Utrpenie bez zmyslu je najmučivejšie a najničivejšie

1
757

Aby trpiaci na náročnú životnú situáciu adekvátne reagoval – či už ju chce prijať, riadiť alebo meniť, je logické, že chce poznať súvislosti – má silnú potrebu rozumieť, chápať, tvoriť a zasahovať. Avšak, čo ak niet logického, racionálneho vysvetlenia na utrpenie, keď sa situácia a následne i život človeka javia ako úplne nezmyselné? Má človek trpieť pre nezmysel? … je toto vôľa Božia? Človek si aj svojou vinou privodí veľa nezmyselných utrpení, za ktoré pyká. A tak sám život mu nedáva zmysel, stáva sa neznesiteľným. Aký zmysel má vôbec život v utrpení? Správny postoj a priradenie zmyslu však mení celú situáciu.

Psychologický výskum odhaľujúci koncept principiálnej orientácie človeka na zmysel priniesol zaujímavé výsledky, ktoré hovoria, že:

Vôľa k zmyslu nie je naplnená, teda je frustrovaná, najmä vtedy, keď: a) človek niečo nedokáže pochopiť; b) človek sa cíti bezmocnývydaný niekomu a niečomu na milosť a nemilosť.

Ďalšie dva výsledky poukazujú na to, že:

Pocit nedostatočného zmyslu života súvisí s odmietaním seba a iných, teda človek pociťuje celkovú nespokojnosť so životom, je agresívny, trpí neurózou. Naopak, vysoký pocit zmyslu života má súvis s výraznou spokojnosťou so životom a emocionálnou stabilitou.

(Tausch, R., Protokolldienst Serie der Evangelischen Akademie Bad Boll, Heft 16, 1994; L, E., 27-28).

Nezmyselnosť oberá človeka o vitalitu, vysáva z neho pružnosť
Neschopnosť chápať zmysel života v ohrozujúcej krízovej situácii otvára trpiacemu cestu k ďalším tragédiám, prehnaným obviňovaniam, škrupulóznym pocitom viny, zdôrazňovaniu utrpenia a bolesti. Tento poznatok je veľkým mementom ‒ pretože prístup s nezdravými spôsobmi chovania podlamuje samotnú ochotu ‒ dobrú vôľu k nájdeniu pravého zmyslu života a uchopeniu jeho podstaty a hodnôt. Je dôležité a potrebné zbaviť sa všetkých ego-motívov, presmerovať zameranie od situácie a obviňovaných ľudí na seba, pozrieť sa do očí pravde o sebe ‒ zistiť, či náhodou prameňom utrpenia nie je vlastný rozum, jeho pomýlené zmýšľanie alebo zlé návyky, či nesprávne zaužívané postoje.

Život vo vlastnej pravde môže byť veľký klam spôsobujúci nové rany sebe i okoliu

Utrpenie bez odpovedí naň v človeku provokuje tendenciu vytvárať vlastné hypotézy, ktorým uverí. Upevňuje ich v sebe, utvrdzuje sa v nich a žije v presvedčení o vlastnej nadobudnutej pravde, ktorá môže byť veľkým omylom. Smútok takto zmýšľajúceho človeka následne zahmlieva videnie skutočnosti a sveta ako takého. Novozískaný a umocňovaný pocit krivdy a nespravodlivosti má sklon vytvárať emócie nepriateľstva, slepú závisť či uzatvorenie sa do hradieb sebaľútosti, nedôvery a pesimizmu. Život sa tak stáva stále väčšou pohromou seba samého. O to horšie, ak trpiteľ našiel spriaznenú dušu, ktorá ho v takomto mylnom uvažovaní podporuje a upevňuje jeho zlé, choré závery, ku ktorým nesprávnym uvažovaním dospel.

Kto nemôže niečo zmeniť, musí sa sám zmeniť
Pri zdravom prežití náročnej životnej situácie je nevyhnutné zamerať sa na veci, ktoré sú podstatné a majú zmysel. Takýto postoj má schopnosť zmeniť situáciu, premôže ničivý stres vyvolávajúci pocity neschopnosti a bezmocnosti. Človek vždy môže zmysluplne reagovať. Vždy má možnosť zaujať správny vnútorný postoj. Uznaním hraníc svojho rozumu – pod údermi krutého osudu, ktoré človek nechápe, kde končí všetka logika, má možnosť neriešiť problém fyzicky ani psychicky, ale duchovne. Duchovné problémy vyžadujú duchovné riešenie, vrátane ochoty prinášať obety. Napr.: uznať, že pretrpenie momentálnej situácie (ak je v medziach únosnosti) prináša väčší osoh vlastnej budúcnosti alebo deťom, či rodine… teda schopnosť znášať utrpenie rastie v zameraní sa na zmysel, ktorý prináša úžitok do budúcnosti.

Pozitívny postoj je mocný nástroj schopný neuveriteľných zmien

Na rozdiel od negatívneho postoja, ktorý srdce zatvrdzuje, blokuje prúdenie životodarnej energie, čím znemožňuje uzdravenie a predlžuje utrpenie…, pozitívny postoj dodáva nový význam skutočnosti a celku. Keď si človek uvedomí, že môže meniť nielen situácie, ale i seba, zistí, že zastaralé myslenie, spôsoby, návyky v svojom chovaní môže nahradiť novými, účinnejšími – takými, vďaka alebo prostredníctvom ktorých bude napredovať. A celá jeho vnútorná zaangažovanosť môže chápať utrpenie, tragédie, zranenia ako výzvy, príležitosti k odpusteniu, k prehĺbeniu duchovnej zrelosti, požehnaniu, odovzdaniu sa Bohu, upevneniu viery, spoznaniu seba samého a pravého zmyslu života, jeho hodnôt a priorít. Takýto postoj, ktorý je náplňou zmyslu, môže priniesť do života človeka veľkú zmenu ‒ aj v jeho konkrétnej krízovej životnej situácii.

Byť v zajatí vlastného utrpenia a opájať sa urputnou bolesťou vôbec nie je Boží zámer.

Utrpenie je zlo, ktoré by nemalo byť, avšak stáva sa, že Boh ho z nejakého svojho tajomne prozreteľného dôvodu dopúšťa. Nebolo by však správne za všetko obviňovať Boha alebo „tých druhých“. Je na mieste zásada: treba začať od seba. Čo tak položiť si otázky: Nie som ja príčinou svojho utrpenia? Je moje zmýšľanie správne? Neprekážam svojimi rečami alebo chovaním iným ja? Ako vníma rodina a okolie moje zvyky alebo zlozvyky? Neprovokujem ich vedome alebo nevedome niečím? Čo vyžarujem do svojho okolia? Nie sú náhodou aj tí iní trpiteľmi v mojej prítomnosti? Keby som vedel, že o pár hodín zomriem, choval by som sa a rozhodoval by som sa tak isto ako doposiaľ, alebo by som zmenil svoj postoj a zmýšľanie? Ako by sa správal Ježiš, keby bol teraz na mojom mieste – ako by túto moju situáciu riešil on? Z času na čas nezaškodí zmeniť uhol pohľadu a prehodnotiť nie iných, či situáciu, ale seba – svoj život, svoj charakter, svoje priority, svoje postoje, svoje zmýšľanie… ZMENA JE vždy MOŽNÁ – TERAZ. Nikdy nie zajtra.

1 komentár

ZANECHAŤ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár
Prosím zadajte svoje meno