1/2 Memento mori – pamätaj, že tvoj domov je inde

0
1014

Pomyselný Damoklov meč visí nad každým človekom už od počatia. V hypnóze pozlátky – falošného lesku a manipulatívneho kriku slávy sveta, ho však málokto vníma. Svoju neúprosnosť pripomína životnými ťažkosťami – akoby malými umŕtveniami, ktoré sú prípravou na posledný moment najvlastnejšej pravdy.

Myslenie človeka tak preniká do hlbších dimenzií tajomstiev života a celkovej existencie. Začína chápať, že v rukách nemá vôbec nič, len prítomnú chvíľu… ktorú rovnako nie je schopný uchopiť. Dokonca ani jeho vlastný život nie je jeho vlastníctvom…

Ľudské predstavy o smrti a posmrtnom živote sú tušením niečoho fascinujúceho… avšak toto úžasne napínavé tajomstvo musí odhaliť každý sám. Každý dorastie svojmu osudu; prežije vrchol sebaobetovania; moment, kedy sa zbieha minulosť, prítomnosť, budúcnosť; moment, kedy bude musieť vydať počet z každého svojho skutku, pohľadu, z každej svojej myšlienky… keď vezme všetky okamžiky svojho života a daruje ich Bohu ako obeť svojej celoživotnej lásky.

Duchovné smernice ako „prekonať“ smrť
Kto sa chce pripraviť na smrť, musí prijať zmysel života, ktorý nie je totožný s pozemskou vitalitou, ale tkvie v spoločenstve s Kristom. Slovník spirituality ďalej k tejto téme uvádza, že kresťan napĺňa veľkonočnú dynamiku smrti a vzkriesenia úmerne k svojej schopnosti odpovedať na dar života. Tak žiť a zomrieť predstavuje sebaobetovanie, ktoré sa nezaobíde bez ťažkostí a sklamaní; bez ducha odpútanosti, bez každodennej malej smrti až do smrti biologickej, kedy sa častokrát jedná o odvážne hranice presahujúce sebaobetovanie. Kristove zmŕtvychvstanie dáva ľudskému životu transcendentnú spiritualitu, ktorá niekedy presvitá i z tváre osôb, ktoré žijú v súlade s kresťanskou vierou.

Čo ešte stihnúť zmeniť pred vlastnou smrťou?

Je možné, že v hodine smrti budú mnohí túžiť po čase, ktorým teraz mrhajú. Bronnie Ware, austrálska zdravotná sestra, v knihe „The Top Five Regrets of the Dying“ zaznamenala posolstvá zomierajúcich ľudí, ktorým sa venovala. Výpovede zhrnula do päť najčastejších ľútostí: 1. Želal by som si, aby som mal dostatok odvahy žiť život úprimne, podľa seba, nie ako to odo mňa očakávajú ostatní. 2. Želal by som si, aby som nepracoval tak tvrdo. 3. Želal by som si, aby som mal odvahu na vyjadrenie mojich pocitov. 4. Želal by som si, aby som ostal v kontakte s mojimi priateľmi. 5. Želal by som si, aby som si dovolil byť šťastnejší. ….mnohé želania si môže uskutočniť len človek sám ‒ stačí si správne zoradiť priority a hneď je jasné, na čom skutočne záleží. Ak sa mu podarí poraziť svoje ego koketujúce s pýchou (Sir 10,7-10), v tej sekunde sa môže jeho život radikálne zmeniť.

Dotvoriť vlastnú biografiu života

Obraz smrti v predstavách človeka vovádza do plnšieho uvedomenia si reality. V mysli začína rekapitulovať, akoby listovať v knihe svojho života, až pokiaľ sa nedostane po kapitolu dnešného dňa, ktorá je od momentu „teraz“ nedopísaná. Životný úsek jeho aktuálnej situácie je stále pred ním ‒ a je len na ňom, ako bude jeho životná story pokračovať. V svojej slobodnej vôli má možnosť rozhodnúť sa, ako prežije zvyšné okamžiky života, ktoré mu ešte zostávajú. Má šancu (hoci nevie dokedy (2 Pt 3,10), aby naplno využil každú chvíľu a nenechal bez povšimnutia jedinečné príležitosti, inšpiratívne podnety a nenápadné „náhody“, ktorých súhrn dotvorí jeho jedinečný originálny životný príbeh. Totiž, z Božej perspektívy všetko má svoj zmysel.

Tip: Životná prax dokazuje (treba sa osobne presvedčiť), že zázraky na príhovor svätého Jozefa – patróna (nielen) umierajúcich, sú na dennom poriadku (Múd 11,21). Stojí za to, vyskúšať vlastný experiment vzťahu s týmto veľkým svätcom.

Z pohľadu smrti vniesť svetlo do svojich každodenných rozhodnutí

Pravý život je žitý tak, aby sa človek nemusel báť smrti. V konečnom dôsledku v životnom diele nejde o kvantitu – počet zapísaných strán vlastnej knihy života, ale o kvalitu – celkové obsahové bohatstvo, ktoré dáva životnému dielu jeho duchovnú krásu, teda obsažnú zmysluplnosť. Hoci mienený cieľ – plánovaný happy-end životnej story človek nemusí stihnúť dopísať, nič to neuberá na kvalite obsahu terajších životných kapitol… Naozaj, netreba sa ľakať tohto stále prítomného rizika nebezpečia – že už aktuálne rozpísaná strana zostane nedopísaná (Lk 12,40; 1Sol 5,2; Ž 146,4); veď koľko nedokončených diel patrí k tým najlepším a najkrajším…!

Zvečniť chvíle svojho života

Ako na to? Čo robiť? Plniť si svoje povinnosti. A čo je povinnosťou človeka? Požiadavka dňa. Konať tak, akoby dnešný deň bol posledným dňom života a každý rozhovor či vykonaný skutok posledným – teda i poslednou spoveďou, posledným sv. prijímaním… posledným pozdravom, posledným mailom, posledným objatím a bozkom… posledným pohľadom… A hneď je v prejave cítiť väčšiu dávku ochoty, žičlivosti, úprimnosti, lásky a dobrosrdečnosti… A o to ide. Takto hlboko vtlačená pečať nezištnej lásky vo svete totiž úplne ruší rozdelenie medzi časným a večným, medzi pozemským životom a smrťou, medzi nebom a zemou, medzi Bohom a človekom. Zástanca kresťanského existencializmu Gabriel Marcel, to vyjadril po svojom: „Milovať znamená povedať ostatným: Ty, ty nezomrieš.“ V láske totiž spočíva niečo božské, čo smrť ďaleko presahuje…

Svedectvo života ako zanechané dedičstvo 
Do neba sa človek nemôže dostať náhodou ‒ s prekvapením, ako sa tam ocitol. Vyžaduje to tvrdú prácu na sebe. Pápež František v smrti vidí dedičstvo, ktoré človek po sebe zanechá; dedičstvo svedectva. Človek si má vyprosovať milosť zmyslu pre čas. V homílii: Pamätať na smrť pomáha k múdrym denným rozhodnutiam, koniec pozemského života rozdelil na tri rozmery: smrť je skutočnosťou, smrť rozhoduje o našom životnom odkaze a je momentom rozpomenutia sa na celý život.

Na spytovanie svedomia nie je zrovna najvhodnejším časom hodina smrti

Modlitba za šťastnú hodinu smrti má svoje opodstatnenie. V duchovno-duševnom prehľade svojej životnej histórie je človek stále v možnosti spraviť potrebné „korektúry“ ‒ napr. z minulosti niečo napraviť/možno nejakú spôsobenú krivdu, stáť si za slovom, splniť daný sľub či predsavzatie, alebo niečo odpustiť. Odpustenie človek nielen dáva, ale i sám ho potrebuje. To však vyžaduje pokoru. Írske príslovie hovorí: „Pýcha umiera o pol hodiny po vás.“ Našťastie, každý deň prináša veľa príležitostí, aby umrela (v človeku) skôr ako on.

Eucharistia ‒ zázrak nesmrteľnosti

Prijímaním Eucharistie sa (okrem iného) pohľad človeka prehlbuje do dimenzie večnosti, čím sa tak zároveň stáva vnímavejším a citlivejším pre druhých… vie, že do neba sa nedostane sám, ale pôjdu s ním aj všetky prejavy jeho láskavej dobrosrdečnosti, kedy nebol chudobný na dobré skutky, nemý a hluchý na slovo, skúpy na obetu (Kol 3,12). Život v Láske tak znamená žiť v nekonečnej prítomnosti. Takéto hlboké prepojenie s Bohom človeku nedovolí, aby zišiel z cesty; aby stratil prehľad o tom, kto je a kam ide (Zjv 21,1-4). Tisícoraké pokušenia chvíľkovosti, ktoré sa ho zmocňujú, tak silou Eucharistie nemajú nad ním moc. Rozvážnym kormidlom svojich postojov udáva jasný smer svojmu jedinečnému životnému príbehu… hoci, stále prekrytým neviditeľným, a predsa veľmi živo prítomným otáznikom ‒ kedy (a ako) skončí?

Zdroj fotka:www.pixabay.com

ZANECHAŤ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár
Prosím zadajte svoje meno