List rodičom, ktorí týždeň čo týždeň privádzajú svoje vyrušujúce deti na omšu

7
9785

Drahí vyčerpaní, odradení rodičia,

Takže, Vaše deti sa na omši správajú prosto strašne. Chaos, neposlušnosť a vyrušovanie, týždeň čo týždeň. Je to akoby na Vás po celý čas svietil veľký starý reflektor; na Vás a Vaše, očividne nedostatočné, rodičovské schopnosti.

Som v tom s Vami. Začala som mať hrôzu z nedieľ. Teda, už sme skúsili všetko. Chodiť na rannú omšu, chodiť na večernú omšu, knižky o omši, tiché vysvetľovanie, tiché vyhrážanie, sedenie vpredu, sedenie vzadu, odchod priamo do detskej miestnosti… a možno pár z týchto trikov zabralo, ale pravdou ostáva, že sa nikdy nedostaneme z tej budovy bez toho, aby niekto nekričal, šialene sa nerozbehol smerom k oltáru alebo čosi podobné.

Ale napriek tomu všetkému, každý týždeň, ja a moja hlučná, chaotická rodina sa tam budeme (vzadu!) vrtieť a vyrušovať každého a vystavíme sa posudzovaniu veľkým množstvom ľudí, ktorí asi nechápu, aké ťažké je naučiť batoľa sedieť ticho 45 minút. Vyzerá to šialene. Napriek tomu si pozapíname naše pokrčené nedeľné šaty a privedieme naše telá pod tú strechu, presne ako to od nás Matka Cirkev žiada.

Chcem, aby ste vedeli, že ak to u vás vyzerá rovnako, je to v poriadku. Je to ešte lepšie než len v poriadku. Kristus chce povedať čosi dôležité ľuďom ako sme my:

Keď sa (Ježiš) rozhliadol videl boháčov ako hádžu svoje dary do chrámovej pokladnice. Videl aj akúsi chudobnú vdovu, ako ta vhodila dve drobné mince, a povedal: „Veru, hovorím vám: Táto chudobná vdova vhodila viac ako všetci ostatní. Lebo títo všetci dávali dary zo svojho nadbytku, ale ona pri svojej chudobe dala všetko, čo mala, celé svoje živobytie.“ (Lk 21:1-4)

Nie je to presne to, čo robíme? Dávame doslovne všetko, čo máme, keď zachovávame cirkevný príkaz prísť v nedeľu na omšu. (Číre zahanbenie, bohužiaľ, nie je dosť dobrým dôvodom ostať doma.) Svetu tam vonku sa zdá, že sme spravili len úplné minimum. Prišli sme do budovy, to áno, ale sústredíme sa? Máme duchovný zážitok? Počuli sme vôbec čo len slovo z Evanjelia, prepánajána? Nevyzerá to ako bohviečo. Iba my vieme, koľko v skutočnosti dávame. Ale Ježiš to vie tiež.

Presne ako tie dve malé mince od ženy, čo vyzerali v pokladnici ako nič v porovnaní s boháčovým obrovským mešcom zlata, náš príspevok vyzerá taký malý, že človek by sa mohol diviť, načo to všetko vôbec je. Načo vôbec chodiť na omšu, ak celý čas budete len odvracať možné škody spôsobené vašim batoľaťom? Ale Kristus je tu, aby nám pripomenul, že nevidí to, čo zvyšok sveta.

Veľmi často odchádzam z omše a cítim sa, ako keby to celé bolo fiasko. Nepodarilo sa mi ani len sledovať priebeh a odišla som tak rýchlo, že som si zabudla pokľaknúť. Čo som to za katolíčku? Ak sa aj vy cítite rovnako, nezabudnite – mať malé deti alebo deti so špeciálnymi potrebami, alebo nech sa nachádzate v akejkoľvek situácii, ktorá vám neumožňuje ticho kľačať a pozorne počúvať, je to unikátny druh chudoby. A my, v našej chudobe, skutočne dávame všetko, čo máme, už len tým, že sa snažíme najviac ako vieme. Dokonca aj vtedy, ak naše maximum je iba prísť tam.

Takže neprestávajte. A, prosím, netrápte sa príliš tým, ako Vaša rodina vyzerá. Ak to aj nikdy nebude ľahšie, vytrvajte v tom, čo robíte a vedzte, že aj keď svet nie, Boh vidí akou cennou je Vaša obeta.

Preklad: Ľubica Neupauerová

Link:https://aleteia.org/2018/07/21/a-letter-to-the-parents-who-keep-bringing-their-disruptive-kids-to-mass-week-after-week/

Zdroj fotka: www.pixabay.com

7 komentárov

  1. Ďakujem za list, už je to pár rôčkov keď som aj ja chodila s malými deťmi na svätú omšu a bolo na nej „veselo“. Presne som prežívala to, čo je uvedené v liste. Bola som vyčerpaná, niekedy zahanbená a veľakrát mi uniklo, čo sa čítalo vo Sv. písme. Avšak aj vtedy stačilo, aby autorita, kňaz sa prihovoril deťom a ich rodičom, ako je rád, že aj maličkí sú prítomní a mne sa vtedy naplnilo srdce pokojom a radosťou, že som sa zúčastnila spolu s deťmi aj napriek ťažkostiam. Ešte teraz viem precítiť, čo mi napĺňalo srdce. Isto to bolo to Božie. Ešte raz ďakujem za pripomenutie! S pozdravom, Anna

  2. Myslím, že celé to je o rozlišení….vy rodičia sami viete, aké máte dieťa a čo momentálne vaše dieťa zvláda…..
    Je pravda, že dnes rodičia majú ťažkosti učiť deti hraniciam, a preto majú deti problém postupne sa naučiť, že sv.omša nie je ten istý priestor ako v herni. Je iné keď hovoríme o malom dieťati do roka, roka a pol a iné keď ide o deti staršie 2,5 roka a viac. Tieto deti už veľmi dobre vedia, čo si môžu dovoliť a čo nie, ak ich to rodičia učia.
    Je samozrejmé, že malé dieťa nevydrží poväčšine ticho sedieť na sv. omši, je to nad jeho možnosti….tu potrebujú zvážiť rodičia, čo a ako. Dá sa vystriedať, čo sa týka rodičov, riešili to takto aj moji rodičia s nami a nič sa nestalo našej rodine, bol to proste dočasný efekt a nikto to nebral tragicky. Potom sme chodili na sv.omšu spolu a moji rodičia, hoci už majú dospelé deti, chodia ako pár spolu na sv. omšu doteraz.
    Samozrejme, je smutné, ak rodičia nechajú dieťa vyrušovať s tým, ze celé najbližšie osadenstvo veriacich to predsa musí akceptovať. Toto je opačný a drogistický extrém.
    Rodičia, podľa veku a schopností učte deti, že kostol a účasť na sv. omši nie je ako byť doma v detskej izbe, v herni materského centra, či v domácej jedálni.
    Verte mi, mám neterky a synovcov, vyše 22 rokov som učila v škole, teraz tiež pracujem s rodinami a deťmi v jednom kresťanskom centre. Vidím, ako rodičia majú sami chaos ako riešiť vyrušujúce dieťa, je len potrebné používať zdravý sedliacky rozum, tak ako to bolo bežné pre naše staré mamy.
    Veľa múdrosti rodičia!

  3. No áno, je to krušné, ale v mnohom rozhodujúce obdobie… Ide o budúcnosť. Raz ma zachránila známa, ktorá na poznámku milej pani na správanie sa vtedy mojej jedinej, takmer dvojročnej dcéry (medzičasom je ich 5 a 1 syn) odpovedala otázkou: „A kde sú tie vaše?“ Odpovede sme sa nedočkali… Len vydržme 😉

  4. Len pre spresnenie cirkevné zákony ako hovorí samotný Kódex kánonického práva viažu až od 7. roku života. Takže ak by ste aj malé deti nechali doma a vystriedali sa pri nich nie je to žiadne porušenie príkazu a ani Cirkev to nežiada. Samozrejme že privykať možno a je potrebné a pekné aj deti menšie.

  5. Aj ja som mamina 3 ročného a polročného dieťatka. Hoci mám zatiaľ len dve deti aj pre nás je čas na svätej omši s deťmi náročný. Myslím si, že by sme ale mali byť voči sebe, svojim deťom a okoliu trošku viac chápaví. Myslím si, že to najviac čo deťom môžme dať je viera v Boha. Vodiť ich na svätú omšu má nenahraditeľnú cenu. Ale ak tam deti a okolie trpia, je to správne? Nedeľné sväté omše sú pre naše deti pridlhé. Preto sme sa rozhodli, že deti budeme vodiť radšej na omše cez týždeň, ktoré sa väčšinou zmestia do tých 30 min. Nedeľné omše sú v našej malej dedinke dve a tak sa pri deťoch prestriedame. Ked je manžel v službe je to náročnejšie, musím zapojiť známych a rodinu ale s Božou pomocou sa to vždy nejako dalo.Deti sa tak netrápia a ani okolie. Veď si predstavte, raz bude obdobie, keď nám deti vyrastú a aj my budeme chcieť v kostole prežívať bohoslužbu čo najintenzívnejšie. Ja viem, že Boh miluje deti a určite je rád, keď ich tam vidí. Nepatrí však k bohoslužbe aj istá dôstojnosť a vážnosť a poriadok?! Deti treba viesť k viere krôčik po krôčku a postupne. Nezaťažovať ich hneď niečím čo je pre nich v danom veku nemožné. Ani Boh od nás nikdy nechce niečo, čo je nad naše sily. Úprimne vám poviem, kým som nemala deti, chodila som na omšu každý deň. Viete si preto predstaviť aká je to teraz pre mňa bolesť, keď sú dni keď sa nemôžem zúčastniť na svätej omši, a o adorácií ani nehovorím?! Ale všetko má svoj čas, ako píše Kazateľ v 3. kapitole. Teraz som manželka a matka a môj Ježiš je v mojom manželovi a v deťoch. Svoju bohoslužbu (teda službu Bohu) mám niekedy doma, keď musím namiesto kostola zostať doma s chorým dieťaťom. Doma sa snažím adorovať Ježiša v mojich krásnych a niekedy až priveľmi živých deťoch. 🙂 Nevravím, že to nie je náročné. Aj ja som si prešla popôrodnými depresiami, a často na mňa doľahne pocit, že som neschopná matka. Boh ma však pozná lepšie ako ja samú seba, oni vidí do môjho vnútra a vie že sa snažím, že chcem viesť moje deti k nemu. Tak buďme múdri a príjmime to kde sme, čím sme. Čas plynie tak rýchlo a naše deti o chvíľu vyrastú a budú schopnejšie vydržať aj na nedeľnej omši bez toho, že by vyrušovali. Keď ich na to budeme postupne pripravovať Pán isto požehná naše úsilie. 🙂

    • Milé mamičky,
      držím Vám všetkým palce, aj tým, ktoré sa nestihli vyjadriť lebo majú povinnosti.
      Mám 67 rokov, malé deti dávno preč z domu :). Už dávno som prežívala niečo podobné ako Vy.
      A z celého srdca Vám odkazujem – VYDRŽTE. Ste krásne so svojimi ratolesťami a nesmierne nás potešujete=obohacujete, naozaj. Ste nádherné spolu s Vašimi detičkami, rodinkami a určite, ale naozaj, určite patríte presne medzi nás, ktorí si už môžeme „dovoliť“ kľačať a adorovať a ďakovať Bohu za to, že svojho času sme mali šancu byť -tak ako Vy teraz – spolu s našimi ratolesťami v božom chráme. Som vďačná Bohu, že mi to bolo dopriate a najmä, že som to využila. Najradšej by som Vás čakala pri východe z kostola s darčekom (cukríkom, ovocím, koláčikom) pre každé jedno dieťa.
      stará mama VlastaEva

  6. Mám podobný názor ako pani „Ludovita“. Ak majú rodičia možnosť vystriedať sa doma pri deťoch, ktoré nevedia v kostole ukočírovať, tak prečo to neurobia? Prečo sťažujú život sebe, dieťaťu aj iným? (Nehovorím o malých obciach, kde je 1 omša v nedeľu, prípadne rodina musí do kostola cestovať ďaleko, autom a pod.) My sme malé deti nechávali v nedeľu doma (myslím, že až do škôlkarského veku), striedali sme sa, začali s nami chodiť na omšu až keď som vedela, že tomu, čo sa tam deje, rozumejú (samozrejme vzhľadom na ich vek) a obsedia na mieste. Teraz sú už v pubertálnom veku a keďže máme zase doma 1,5 ročné bábo, zase sa striedame podľa potreby a aktuálneho stavu. Raz idem ja s jedným a manžel s druhým starším alebo manžel sám a oni 2 so mnou, ale malý je zatiaľ vždy doma. Keď bol ešte v kočíku (asi do 10 mesiacov), brávali sme ho s nami, lebo v kočíku prespal alebo v kľude preležal, ale keď začal behať, tak som to vzdala. Nemusí sa predsa učiť, že po kostole sa môže pobehovať alebo môže z neho kedykoľvek vybehnúť von. Pre mňa to bol vždy (aj je) pekný zážitok, že si môžem nerušene vypočuť pána farára a prežiť sv. omšu dôstojne, v tichosti, premeditovať všelijaké veci (aj materské či manželské), oddýchnuť si od ratolestí, byť aspoň hodinu v týždni sama so sebou a s Bohom, jednoducho bola aj je to pre mňa vždy slávnosť! Vôbec nič nezanedbáte, milí rodičia, z kresťanského hľadiska, keď vaše 1, 2 či 3 ročné dieťa nepôjde na omšu. Naozaj to musí byť nenormálne náročné behať za malým štuplom po kostole, trápne sa cítiť, keď vykrikuje, plače, hádže sa na zem, šuchoce obalom na cukríky či tyčinky, vybieha pred oltár, jednoducho cíti nepohodu, lebo tú nervozitu cíti možno aj práve z vás, ktorí sa ho snažíte umlčať sladkosťami… A vy si „nahovárate“, že tak je to dobré, že to obetujete Bohu, že dávate maximum, čo môžete dať… To mi príde predsa len trochu prehnané.

ZANECHAŤ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár
Prosím zadajte svoje meno