Svätá Terezka z Lisieux o obetách hovorí: ,,Keby ste vedeli, akú hodnotu má v Ježišových očiach malé zrieknutie, usilovali by ste sa oň ako lakomec, ktorý sa naháňa za pokladmi.” Cieľom duchovného sprevádzania dieťaťa je pomôcť mu spoznávať, milovať a nasledovať Ježiša Krista. Ak sme presvedčení o tom, že zrieknutia z lásky majú obrovskú hodnotu pre Božie kráľovstvo, potom je samozrejmé, že by sme mali naše deti viesť k tomu, aby sa dokázali zriekať.
Obetu treba dieťaťu ponúknuť, nie prikázať
Učiť dieťa obetovať sa je dôležité. A malému Miškovi robíme veľkú službu, keď ho pravidelne vyzývame k tomu, aby sa niečoho vzdal. Neviem, či to platí vo všeobecnosti, ale pre mňa detstvo bolo najjednoduchšie obdobie – bez starostí, o všetko dôležité bolo postarané. Myslím si, že je dobré, aby rodičia stavali pred deti prekážky a učili ich prijímať výzvy a popasovať sa s nimi. Ponúkať im možnosť zriekania a obety je dôležitá súčasť „základného školského systému duchovného života”.
Obeta však má svoju hodnotu len ak nevznikne z donútenia a hrozby. Iste, niekedy musíme byť prísni a niečo rozkázať, ale to nie je ten druh obety, o ktorej sa bavíme, to by sme skôr hovorili na tému poslušnosti. Treba si dávať pozor, aby sme neboli nespravodliví. Najmä pri viacerých deťoch v rodine – nemôžeme učiť dieťa obetovať sa tým spôsobom, že ho budeme stále žiadať o to, aby ustupovalo mladšiemu súrodencovi. A už vôbec nemáme zaobaľovať do Božej vôle to, že sa žiadosťou o zrieknutie snažíme vlastne len uľahčiť si život a ušetriť nervy, ktoré nám spôsobuje napríklad plač mladšieho dieťaťa.
Obety malej Terezky
Naučiť dieťa zrieknuť sa niečoho môžeme tak, že mu túto možnosť ponúkneme. A za túto jeho obetu treba sľúbiť odmenu.
Keď bola učiteľka cirkvi, svätá Terézia z Lisieux, ešte malá a bola „len” malá Terezka Martinová, spolu so sestrami zbierala perličky do svojej nebeskej princeznovskej koruny. Každé zrieknutie sa bola jedna perla, ktorá pribudla do jej pokladu v nebi. Mala malé počítadlo – koráliky na šnúrke – ktoré postupne presúvala z jednej strany na druhú po tom, čo urobila nejakú obetu a tešila sa, keď sa koráliky rýchlo premiestňovali.
Dieťa je schopné zrieknuť sa, ak vidí v zrieknutí zmysel. Nie je to tak aj s nami dospelými? Človek je schopný trpieť, ak pozná zmysel utrpenia. Sme schopní zriekať sa, ak vieme prečo a pre koho, u detí to nie je inak.
Niečo za niečo?
„Môžeš si dať zmrzlinu. Môžeme sa jej ale spoločne vzdať a nedáme si ju. Môžeme povedať malému Ježiškovi, že mu ju darujeme. Pán Ježiš sa bude veľmi tešiť. A vieš čo? Peniažky, ktoré by stála zmrzlina, môžeme dať niekomu, kto ich veľmi potrebuje, kto by bol hladný, keby mu niekto nepomohol a nedaroval nejaké peniažky. Môžeme mu ich darovať my, miesto toho, aby sme ich dnes minuli na zmrzlinu. Súhlasíš?”
Mohli by sme mať obavu, že takýmto spôsobom vybudujeme v dieťati systém „niečo za niečo”, teda že sa budú zriekať niečoho, len ak za túto obeť niečo na oplátku dostanú (odmenu od Pána Ježiša, pochvalu rodičov a okolia). Keby sa viera nevyvíjala, keby ostala na tejto úrovni, nepochybne by takýto život nebol dobrý. Boha treba milovať pre neho samého a v ňom každého človeka. Môžeme sa báť, že keď bude dieťa dospelé, bude si naďalej zbierať bodíky a myslieť si, že si nebo svojou snahou zaslúži. Ak by to zostalo na tomto bode, nebolo by to dobré.
Lenže deti potrebujú mať pocit odmeny, zadosťučinenia, potrebujú vedieť, čo zo svojej obety budú mať. Myslím si, že vzhľadom na to, že sú to deti, je to normálne. Tiež si myslím, že naučiť sa zrieknuť sa niečoho s tým, že za to budú mať nejakú odmenu (napr. pochvalu rodičov a „perličku do koruny”) je oveľa lepšie ako vôbec deti neučiť obetám a zriekaniu. Aj na svätej Terézii od dieťaťa Ježiš (z Lisieux) vidíme, že jej detské obety postupne prerástli do nezištného sebadarovania sa Bohu a ľuďom.
,,Ako sa malé vtáčiky naučia spievať iba z počúvania svojich rodičov, tak si i deti osvoja čnosti, len ak počujú vznešený spev lásky k Bohu od tých, ktorí majú povinnosť pripraviť ich na život.” Terézia z Lisieux
