Pre rodičov

Preplnené nákupné centrá, zápchy na cestách, upratovanie, pečenie, výzdoba. Správne, blížia sa Vianoce a vianočná horúčka zúri všade okolo. Naháňame sa, aby sme všetko stihli, a potom „v pokoji“ zasadli za vianočný stôl.

„V škôlke máme v akváriu žraloka a pirane a chodíme ich kŕmiť.“ Jedna z perál, ktoré vyšli z úst nášho skoro päťročného syna, keď nám zanietene rozprával, čo bolo v škôlke. Samozrejme, nemajú v nej pirane ani žraloka, ba dokonca ani akvárium. Nebolo to však klamstvo. Bola to predstavivosť, detská fabulácia, ktorá deťom v tomto veku slúži na porozumenie fungovaniu sveta okolo nich.

Viacerí chlapi z rôznych kútov Slovenska sa obracajú na nás v OTCaSY s otázkou, či podobná partia ako je tá naša funguje aj v ich okolí. Ak zistíme, že nie, odpoveď je jednoduchá: „Nevieme o takej partii, ale skúste si ju vytvoriť vy sami.“

Krstný rodič je síce určitý status, ale ak sa ako krstný rodič neprejavuje v konkrétnych veciach, pre dieťa či pre jeho rodičov nie je žiadnym darom a požehnaním. Čo môžeme robiť, aby sme sa stali skutočnými krstnými rodičmi?

Najprv sme rodičia, až potom priatelia. Keď to prehodíme, podávame deťom falošný pohľad na rodinu i na Boha. Tvoje deti ťa potrebujú v prvom rade ako rodiča. Priateľov môžu získať aj inde. V dnešnej dobe je množstvo detí, ktorým nechýbajú kamaráti, ale poriadni otec a matka...

Čo sa deje v každodennej rutine doma vzdelávaného dieťaťa? Dá sa vôbec bežný deň domáceho školáka označiť rutinným? Ja si to rozhodne nemyslím. Pre dieťa v domácej škole má každý deň milióny možností, čo robiť. Aj napriek tomu som sa posnažila načrtnúť viac-menej klasický deň v domácej škole.

Svätá Terezka z Lisieux o obetách hovorí: ,,Keby ste vedeli, akú hodnotu má v Ježišových očiach malé zrieknutie, usilovali by ste sa oň ako lakomec, ktorý sa naháňa za pokladmi.” Cieľom duchovného sprevádzania dieťaťa je pomôcť mu spoznávať, milovať a nasledovať Ježiša Krista. Ak sme presvedčení o tom, že zrieknutia z lásky majú obrovskú hodnotu pre Božie kráľovstvo, potom je samozrejmé, že by sme mali naše deti viesť k tomu, aby sa dokázali zriekať.

Už od prvých stránok sa čitateľovi nastoľujú otázky, ktoré si kladie spolu s Artúrom, chlapcom, ktorý je ako každý chlapec v jeho veku – túžiaci po dobrodružstve, túžiaci stať sa výnimočným a skutočným hrdinom... Kde hľadať? Ako to nájsť? Dokážem to? Stretnutie s tajomným Pútnikom privedie Artúra na cestu, o ktorej toľko sníval.

Odkedy som sa v predvečer Zvestovania Pána dozvedela, že s manželom čakáme dieťa, začala som sa za neho modliť a neprestávam ani teraz, už len chvíľu pred jeho narodením. Ako matky sa môžeme zdravšie stravovať a dávať na seba väčší pozor, ale v duchovnom sprevádzaní a výchove vo viere toho veľa urobiť nevieme. A predsa, na to najdôležitejšie - modlitbu, zrejme nikdy nebudeme mať toľko veľa času ako v období tehotenstva. O prvom tehotenstve ani nehovoriac.

Doma aj v škole pripomíname deťom, aby dávali pozor na to, čo sa deje okolo nich. Aby sa pozorne dívali a pozorne počúvali. Takto upriamujeme ich pozornosť na vonkajší svet. A čo ten vnútorný?

Ako sa odlišuje výchova a život jedináčika od života detí vyrastajúcich vo viacdetných rodinách? Sú naozaj samostatnejší, sebavedomejší, predčasne vyspelí, ale aj rozmaznanejší či egoistickí? Ako to teda je? Akí sú jedináčikovia, ako ich vychovávať?

Čo môžu urobiť rodičia, ak sa obávajú, že ich dieťa bude musieť v škole absolvovať sexuálnu výchovu, s ktorou nesúhlasia? Alebo ak sa obávajú, že na školu prídu prednášať extrémisti? Majú právo sa o tom dozvedieť a zasiahnuť? Prinášame niekoľko tipov, ako tento problém riešiť, vrátane vzorovej žiadosti, ktorú môžu rodičia zaslať riaditeľovi školy.

Zažívame vek „adolescentnej“ kultúry. Kultúry, ktorej ideálnym prototypom je bezstarostný, vitálny, hodnotovo neutrálny adolescent, ktorý nachádza vždy dostatok zdrojov a podnetov pre zábavu. Má už všetky výhody, ktoré v minulosti prináležali len dospelému človeku (tolerovaný sexuálny život, ekonomická samostatnosť, osobné práva...), no spoločnosť mu nekladie primerané zodpovednosti a povinnosti.

Po čase, ako sa Ondrej vzdelával doma, začali sme u neho pozorovať mnoho pozitívnych zmien. Začal čítať knihy, kresliť, športovať, rozvíjal svoju obrazotvornosť stavaním z Lega, a čo je jednou z najdôležitejších vecí, začal mať radosť z učenia a začal prosperovať v škole.

Modliť sa k niekomu, koho dieťa nepozná? Nebolo by lepšie najprv vysvetliť dieťaťu, kto je Boh, nejako mu ho predstaviť a až potom sa s ním začať rozprávať?

Každý muž má veľké túžby a je schopný za nimi ísť. Je dôležité rozpoznať túžbu, ako by asi chcel vyzerať a kam by sa chcel posunúť. Tejto túžbe - osobnému hlasu srdca - očistenej od nánosov prostredia a okolností, ktoré na neho vplývali a ktoré má pokušenie kopírovať, treba veriť.

Poznáme to všetci. Príde návšteva, s ktorou sa chceme pokojne porozprávať, no naše deti si z celého bytu spravia herňu a hlasitosť ich zábavy významne prekračuje priemerné hodnoty. „Pozrite si rozprávku alebo si zapnite počítačovú hru, chceme sa trochu porozprávať, tak nás nevyrušujte“.

Sv. Monika bola stereotypnou, prehnane starostlivou a panovačnou matkou, ktorá privádzala do zúfalstva svojho syna aj miestneho biskupa. Syna svojou neustálou snahou o jeho obrátenie a biskupa svojimi slzami. No napriek tomu, dnes ju tu máme ako príklad svätice a matky svätca v jednom.

Byť prísnym znamená byť dôsledným, neupúšťať bezdôvodne od zásad, požiadaviek a povinností. Určovať zrozumiteľné a jasné pravidlá, dozerať na ich dodržiavanie, vyvodzovať dôsledky.

Dnešné letné kino je špeciálne pre oteckov. O tom, že málokto si vie užívať rodičovstvo tak ako práve oni, tatovia.

Každý z nás rodičov sa snaží vychovávať svoje deti najlepšie ako vie. Používame metódy, ktoré sme sa naučili od našich mám či otcov, alebo „špiónujeme” v rodičovstve skúsenejších priateľov a známych. Veľakrát sme zaskočení „dobrými” radami ľudí, ktorí by neposlušnosť našich potomkov riešili radikálnejšie.

Požehnávanie ľudí patrí do oblasti príhovornej modlitby. Možno sa my kresťania žijúci v rodinách cítime pri tejto téme rozpačito, pretože sa zdá, že žehnanie je výlučné privilégium kňazov. Možno sa nám zdá, že je to čosi starosvetské, čo robili, ak vôbec robili, naše staré či prastaré mamy spolu s poriadnou pusou na líce. Táto dôležitá modlitba sa, žiaľ, z našich rodín postupne vytráca. Treba sa zbaviť predstáv, že požehnávať ľudí či veci nie je úloha pre nás alebo že to nie je vôbec potrebné. Požehnávanie má veľkú hodnotu.

Už je tu leto. Teplo, krátke rukávy a krátke sukne. Voda, a tiež plavky. A s plavkami tiež občas beznádej.

V Písme je napísané: „A vy, otcovia, nedráždite svoje deti k hnevu, ale vychovávajte ich prísne a napomínajte ich v Pánovi“ (Ef 6,4). Ako sa teda správať voči svojim/Božím deťom úctivo a rešpektovať ich ako ľudské osoby (a teda „nedráždiť ich“)?

Zdá sa, že otcovstvo je v súčasnosti na zostupe. Počnúc obrazmi „otcov-idiotov“ v reklamách až po epidémiu osamelých matiek - máme tu skutočný problém, ktorý sa netýka iba našej modernej kultúry. Muži milujú dobrodružstvo a skutočným tajomstvom otcovstva je, že dobrodružstvo je v ňom prítomné každý deň.

Pre mladšiu generáciu je internet úplne prirodzeným prostredím. Možno až natoľko prirodzeným, že si deti a mladí ľudia často neuvedomujú možné riziká spojené s jeho používaním. Hovoriť o hrozbách internetu nie je prejavom prehnanej úzkostlivosti či dôsledkom videnia sveta v negatívnom svetle. Skôr to odzrkadľuje schopnosť vidieť veci reálne, pomenovať ich pravým menom s úmyslom chrániť tých, ktorí sú najzraniteľnejší – deti a mládež.

Technický kybernetik a riaditeľ vnútorného auditu českej strojárenskej firmy hovoriaci o predmanželskej čistote? Nič nezvyčajné. Niekto nezvyčajný. Martin Kvapilík.

Napadla vám niekedy myšlienka o tom, aké budú vaše deti, keď vyrastú? Akí budú muži - budú ambiciózni, citliví, spravodliví, čestní, pracovití? A v aké ženy vyrastú dievčatá? Budú to matky, manželky, budú empatické, sebavedomé, usilovné? Ako ale vychovať z chlapca muža a z dievčaťu ženu?

Možno vám to príde divné, ale aj také emócie, ktoré sú vo všeobecnosti považované za negatívne, ako hnev, strach a smútok, sú užitočné a k vyváženému životu celkom vážne potrebné. Napr. taký hnev je potrebný k tomu, aby sme dokázali zabojovať, buď za seba, ale aj za druhých, za ideál, myšlienku, ktorej veríme, aby nás naštartoval k akcii. Hnev chráni našu slobodu a tým aj nás samotných.

Výskum stále – znovu a znovu – preukazuje, aké je pre deti podstatné mať otca. Ak chýba otec, je oveľa pravdepodobnejšie, že dieťa spácha trestný čin, bude užívať drogy alebo piť, mať nemanželské dieťa, slabý prospech v škole, bude mu chýbať životný smer, bude trpieť na celú škálu ďalších citových ťažkostí a problémov so správaním. Avšak ako kňaz o tom nepotrebujem študovať, vidím to každý deň.

Dojčenie je prirodzenou súčasťou vzťahu matky a malého dieťaťa. Aj počas sv. omše. Práve dojčenie umožňuje matke nielen nasýtiť a upokojiť dieťa, ale aj sústredene sa účastniť liturgie bez rušenia ostatných. Aj vďaka nemu môže ísť rodina na Sv. omšu spoločne. Pokojné a nasýtené dieťa v matkinom náručí sa tak stáva živým symbolom vzťahu Boha k ľuďom. Ponúkame Vám kúsok našej (nielen) každo nedeľnej reality s mottom: “Radšej raz vidieť ako 100 krát čítať.”

Ach, tieto moje detiská. Ľúbim ich veľmi-preveľmi, ale dajú teda zabrať. Po takomto doobedí, keď sa vraciame domov, mám vo výťahu chuť otrieskať si hlavu, vykašlať sa na všetky výchovné metódy, prestať sa ovládať, nebyť pokojná a empatická a jednoducho explodovať alebo aspoň vyletieť na mesiac.

V hlave mi prebleskli (či skôr sa zablýskali) vety adresované deťom za posledné obdobie. Téda! Žiadna sláva, Pane... Koľko z nich bolo „policajných“? Nič proti policajnej profesii– „pomáhať a chrániť“ – to krásne pasuje aj k rodičovstvu, ale ja si pod mamičkovaním predstavujem predsa omnoho viac. Čo nás to tu zase brzdí?

Ako chodiť s bábätkom do kostola? Ako chodiť do kostola, keď sa potrebuje každú hodinu a pol dojčiť? Keď neprespí celú hodinu naraz a práve vtedy, keď by sa mi to hodilo? Keď (už väčší) nevydrží v šatke celú dobu, ale bude potrebovať behať? Skrátka, keď sa mu budem musieť občas venovať a nebudem sa môcť plne sústrediť?

Manželia Pavol (47) a Eva (45) sa spoznali v práci. Pavol je učiteľ, už 23 rokov pracuje s telesne a mentálne postihnutými deťmi. Eva je detská sestra, no už 19 rokov na materskej dovolenke. Pán ich požehnal ôsmimi deťmi. Najstarší Dominik má 19, končí školu ako predavač. Vyzerá zdravo, ale je mentálne postihnutý, následkom popôrodnej sepsy trpí poruchou krátkodobej pamäti. 17-ročná Mária študuje na cirkevnom gymnáziu. Daniel (15) je prijatý na umeleckú školu. A ešte je tu päť najmladších: Paľko (13), Terezka (11), Samuel (7), Ján (5), Anna (2,5). Šesť z detí sa narodilo predčasne. Pavol a Eva vedia, čo je strach o dieťa, že nebude počuť, epileptické záchvaty, postihnuté dieťa, pocikávanie sa aj po 10. roku, koliky, poruchy reči, alergie... Deti prijímali ako plody lásky a Božie dary s vierou a radosťou, že Boh im pomôže, dôveruje im a neopustí ich. I keď mnohé otázky aj obavy tu, samozrejme, boli. Dnes sú najpočetnejšou rodinkou v Ivanke pri Dunaji. Eva a Pavol sa stále veľmi ľúbia a sú si najlepšími priateľmi. Pozývame Vás na návštevu k rodinke Ungvarských.

Prístup k médiám a ich zodpovedné používanie skutočne môže prispieť k rozvoju vedomostí a zručností, ale má to svoje pravidlá a obmedzenia.

Je dobré a správne mať vo svätcoch vzory, inšpiráciu na ceste ku väčšej svätosti. Musíme byť však opatrní, aby sme sa nadovšetko snažili napodobniť Krista, lebo práve na neho ukazujú životy svätých, presne ako značky pri ceste.

V marci pricestovala do Bratislavy Callie Boydová, autorka jedinečného programu, ako viesť deti predškolského veku do vzťahu s Bohom cez detskú hru. Jej program PrayGround (Modlitebné ihrisko) vytvára prostredie, ktoré motivuje deti do živého vzťahu s Bohom a buduje v nich vieru, ktorá mení okolitý svet. Podstatou programu je vstupovať do detského sveta hry, a prostredníctvom toho viesť deti do modlitby.

Keď Písmo hovorí o poriadku v rodine, obracia sa najprv na manželov, lebo ich vzájomná manželská láska a úcta je základom rodiny (porov. Ef 5,21-33). A potom ich oslovuje ako rodičov: „A vy, otcovia, nedráždite svoje deti k hnevu, ale vychovávajte ich prísne a napomínajte ich v Pánovi“ (Ef 6,4).

Čo znamená hodnosť kráľa podľa Ježišovho vzoru? Nie je to okázalá nadutá nadvláda. Nie je to nútenie druhých, aby vám podriadili svoje potreby a túžby. Je to presný opak – je to umývanie nôh vašim rodinám.