Marni Rosner: Diagnóza neplodnosti býva pre ženu zdrvujúca

0
480

Prinášame rozhovor s doktorkou Marni Rosner, licencovanou psychoterapeutkou z New Yorku, ktorá uskutočnila výskum „Zotavenie z traumatickej straty: štúdia o ženách žijúcich bez detí po liečbe neplodnosti“.

Môžete nám predstaviť svoju profesijnú a aj osobnú cestu v živote?

Ďakujem za váš záujem o tému neplodnosti. Táto téma je pre mňa veľmi dôležitá, i keď tak málo poznaná a veľmi zriedka sa o nej otvorene diskutuje.

Som psychoterapeutka usadená v New Yorku a moja prax zahŕňa všetky druhy prípadov: úzkosti, depresie, straty, traumy atď. Pôsobím aj ako docentka na Univerzite vo Fordhame. Z môjho súkromia, som šťastne vydatá, mám rada mesto i pláže, rada čítam, cestujem, trávim čas s priateľmi, mám rada jedlo, celkom normálne veci, myslím.

Prečo ste si zvolili na výskum práve túto tému?

Vždy som bývala nerozhodná v otázke, či budem mať niekedy deti. Napriek tomu, keď mi bola diagnostikovaná neplodnosť, bola som šokujúco zdrvená. Skutočná troska. A ani tento zdrvujúci pocit nevyriešil moje pochybnosti, práve naopak. Cítila som, ako keby sa moja nerozhodná časť osobnosti pozerala na tú zdrvenú časť hovoriac: „Čo je s tebou? Aj tak nie si stále rozhodnutá, či chceš mať deti!“

Takže vaša vlastná situácia vás popchla, aby ste sa začali venovať tejto problematike?

V tom čase som nemala žiadne vedomosti o psychologickej traume neplodnosti, a preto som nerozumela vlastným reakciám. Ani moji kolegovia, a ani ďalší terapeuti, ktorých som vyhľadala, mi nerozumeli. Všetci predpokladali, že si deti zadovážim nejakým alternatívnym spôsobom (darcovstvom vajíčok, adopciou atď.), a preto mi počas celého procesu ponúkali rôzne podporné terapie v týchto oblastiach. Nikto z nich však nebol pripravený pomôcť mi nájsť odpoveď, prečo mojou reakciou bolo také intenzívne zúfalstvo. Rovnako bolo pre nich pochopiteľne mätúce, že moje reakcie boli také silné a aj napriek tomu som stále váhala pri túžbe mať deti.

Takže touto prácou ste sa snažili nájsť odpovede na vlastné psychické reakcie?

Niektoré nástroje na uvoľnenie napätia, ako zhlboka sa nadýchnuť a vydýchnuť, či uvedomenie si konkrétnej situácie, boli síce nápomocné, avšak riešili iba moje symptómy. Nedávali odpoveď na to, prečo sa cítim tak, ako sa cítim. Bola som presvedčená, že sa posuniem ďalej len vtedy, ak pochopím túto hlbokú bolesť. Takáto potreba pochopenia je podstatnou zásadou v celej mojej profesii a považujem ju za kľúčovú. Nemôžete vyriešiť problém, ak neviete, čo tým problémom vlastne je, či už navonok, alebo v skrytosti. Tak som začala o tejto téme čítať a zistila som, že neexistuje takmer žiadny výskum, ktorý by sa zameriaval na emocionálne aspekty, ktoré nasledujú po tom, čo páry ukončia liečbu. A dokonca žiadny výskum sa nezaoberal ženami, ktoré sa rozhodli žiť bez detí po tom, čo ukončili liečbu neplodnosti.

Určite ste touto prácou pomohli aj mnohým iným bezdetným párom.

Ďalšia skutočnosť, ktorá vyvolávala vo mne otázky, bola, že napriek váhaniu mať deti som bola zdevastovaná. Ako to teda musia prežívať ženy, ktoré nemali pochybnosti o túžbe po dieťati a sú neplodné? Ako sa so situáciou vyrovnávajú ženy, pre ktoré bolo vždy životným plánom mať deti a zistili, že nie sú toho schopné a z akéhokoľvek dôvodu rovnako nie sú schopné prijať nebiologické deti do svojej rodiny?

Približne v tom čase som začínala svoje doktorandské štúdium, takže sa to stalo témou môjho výskumu.

Akými aspektmi ste sa zaoberali vo vašom výskume?

Výskum sa orientoval na dlhodobý prechod k žitiu bez detí po tom, čo páry podstúpili liečbu neplodnosti. Rovnako sa zameriaval na to, aký dopad mal život bez detí po liečbe neplodnosti na manželstvo, vzťahy s rodinou a priateľmi a identitu ženy. Podmienkou bolo, že účastníci museli ukončiť liečbu a žiť bez detí minimálne tri roky.

Môžete nám predstaviť najpodstatnejšie závery vášho výskumu?

Prišla som na niekoľko kľúčových záverov. Po prvé, každá žena prechádzala podobnou, diskrétnou fázou traumy, smútku a zotavenia. Trvalo to približne 3-4 roky, kým ženy nadobudli presvedčenie, že byť neplodnou nie je ich primárnou identitou. Teda, že už v ich hlavách stále neblikal maják „neplodnosť“.

Ďalšie dôležité zistenie bolo, ako je materstvo pretkané so ženskou identitou. Neschopnosť stať sa matkou ženy pociťovali ako útok na ich vlastné „ja“. Spoločnosť a kultúra vysiela už od dňa nášho narodenia implicitné aj explicitné  správy, že sa očakáva, že žena sa stane matkou. Je normálne, že žena absorbuje a zvnútorňuje si toto očakávanie. Tento odkaz je v rozpore s iným odkazom dnešného moderného sveta pre ženu: že ak si niečo zaumieni, tak to aj dosiahne. Toto je tiež jedným z útokov na identitu. Duševná pohoda zahŕňa aj určitú mieru zdravého narcizmu, pričom neschopnosť mať deti je bolestivé zranenie tohto narcizmu.

Tretie zistenie spočívalo v dôležitosti sociálneho zapojenia sa. Účastníci štúdie udávali veľkú mieru sociálnej izolácie, ktorá trvala od pár mesiacov po celé roky. Takúto izoláciu spôsobuje viacero faktorov: pocit hanby za neplodnosť, neschopnosť nachádzať podporu, zakúšanie neúmyselných bolestivých narážok a komentárov atď. Nakoniec všetky ženy našli energiu a nevyhnutné prostriedky na to, aby si našli nejakú formu podpory a sociálneho zapojenia sa, pričom toto sa ukázalo ako rozhodujúci moment na ceste k uzdraveniu. Išlo najmä o vyhľadanie terapie, zverenie sa s problémom jednému alebo viacerým dôveryhodným priateľom a rodine alebo spojenie sa s inými neplodnými ženami prostredníctvom blogov zameraných na túto oblasť (ako bol príklad silentsorority.com, kde autorka stránky Pamela Tsigidinos našla aj respondentky pre výskum). Bolo kriticky dôležité, aby ženy mohli otvorene hovoriť bez toho, aby sa cítili posudzované alebo zahanbené zo svojej neplodnosti a to im umožnilo skutočne smútiť a uzdraviť sa.

Všetky tieto tri aspekty ovplyvňujú celý život ženy. Ako sa cez to môže preniesť?

Výskumom sa zistili ďalšie poznatky, napríklad, aké dôležité je nakoniec nájsť v živote niečo nové, či už osobne alebo profesijne alebo ako sa viac zblížili manželia, keď prekonávali okolnosti, ktoré zatiaľ nemali vyriešené.

Váš výskum ste uskutočnili v roku 2012. Nadviazali ste potom na jeho zistenia alebo ste prišli na nezodpovedané otázky, ktoré by bolo hodné ďalej skúmať?

Nanešťastie, Interná recenzná rada (IRB, Internal Review Board) mojej univerzity vyžadovala, aby som zničila všetky dotazníky ihneď po publikácii štúdie, teda nie som schopná a nemám ani povolené kontaktovať účastníkov pre akékoľvek iné zistenia s odstupom času. Dôvodom bolo zachovanie ich súkromia. A taktiež musím akceptovať, že niektorí si už neželajú byť viac kontaktovaní. Ak by som mohla pokračovať, spýtala by som sa podobné otázky: ako sa pre vás vyvinula situácia s vašou neplodnosťou počas ďalších 5-6 rokov? Ako o tom teraz zmýšľate a aký to malo dopad na vaše vzťahy, vašu identitu, váš život? Neboli by to teda nijaké prevratné otázky, ale tie isté, avšak s odstupom času, podliehajúce vývoju.

Čo bolo pre vás najdôležitejším zistením?

Myslím, že je tu jedna vec, ktorá implicitne vyplýva z mojej štúdie, hoci nebola výslovne uvedená. Prečo som sa ja osobne, ako aj mnoho ďalších žien, cítila tak enormne zasiahnutá diagnózou neplodnosti, vrátane tých žien, ktoré neboli stopercentne presvedčené o materstve v aktuálnom čase?

Mnoho žien uvádzalo „smrť ich plánovanej budúcnosti“, čo si myslím, že je veľmi podstatný pojem. Aj keď som do hĺbky neskúmala túto otázku z dôvodu nedostatku času, a prihliadnuc na to, že išlo o výskum, nie o terapiu, myslím si, že to siaha ďaleko nad rámec myšlienky založiť si rodinu, ktorá zahŕňa aj deti.

Čo je teda tým najvážnejším psychologickým aspektom v situácii bezdetnosti?

Nemať rodinu s deťmi je vedomá, konkrétna strata. Avšak, možno tvrdiť, že je tu aj nevedomá, primárna strata. Byť súčasťou „klanu“ či „kmeňa“ je základným pudom, ktorý je pravdepodobne geneticky zakódovaný. V historických časoch, byť súčasťou klanu znamenalo lepšie podmienky na prežitie, koncept konzistentný s Darwinovským prežitím najlepšieho jedinca. V moderných časoch to ale znamená byť uznávaným a hodnotným členom spoločnosti.

Máte nejaké východisko pre bezdetné páry?

Každý z nás, aj ten najindividualistickejší človek, potrebuje cítiť prijatie, že patrí a je súčasťou ľudstva. Súčasťou zmyslu života sú naše vzťahy a spojenia s ostatnými. Ak nie sme schopní mať deti, tieto spojenia sa rozpadávajú. Neschopnosť mať deti izoluje a dáva pocítiť opustenosť, už navždy byť vylúčený zo skupiny, starajúci sa len o seba.

Veľká časť tejto skúsenosti je reálna, ako aj strach, že toto už navždy zostane poškodené, že už navždy sa budeme pozerať iba zvonku. Toto je podstatnou životnou témou a výzvou pre každú ženu, ktorá zostáva bezdetná aj po skončení liečby. Môžeme žiť neuspokojený život, cítiť rôzne úrovne zúfalstva a strádania. Alebo môžeme zmobilizovať naše sily a vytvoriť a potvrdiť si naše miesto vo svete.

Ďakujem za rozhovor.

V ďalších článkoch vám prinesieme jednotlivé časti z predstaveného výskumu.

Rosner, Marni: „Recovery From Traumatic Loss: A Study Of Women Living Without Children After Infertility“ (2012). Doctorate in Social Work (DSW) Dissertations. 20.

http://repository.upenn.edu/edissertations_sp2/20

ZANECHAŤ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár
Prosím zadajte svoje meno