja“… Snaha žiť prítomný okamih jasne, zreteľne vo všetkých jeho obrysoch a dimenziách zabráni tomu, aby ľudia premárnili život, zbytočne mrhali svoje sily a plytvali životnú energiu na veci nepodstatné. Jedná sa o veľké vynaložené úsilie nenechať zatemniť svoje srdce a myseľ sebou, svetom ani démonmi. Je to ľudské bremeno záväzku, aby ľudia dobre využili čas, ktorý im bol daný – a to nenahlodaný a nesužovaný starosťami o každodenné záležitosti (Mt 6,25). Násilie a krutosť vo svete by sa tak mohli vyvážiť dávkou lásky a dobra, ktoré musia ľudia zo seba niekedy priam krvopotne vydobyť. Ach, už len tie slová prebodávajú! Treba vnímať realitu dobra aj zla bez toho, aby sa človek vzdával. Krása vo svete je rovnako reálna a prítomná ako aj zlo, bolesť a utrpenie. Utekať a skrývať sa pred životom nemá zmysel. Pozemský život je nesmierne ťažká skúška sebaobetavej lásky– nestačí druhým hodiť len omrvinky seba a hneď utekať preč. Je to celoživotný proces každodenného padania a vstávania, hrdinského premáhania seba samého, kedy sa človek v istých okamžikoch sám v sebe stáva gladiátorským bojiskom, ktoré prináša ako svoju celoživotnú obetu… a tá dáva jeho životu zmysel. Pretože „hodnota človeka nie je v tom, čo urobil pre seba, ale pre iných“ (A. Einstein).

…a život ide ďalej…

Áno, človek dokáže byť zo života unavený ako pes, no aj to patrí k životu. V každom storočí žili ľudia unavení, utrápení, zničení chodením po Božej zemi, no napriek tomu, cítili závan večnosti, ktorý ich vždy posilnil, osviežil a pozdvihol, keď padli. …a život ide ďalej… Niekde hlboko v človeku je niečo, čo ho nikdy neopustí a nesklame, hoci nemá vždy povznesenú náladu. Aj pľuzgiere života sú dôkazom toho, že stojí za to a že napriek všetkému má zmysel a je krásny. Život, smrť, radosť, utrpenie, mozole a omamná vôňa kvetov strieda množstvo (zbytočných) krutostí… a to všetko tvorí jeden celok; nedá sa ani slovami vysvetliť, že to všetko spolu súvisí. Všetko človek nosí so sebou – život, smrť, nebo, peklo, Boha i démonov… celé storočia. Človek sa musí sám existenčne vyrovnať s okolnosťami a vlastnou silou sa zasadiť za ich zlepšenie. Základ je začať sám od seba, každý deň odznova…

Zdroj fotografie: www.pixabay.com

ZANECHAŤ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár
Prosím zadajte svoje meno