Nedobrovoľne single: Ako odpovedať rodine na ich otázky o vašom statuse

4
708

Mala som obdobie, kedy som neznášala všetky rodinné oslavy a návštevy, pretože pri každej možnej príležitosti mi dali moji drahí pocítiť, že som stále single a že so mnou určite nie je niečo v poriadku. „Tak ty sa už asi nikdy nevydáš!“ „A priateľa si nepriviedla?“ „Ty si príliš vyberavá, nikto ti nie je dobrý.“ „Ako ti pristane to bábätko, už aby si mala vlastné.“ „Všetko dobre k narodeninám, už aby si si konečne niekoho našla.“

Všetky tieto komentáre nepôsobili motivačne, v čo tak trochu dúfali všetci, čo ich vyriekali. Priam opačne, pôsobili ako soľ do rany. Po každej takej rodinnej udalosti som sa šla vyplakať a nechuť prichádzať na ďalšie rodinné podujatia iba stúpala. Akoby nestačilo, že sú všetky moje sesternice a bratranci v mojom veku v manželstvách už s minimálne dvoma deťmi. To všetko vám dáva pocit, že ste zmeškali naskočiť na vlak a ktovie, kedy príde ďalší, ten váš.

Trochu mi trvalo, kým som sa naučila, že tieto situácie viem pozitívne ovplyvniť a zaujať k nim stanovisko, ktoré ma ochráni. A stále platí, že meniť môžeme iba seba, nie ľudí okolo nás. Preto som aj ja potrebovala zmeniť svoj prístup k mojej rodine a známym.

Odporúčanie jeden: Komunikujte svoje pocity a stanoviská

Aj moji rodičia, ktorí mi želajú len to najlepšie, patrili dlhú dobu k tým, ktorí sa do mňa navážali. Nespokojnosť s mojím single statusom mi vždy dávali najavo svojimi poznámkami o tom, kedy už niekoho privediem domov alebo ako sa má priateľ. A moja odpoveď pre nich bola vždy obranne uštipačná a horká. A zakaždým sa to zhoršovalo… Pamätám si však jeden úprimný rozhovor, ktorý to celé zmenil. Keď som im od srdca povedala, ako sa cítim, keď mi neustále pripomínajú, že som sama. Že na jednej strane chápem ich postoj a viem, že to myslia dobre, ale že mi to ubližuje. Uistila som ich, že som v poriadku, že sa chcem vydať a aj chcem mať deti, len momentálne nemám nikoho, s kým by som tieto sny realizovala. Povedala som im aj o mojich sklamaniach vo vzťahoch, aby pochopili, prečo sa možno bezhlavo nehrniem do náruče každého chlapa, ktorého stretnem. Tento jeden úprimný rozhovor úplne zmenil moju situáciu doma. Moji rodičia už neboli moji nepriatelia, ale stali sa z nich moji spojenci aj vtedy, keď sa do mňa pustila širšia rodina. Vtedy sa postavili medzi nich a mňa a jasne im dali najavo, aby mi dali pokoj. Ak nedokážete komunikovať svoje pocity širšej rodine, tak ich komunikujte aspoň najbližším, aby vás chápali a pomohli vám.

Ak máte doma syna alebo dcéru, sestru, bratranca, ktorý je sám, tak sa doňho nenavážajte. Jedna úprimná otázka, z ktorej pocíti záujem, pomôže viac ako tisíc uštipačných poznámok, akokoľvek by ste ich mysleli dobre. Napríklad sa spýtajte: „Všimol som si, že si už dlhšie sám, necítiš sa osamelo? Ako ti v tom môžem pomôcť ja?“

Odporúčanie dva: Vytvorte si zdravé hranice

Keď som si premietala rodinné stretnutia, kedy mi moja rodina ublížila svojím postojom k môjmu single životu, našla som jednu zaujímavú črtu všetkých rozhovorov. Moju pasivitu. Nikdy som nič konkrétne na ich poznámky nepovedala, maximálne som ostala ticho alebo sa zasmiala alebo im jednoslovne odsekla „nemám“, „nie“, „nepriniesla“, „niekedy v sobotu“.

V podstate som im ja sama dovolila, aby sa ku mne takto správali, aby sa ma pýtali nevhodné otázky alebo komentovali môj život, bez toho, aby som na to rozumne reagovala. Nemala som stanovené hranice, ktoré by na jednej strane mňa uchránili od zranenia a im pomohli vedieť nadviazať správnu komunikáciu so mnou.

Samozrejme, nešlo to ľahko. Pomohlo mi napísať si scenár na každú možnú poznámku a situáciu. Chcela som, aby moje hranice neboli ostré, kruté a trpké, chcela som, aby boli rozumné. Preto som si spísala rozumné a pozitívne odpovede, ktoré fungovali a ktoré začali mojich známych vychovávať. Vďaka mojej aktivite a pozitívnym odpovediam oni sami zistili, že to nie je so mnou až také strašné a že v podstate to je všetko na dobrej ceste.

„Všetko dobre k narodeninám, a aby si si už niekoho konečne našla.“

Moja odpoveď: „Ďakujem veľmi pekne, verím, že mňa si niekto nájde.“

No tak ako, kedy sa vydávaš ty?

Moja odpoveď: „V sobotu sa budem vydávať, určite vám dám včas vedieť v ktorú.“

Ako ti pristane to bábätko, už aby si mala svoje.

Moja odpoveď: „Óooo, ďakujem, už sa teším na tie svoje, len si ma ešte musí získať nejaký švárny šuhaj.“

No ty sa už nikdy nevydáš!

Moja odpoveď: „Ale teta, keď nado mnou Boh neláme trstinu, tak prečo ju lámete vy? Každý máme svoj čas.“

Odporúčanie tri: Pozývajte aj ostatných do aktivity

Toto odporúčanie vznikalo postupne z predošlého bodu. Lebo jednou z dobrých odpovedí na uštipačné otázky je odpovedať: „A nepoznáte nejakého švárneho šuhaja, s ktorým by ste ma zoznámili, viete, ja takých už málo stretávam.“

Týmto krokom svojich drahých pozvete do svojho sveta. Urobíte krok smerom k nim. Umožníte im, aby sa aspoň trochu nad vami zamysleli, a ktovie, možno vás aj s niekým zaujímavým zoznámia. Mne sa to zatiaľ nestalo, ale pevne verím, že to môže prísť. Otočte svoju, ako aj ich pasivitu na aktivitu a niečo pozitívne.

V tomto bode ešte odporúčam, aby ste aj trochu opísali človeka, ktorého hľadáte a na čom vám záleží, aby vám vaši známi náhodou neposielali nevhodné typy. Pokojne im povedzte aspoň pár charakteristík, napríklad, že by mal byť pracovitý, rodinne založený a vtipný. Vyhnete sa mnohým nedorozumeniam, ak to takto načrtnete.

4 komentárov

  1. Ja som mala trosku iny problem. Vzdy, ked som mala tak 15+ rokov a niekto sa ma opytal na frajera, tak moja mama vzdy zakrocila, ze ved ziadneho nepotrebujem, mam kopec inych zaujmov(napriklad skolu..). Az som mala obavu, co mi povie ked jej raz nejakeho budem chciet predstavit. Po par rokoch sme sa o tom porozpravali a povedala, ze ma chcela chranit, aby mi nebolo luto, ze som sama. Mimochodom predstavovanie sme nakoniec vsetci vpohode zvladli 🙂

  2. Potešil ma tento článok. Ide z neho niečo také … také … dobré 🙂 Hoci som už ženatý, úplne úplne rozumiem tým pocitom, ktoré mnohí mladí i tí menej mladí v slobodnom stave prežívajú a preto prajem aj autorke aj v iným slobodným niekoho fajnového, kto si ich zaslúži .. všetko dobré prajem 🙂

  3. Život nedobrovoľne nezadaného človeka je ťažký, ale nie natoľko, ako život dobrovoľne nezadaného. Keď ľudia okolo vás zistia, že chcete zostať sami, lebo sa necítite povolaní do manželstva, netúžite po deťoch a pod., až vtedy nastáva to pravé neprijatie a odsudzovanie. Teda pokiaľ nie ste kňaz alebo rehoľná sestra. Konštruktívna rada na záver? Treba vydržať. S vekom väčšinou prirodzene klesá potreba zariaďovať si život podľa mienky iných ľudí.

ZANECHAŤ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár
Prosím zadajte svoje meno