List rodičom, ktorí týždeň čo týždeň privádzajú svoje vyrušujúce deti na omšu

Ďakujem za list, už je to pár rôčkov keď som aj ja chodila s malými deťmi na svätú omšu a bolo na nej „veselo“. Presne som prežívala to, čo je uvedené v liste. Bola som vyčerpaná, niekedy zahanbená a veľakrát mi uniklo, čo sa čítalo vo Sv. písme. Avšak aj vtedy stačilo, aby autorita, kňaz sa prihovoril deťom a ich rodičom, ako je rád, že aj maličkí sú prítomní a mne sa vtedy naplnilo srdce pokojom a radosťou, že som sa zúčastnila spolu s deťmi aj napriek ťažkostiam. Ešte teraz viem precítiť, čo mi napĺňalo srdce. Isto to bolo to Božie. Ešte raz ďakujem za pripomenutie! S pozdravom, Anna

Myslím, že celé to je o rozlišení….vy rodičia sami viete, aké máte dieťa a čo momentálne vaše dieťa zvláda…..
Je pravda, že dnes rodičia majú ťažkosti učiť deti hraniciam, a preto majú deti problém postupne sa naučiť, že sv.omša nie je ten istý priestor ako v herni. Je iné keď hovoríme o malom dieťati do roka, roka a pol a iné keď ide o deti staršie 2,5 roka a viac. Tieto deti už veľmi dobre vedia, čo si môžu dovoliť a čo nie, ak ich to rodičia učia.
Je samozrejmé, že malé dieťa nevydrží poväčšine ticho sedieť na sv. omši, je to nad jeho možnosti….tu potrebujú zvážiť rodičia, čo a ako. Dá sa vystriedať, čo sa týka rodičov, riešili to takto aj moji rodičia s nami a nič sa nestalo našej rodine, bol to proste dočasný efekt a nikto to nebral tragicky. Potom sme chodili na sv.omšu spolu a moji rodičia, hoci už majú dospelé deti, chodia ako pár spolu na sv. omšu doteraz.
Samozrejme, je smutné, ak rodičia nechajú dieťa vyrušovať s tým, ze celé najbližšie osadenstvo veriacich to predsa musí akceptovať. Toto je opačný a drogistický extrém.
Rodičia, podľa veku a schopností učte deti, že kostol a účasť na sv. omši nie je ako byť doma v detskej izbe, v herni materského centra, či v domácej jedálni.
Verte mi, mám neterky a synovcov, vyše 22 rokov som učila v škole, teraz tiež pracujem s rodinami a deťmi v jednom kresťanskom centre. Vidím, ako rodičia majú sami chaos ako riešiť vyrušujúce dieťa, je len potrebné používať zdravý sedliacky rozum, tak ako to bolo bežné pre naše staré mamy.
Veľa múdrosti rodičia!

No áno, je to krušné, ale v mnohom rozhodujúce obdobie… Ide o budúcnosť. Raz ma zachránila známa, ktorá na poznámku milej pani na správanie sa vtedy mojej jedinej, takmer dvojročnej dcéry (medzičasom je ich 5 a 1 syn) odpovedala otázkou: „A kde sú tie vaše?“ Odpovede sme sa nedočkali… Len vydržme 😉

Len pre spresnenie cirkevné zákony ako hovorí samotný Kódex kánonického práva viažu až od 7. roku života. Takže ak by ste aj malé deti nechali doma a vystriedali sa pri nich nie je to žiadne porušenie príkazu a ani Cirkev to nežiada. Samozrejme že privykať možno a je potrebné a pekné aj deti menšie.

Aj ja som mamina 3 ročného a polročného dieťatka. Hoci mám zatiaľ len dve deti aj pre nás je čas na svätej omši s deťmi náročný. Myslím si, že by sme ale mali byť voči sebe, svojim deťom a okoliu trošku viac chápaví. Myslím si, že to najviac čo deťom môžme dať je viera v Boha. Vodiť ich na svätú omšu má nenahraditeľnú cenu. Ale ak tam deti a okolie trpia, je to správne? Nedeľné sväté omše sú pre naše deti pridlhé. Preto sme sa rozhodli, že deti budeme vodiť radšej na omše cez týždeň, ktoré sa väčšinou zmestia do tých 30 min. Nedeľné omše sú v našej malej dedinke dve a tak sa pri deťoch prestriedame. Ked je manžel v službe je to náročnejšie, musím zapojiť známych a rodinu ale s Božou pomocou sa to vždy nejako dalo.Deti sa tak netrápia a ani okolie. Veď si predstavte, raz bude obdobie, keď nám deti vyrastú a aj my budeme chcieť v kostole prežívať bohoslužbu čo najintenzívnejšie. Ja viem, že Boh miluje deti a určite je rád, keď ich tam vidí. Nepatrí však k bohoslužbe aj istá dôstojnosť a vážnosť a poriadok?! Deti treba viesť k viere krôčik po krôčku a postupne. Nezaťažovať ich hneď niečím čo je pre nich v danom veku nemožné. Ani Boh od nás nikdy nechce niečo, čo je nad naše sily. Úprimne vám poviem, kým som nemala deti, chodila som na omšu každý deň. Viete si preto predstaviť aká je to teraz pre mňa bolesť, keď sú dni keď sa nemôžem zúčastniť na svätej omši, a o adorácií ani nehovorím?! Ale všetko má svoj čas, ako píše Kazateľ v 3. kapitole. Teraz som manželka a matka a môj Ježiš je v mojom manželovi a v deťoch. Svoju bohoslužbu (teda službu Bohu) mám niekedy doma, keď musím namiesto kostola zostať doma s chorým dieťaťom. Doma sa snažím adorovať Ježiša v mojich krásnych a niekedy až priveľmi živých deťoch. 🙂 Nevravím, že to nie je náročné. Aj ja som si prešla popôrodnými depresiami, a často na mňa doľahne pocit, že som neschopná matka. Boh ma však pozná lepšie ako ja samú seba, oni vidí do môjho vnútra a vie že sa snažím, že chcem viesť moje deti k nemu. Tak buďme múdri a príjmime to kde sme, čím sme. Čas plynie tak rýchlo a naše deti o chvíľu vyrastú a budú schopnejšie vydržať aj na nedeľnej omši bez toho, že by vyrušovali. Keď ich na to budeme postupne pripravovať Pán isto požehná naše úsilie. 🙂

Mám podobný názor ako pani „Ludovita“. Ak majú rodičia možnosť vystriedať sa doma pri deťoch, ktoré nevedia v kostole ukočírovať, tak prečo to neurobia? Prečo sťažujú život sebe, dieťaťu aj iným? (Nehovorím o malých obciach, kde je 1 omša v nedeľu, prípadne rodina musí do kostola cestovať ďaleko, autom a pod.) My sme malé deti nechávali v nedeľu doma (myslím, že až do škôlkarského veku), striedali sme sa, začali s nami chodiť na omšu až keď som vedela, že tomu, čo sa tam deje, rozumejú (samozrejme vzhľadom na ich vek) a obsedia na mieste. Teraz sú už v pubertálnom veku a keďže máme zase doma 1,5 ročné bábo, zase sa striedame podľa potreby a aktuálneho stavu. Raz idem ja s jedným a manžel s druhým starším alebo manžel sám a oni 2 so mnou, ale malý je zatiaľ vždy doma. Keď bol ešte v kočíku (asi do 10 mesiacov), brávali sme ho s nami, lebo v kočíku prespal alebo v kľude preležal, ale keď začal behať, tak som to vzdala. Nemusí sa predsa učiť, že po kostole sa môže pobehovať alebo môže z neho kedykoľvek vybehnúť von. Pre mňa to bol vždy (aj je) pekný zážitok, že si môžem nerušene vypočuť pána farára a prežiť sv. omšu dôstojne, v tichosti, premeditovať všelijaké veci (aj materské či manželské), oddýchnuť si od ratolestí, byť aspoň hodinu v týždni sama so sebou a s Bohom, jednoducho bola aj je to pre mňa vždy slávnosť! Vôbec nič nezanedbáte, milí rodičia, z kresťanského hľadiska, keď vaše 1, 2 či 3 ročné dieťa nepôjde na omšu. Naozaj to musí byť nenormálne náročné behať za malým štuplom po kostole, trápne sa cítiť, keď vykrikuje, plače, hádže sa na zem, šuchoce obalom na cukríky či tyčinky, vybieha pred oltár, jednoducho cíti nepohodu, lebo tú nervozitu cíti možno aj práve z vás, ktorí sa ho snažíte umlčať sladkosťami… A vy si „nahovárate“, že tak je to dobré, že to obetujete Bohu, že dávate maximum, čo môžete dať… To mi príde predsa len trochu prehnané.

Každé dieťa je iné a každý rodič vie ako jeho dieťa zvláda sv. omšu.
Nezodpovedné od rodičov je, že majú detskú sv. omšu a chodia na klasickú. Potom človek ktorý príde na sv. omšu kde potrebuje cítiť súzvuk, potrebuje načerpať silu a chce plný odhodlania prežiť duchovné spojenie zažije len pobehovanie detí, kričanie, pišťanie, vrčanie autíčok, šuchotanie obalov od chuťoviek pre deti, a podobne. Ja neberiem chodenie do kostola ako povinnosť. A myslím že je nezodpovedné od rodičov aby robili každú nedeľu to isté, keď vedia že ich dieťa tam nevydrží. Celý tento článok je zameraný na podporu rodičov aby vytrvali, ale v čom? Ak je vo farnosti možnosť ísť na detskú sv. omšu, tak by mali určite využiť túto možnosť. Potom sa vyhnú pohľadom a veciam ako je písané v článku. Ak takáto možnosť nie je, a nachádzajú sa v kostole bočné kaplnky, tak sa dá ísť aj tam. Prípadne sa dá stáť na konci kostola a v prípade potreby opustiť ho. Na každé dieťa zaberá niečo iné. Tiež sme skúšali. A podarilo sa. A hlavne nenosiť vrčiace hračky, alebo potraviny. Dieťa 45 minút vydrží, neumrie od hladu. A ak už ho neviete utlmiť inak, tak si to dajte do dózy a nie do šuchotavého sáčika.

Moja 92 ročná babka povedala, že s malými deťmi do kostola nechodila, mala ich 7. Až od veku keď sa už vedeli „správať“. Pritom ich aj s dedkom vychovali vo viere. Ja si pamätám, že sme s bratom sedeli v kostole ako päť peňazí a neprichádzalo do úvahy, aby sme vyrusovali. Deti milujem, ale keď na Sv.omsi vyrušujú, neprezijem ju tak intenzívne. Sú detské Sv.omse a v mnohých kostoloch miestnosti pre rodičov s deťmi. Sama niekedy idem na detskú lebo tie ich rozhovory s kňazom, spev a mimika sú úžasné 🙂 ale chcem mať na omši aj pokoj…je to môj rozhovor, moja účasť a moja vďaka Pánovi ❤