Morálne dilemy: Môžem ísť na sv. prijímanie, ak som sa pomýlil a niečo zjedol?

2
1111

Zaujímalo by ma, ako je to s eucharistickým pôstom v čase koronakrízy a len duchovného svätého prijímania. Tiež kedysi dávno som bola na duchovných cvičeniach, kde nám predstavili hodinový eucharistický pôst ako absolútne nedotknuteľnú podmienku sv. prijímania (ani „minútka hore-dolu“, ani omyl v podobe jedného orecha…) Potom neskôr som raz išla na omšu po tom, ako som sa najedla a išla som za kňazom vypýtať si dišpenz, že by som chcela ísť na sv. prijímanie. A ten ma vysmial, že čo za ním chodím, že predsa keď som sa nemala kedy inokedy najesť, tak Pán Ježiš o tom vie a podobne. Teda, zaujíma ma, či je k tomuto nejaké všeobecne platné pravidlo a aké.

Všeobecne platné pravidlo eucharistického pôstu existuje. V Rímskokatolíckej cirkvi ho vyjadruje § 1. kánonu 919 Kódexu kánonického práva: „Kto chce prijať najsvätejšiu Eucharistiu, má sa aspoň jednu hodinu pred svätým prijímaním zdržiavať akéhokoľvek pokrmu a nápoja iba s výnimkou vody a liekov.“ Ide teda o hodinu pred faktickým prijatím Krista v Eucharistii, nie pred začiatkom sv. omše. Výnimku z pravidla podľa inštrukcie Immense caritatis majú starí, chorí a tí, čo ich opatrujú. Tí majú zachovať pôst aspoň 15 minút pred sv. prijímaním.

Dôvodom eucharistického pôstu je prejavenie úcty a lásky Kristovi vo sviatosti. Eucharistický pôst nie je maximálne hodinu pred sv. prijímaním, ale minimálne hodinu. Teda nie je správne, ak by sme si prepočítavali presne na minútu, aby sme mohli jesť „až do poslednej chvíle“ a nakoniec nám bude pár minút do hodiny chýbať, pretože trebárs kňaz mal kratšiu kázeň. Je lepšie z lásky a úcty k Ježišovi mať dlhší pôst ako taký, ktorý nebude ani hodinu. Normálne by človek nemal zomrieť od hladu, ak nebude jesť hodinu a 15 minút. Netreba pritom zabudnúť, že do roku 1964 bol eucharistický pôst od polnoci toho dňa, keď človek chcel pristúpiť k sv. prijímaniu. Takže súčasná hodina pred sv. prijímaním je skutočne minimom. 

Ak máme tento postoj (prejavovať lásku a úctu Kristovi aj pôstom pred prijatím Najsvätejšej sviatosti), ale trebárs výnimočne sa nám stane, že nám pár minút do hodinového pôstu chýba, kanonický predpis nechápe hodinu v tomto smere v úzkom slova zmysle (teda matematicky presne 60 minút), ale v širšom zmysle slova – ide približne o jednu hodinu.  

Čo sa týka práva dišpenzovať (teda pre konkrétny prípad oslobodiť od nejakej povinnosti), podľa kánonu 1245 všeobecne od pôstov môže dišpenzovať diecézny biskup, farár alebo predstavený rehoľného inštitútu (tých, ktorí sa nachádzajú v jeho rehoľnom dome dňom i nocou). Diecézny biskup môže dišpenzovať len vo svojej diecéze, farár len vo svojej farnosti alebo svojich farníkov, aj keď sú práve mimo územia farnosti. Lenže toto ustanovenie sa vzťahuje len na pôst počas ustanovených dní pokánia a nevzťahuje sa na eucharistický pôst. Podľa kánonu 87 na základe všeobecných ustanovení o dišpenze, by mal právo dišpenzovať aj od eucharistického pôstu akurát diecézny biskup. Keďže ide o skutočne krátku dobu, dišpenzy logicky jednoducho nie sú potrebné. Pretože problém väčšinou nastane, keď 1) niekto zabudne, 2) nevie, že bude sv. omša, na ktorej sa zúčastní, a chce prijať najsvätejšiu sviatosť alebo 3) nejako si to s pôstom zle prepočíta (o tejto situácii sme už písali vyššie).

Prvé dva prípady však nemôžu byť morálnym prehreškom, teda hriechom. Akýkoľvek hriech, aby bol hriechom pre konkrétneho človeka, musí byť totiž spáchaný vedome. Takže ak niekto zabudne alebo nevie, nie je to jeho vedomá činnosť. Teda dišpenz od povinnosti nepotrebuje. V prípade, že niečo jem a spomeniem si, že chcem ísť na sv. prijímanie, mám prestať jesť. V tom prípade pôst zachovám. Ak budem s vedomím blížiaceho sa sv. prijímania, ktoré má byť o menej ako hodinu, jesť aj ďalej, už to robím vedome a pôst teda nezachovám. 

Čo sa týka eucharistického pôstu pred duchovným sv. prijímaním – či už v čase koronakrízy, alebo aj inokedy (napríklad keby niektorá kontemplatívna mama chcela ísť aj počas týždňa na sv. omšu a prijať Krista, ale kvôli deťom nemôže – duchovné sv. prijímanie je vtedy veľmi dobrý prostriedok intímneho stretnutia s Ježišom): striktná povinnosť pôstu z kanonického práva pri duchovnom sv. prijímaní nie je. Ale samozrejme, človek môže pôst dobrovoľne zachovať pre dôkladnejšiu prípravu na duchovné zjednotenie s Kristom.

P.S.: Láska ku Kristovi má viesť veriaceho, ktorý ho práve prijal, aby po sv. prijímaní (po sv. omši) zotrval v aspoň niekoľko-minútovom vďakyvzdaní. Vynechanie vďakyvzdania je veľkou stratou pre náš duchovný život. Ale o tom snáď niekedy inokedy. 

Hľadáte odpovede na teologické otázky? Pýtajte sa prostredníctvom mailovej adresy info@zastolom.sk.

 

Fotografia: pixabay

2 komentárov

  1. Mne pri tej otázke zachova eucharistickéh pôstu pri duchovnom prijímaní napadlo, či by nebol vhodný, alebo aj vhodnejší “duchovný eucharistický pôst”. Teda zlášť teraz, keď veľa z nás pozerá sväté omše online. Napr. nepozerať ešte do poslednej chvíle pred omšou nejaký film, čítať bulvár a podobne ale dať si aspoň nejaký čas pred sv. omšou, resp. pred prijímaním (duchovným) odpočinok od video/audio podnetov. Teda tých umelých, deti nevypnem 😀

  2. Áno, určite, Diana. Volá sa to aj “príprava na sv. omšu” 🙂 Či už pred tou sledovanou v televízii, alebo keď sme prítomní v kostole, veľmi dôležité je stíšenie sa “vypnutím” vonkajších a ideálne aj vnútorných podnetov. Inak prvých 15 minút sv. omše (možno aj dlhšie) strávime premýšľaním nad vecami, od ktorých sme ku sv. omši prišli.

ZANECHAŤ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár
Prosím zadajte svoje meno