Univerzálna reč lásky napĺňa slová tichom

0
839

V mlčaní dozrieva akýsi nový druh porozumenia a pochopenia, obmytý slovami, ktoré už unavujú (pretože sa nimi aj tak nedá dostatočne vyjadriť celý obsah srdca a vôbec, prežívanej reality). Vraj iba 30 % myšlienok sa dá vyjadriť ľudskými slovami. Zvyšných 70 % komunikácie odovzdávajú tiché, ale zato oveľa viac prezrádzajúce gestá. V mlčaní tak dozrieva nový spôsob dorozumievania; akejsi nevyslovenej empatie od srdca k srdcu, kedy sila ticha skvalitňuje, prehlbuje alebo očisťuje vzťah. …a tak, uprostred obyčajného života, ticho sa môže stať explóziou lásky, ktorá občas mlčky rozpovie svoju rozprávku…

„Mlčanie nám umožňuje vidieť všetko v inom svetle. Len ten, kto sa naučil mlčať, bude schopný dotknúť sa srdca blížneho.“ (Matka Tereza)

Ticho – memento života – oznamuje plnosť zmyslu

V tichu výraznejšie počuť nielen tikanie hodín (ktoré pripomínajú, že človek žije v obmedzenom čase, ktorý sa mu každou sekundou nezadržateľne kráti), ale i tlkot vlastného srdca (upozorňujúci na jeho základné túžby – jeho duša chce milovať, teda potrebuje sa darovať). Harmonický súzvuk oboch – bitia srdca a odbíjania času – tak v tichu oznamuje plnosť zmyslu ľudského života. Človek bol stvorený z lásky a pre lásku, ktorú má, v jemu určenom čase, darovať. Je poslaný vdýchnuť ľuďom dych vlastného srdca a tak ich prebudiť k životu.

MORZEOVKA TICHA čaká na jej rozlúsknutie

Ticho je nositeľom pravdy. …a ľudská reč veľmi často kazí jej nepoškvrnený čistý obsah. O pozitívnom a negatívnom náboji ticha sa dá dlho filozofovať. Je to fascinujúca neverendingstory, ktorú obľubujú zvlášť introvertné povahy. Uchvátení morzeovkou ticha dešifrujú neviditeľné skutočnosti, ktoré nesmierne obohacujú ich intenzívny vnútorný život. A tak spoznávajú, že nie je ticho ako ticho…

Je nutné rozlišovať ticho

Kardinál Robert Sarah v knihe Sila ticha – proti diktatúre hluku, poukazuje práve na túto základnú vážnu dôležitosť: „Je nutné jasne rozlišovať medzi tichom ako cnosťou alebo mystickým tichom a vyčítavým tichom, odmietaním rozprávať sa s druhým, tichom ignorovania druhých zo zbabelosti, sebectva či tvrdosti srdca.“

Láska začína mlčaním a umlčí každé slovo

Ticho lásky má svoje nádherné, priam posvätné „čosi“, čo v ľudskom slovníku absentuje. Nedostatočná slovná zásoba tak doslova chráni bohatstvo lásky – zatvára ústa, aby mohlo prehovoriť srdce. Človek obklopený mocou lásky onemie od úžasu; rád sa nechá stratiť v jej najvznešenejších hlbinách ticha, aby mohol počuť hlas srdca. Preto, len ten, kto mlčí, dokáže – od srdca k srdcu – porozumieť tomu druhému. Max Picard to krásne vysvetľuje v diele Svet ticha: „Slová milencov stupňujú ticho. Slúžia na to, aby urobili ticho počuteľným. Iba láska môže hovorením zväčšovať ticho. Milenci sú sprisahancami ticha. Keď hovorí muž k svojej milovanej, ona viac počúva ticho než slová. „Stíchni,“ akoby šepkala, „stíchni, aby som ťa počula.“

Aj v láske je čas hovoriť a čas mlčať (Kaz 3,7)

Často počuť: „…tak dlho sme sa ignorovali, až sa z nás stali dvaja neznámi so spoločnými spomienkami.“ Je veľkým omylom zamieňať si láskyplné ticho s ignoranciou. Ticho lásky je plné milých gest a symboliky, ktorá napĺňa a obohacuje, inšpiruje a osvetľuje, pretvára, upokojuje a revitalizuje, oslobodzuje a očisťuje, lieči, pozdvihuje, oživuje… Hoci vyjadriť lásku slovom je akoby chcel človek jedným kvetom vyjadriť vôňu celej lúky, predsa len treba dodať, že partnerská láska v tichu nie je dokonalá, kým sa nevyjadruje aj v slove odovzdania: „Milujem Ťa!“ Nezáleží na tom, ako kreatívne sa toto slovo vysloví, dôležité je, že vychádza z ticha a v tichu pokračuje, aby mohlo účinnejšie zapustiť svoje korene a žiť v skutku sebadarovania…

Ticho lásky – komnata skrytých obiet

Pravá láska sa dáva v tichu. Je obetou sebadarovania; mlčky znáša krivdy, nepríjemnosti a mnohé súženia. Svätá Rita túto skutočnosť vyjadrila pekným prirovnaním: „Pravá láska a bolesť v živote sú nerozlučiteľné; tak ako je ruža vždy spojená s tŕňmi.“ … ako často a nebadane človek ľahko zakolíše, keď musí v tichosti čeliť pravde lásky. Jej požiadavky sú príliš vysoké a obety priveľké. Avšak, odovzdanosť láske práve vyžaduje tieto tiché obety, ktoré jej dávajú silu, umožňujú jej rásť, hlbšie zapustiť korene. A tak jej hodnota sa úmerne zväčšuje a rastie spolu s modlitbami a obetami. Je paradoxne naplnená, posilnená a upevnená nielen časom, ktorý ju očisťoval, okresával, formoval a budoval, ale aj tým, čoho sa musela vzdať. To všetko ju neustále vnútorne zúrodňuje a šepotom stále povzbudzuje, aby to nevzdala…

Sebaobetavé ticho (voskových) sĺz

Mystickému tichu sebadarovania sa možno inšpirovať zažatou sviecou. … keď plače, necháva po sebe stekať voskom horúce kvapky sĺz. Jej nemá tichá bolesť sa v batôžku obety jemnou dymovou clonou vznáša k nebesám. Mlčky znáša horúčosť ohňa, ktorý ju zvnútra, zo samotného stredu stravuje; čím z nej ubúda, až z nej nezostane vôbec nič. V službe druhým sa necháva v tichu, v plači, úplne celá a celkom, stráviť až úplne stratiť… A to všetko len preto, aby iným poslúžila svojim svetlom. Nikoho ani len nenapadne spýtať sa jej, či ju to nebolí, nik sa nezaujíma, kde berie silu a odolnosť voči (vonkajším) vplyvom, nik si nevšíma jej sĺz… To všetko je prehliadané, akési úplne samozrejmé, pretože každého zaujíma len úžitok – aby im svietila. A ona? Vôbec sa nesťažuje. Mlčky sa v pokore umenšuje, prijíma svoj údel, pretože vie, že práve a len kvôli tomu bola vyrobená… hm, akým veľkým mementom do života človeka je len jedna obyčajná jednoduchá svieca…

Register tichých obetí pre „lásku“ vyžaduje používať zdravý rozum

Ako všetko, aj obeta vzťahu má svoje hranice. Plač biedy neznesie mlčanie. V živote mnohých ľudí sú smrteľne a život ohrozujúce vážne situácie, kedy nečinnosť či ľahostajnosť pod rúškom (zle chápanej) obety by bol veľmi alibistický a zbabelý čin. To platí pre vzťahy, ktoré nepochopili význam lásky a prekrútili ho. Nespravodlivosť, krivda páchaného zla na obetiach násilia vyžaduje hovoriť a rázne konať. Byť kresťansky zbabelý značí zradiť svätú dôveru.

Radšej trpieť pre to, že človek povedal pravdu, akoby mala pravda trpieť pre jeho mlčanie

Čím dlhšie sa pravda o prekrútenej láske odkladá, tým hlbšie raní. Láska sa nedá vynútiť násilím, ani ľsťou. Ak používa takéto prostriedky, je zlom, ktoré treba hneď zastaviť, inak sa bude šíriť ako mor! Obety zle chápanej lásky odporujú zdravému rozumu. Krutosti a násilnosti nemožno porovnávať s Bohu milými tichými obetami, ktoré upevňujú láskyplný (manželský) vzťah. Duch pravej lásky odháňa krivdu, hluk a sebectvo. „Láska je trpezlivá, láska je dobrotivá; nezávidí, nevypína sa, nevystatuje sa, nie je nehanebná, nie je sebecká, nerozčuľuje sa, nemyslí na zlé, neteší sa z neprávosti, ale raduje sa z pravdy.“ (1 Kor 13, 4-6)… ak ovocie nespadá do tejto kategórie, tak nemožno vôbec hovoriť o láske.Bolo by veľmi naivné a nemúdre slepo veriť zbytočnému krasorečeniu partnera, ak jeho skutky dokazujú opak (prípad obetí tzv. Štokholmského syndrómu). Áno, láska „všetko znáša, všetko verí, všetko dúfa, všetko vydrží.“(1 Kor 13, 7) v prípade, že človek skutočne pochopil a neprekrútil pravý význam a podstatu pravej (ľudskej) lásky.

To najvzácnejšie a najkrajšie je vždy najtichšie

Pravá láska je obetavá, nezištná, pokorná, bezhraničná, bezpodmienečná a tichá. Dokáže trpezlivo čakať na slovo, ktoré ju prebudí z ticha čakania, ako to poeticky opísal R. Thákur:  „Ak sa mi neozveš, srdce si naplním tvojím mlčaním a podriadim sa mu. Budem ťa čakať v tichosti, ako noc na svojej pochôdzke za svitu hviezd, trpezlivo a pokorne.“ …milovať znamená mlčky dávať a nečakať odplatu; v tichosti denno-denne odumierať sám v sebe a žiť pre druhých; slovami M. Quoista: „Milovať totiž znamená otvoriť sa nekonečnej láske, nechať sa milovať. A nechať sa preniknúť touto láskou, ktorá prichádza a nikdy ťa neobíde. Znamená to – úchvatné dobrodružstvo – nechať priestor Bohu, aby miloval toho, koho si sa slobodne rozhodol milovať Ty“.

 

Úvodná fotografia: www.pexels.com

ZANECHAŤ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár
Prosím zadajte svoje meno