Zvuk ticha prebúdza do reality plnej lahodných tónov, kedy duša človeka spieva sólo. Sólo o jednom krásnom výnimočnom príbehu plnom lásky a sklamania, viery a zrady, nádeje a zúfalstva, nehy a krutosti, krásy a bolesti,…dramatického napätia boja dobra so zlom…; príbehu veľmi osobného a intímneho, veľmi reálneho, s mnohými zápletkami neľahkých skúšok, ktorý možno dojme k slzám, no zároveň je plný vďačnosti za všetko, čo prozreteľne riadila Božia múdrosť. Tento výnimočný unikát – toto sólo – dokáže však zaspievať len jedna jediná duša – Tvoja. Je to sólo „Solo per Te“.
Sv. Matka Tereza z Kalkaty v príhovore pri preberaní Nobelovej ceny za mier v Osle v roku 1979 pointu ticha vystihla priam poeticky: „Boh je priateľom mlčania. Všimnite si, že príroda, stromy, rastliny a kvety rastú v tichu. Všimnite si, ako sa nebo, slnko a mesiac nečujne pohybujú. Aj my potrebujeme byť ticho, aby sme sa mohli dotknúť duše.“
Zamilovaný Spisovateľ nedovolí, aby jeho príbeh lásky neskončil happy-endom
Ticho a mlčanie rozvíja zmysel pre tajomstvo; pre to, čo je neviditeľné. Vlastne, celý ľudský život je veľkým tajomným napínavým dobrodružstvom medzi viditeľným a neviditeľným. Na to, aby človek tieto dve skutočnosti vzájomne a harmonicky v svojom živote zosúladil tak, aby ani jedna neprežívala na úkor druhej, potrebuje ticho. Ticho ho dovedie k samotnej podstate svojho pôvodu; k uvedomeniu si, že jeho život je ešte nedokončenou originálnou love-story, ktorú neustále veľmi kreatívne, dôsledne a prozreteľne, s mnohými prekvapeniami a neočakávanými zápletkami, píše ruka jeho šialene zamilovaného Autora.
Iba ten, kto žije v tichu, žije autenticky
Človek potrebuje ticho, aby vnímal celú realitu života a mohol byť sám sebou. V tichu počuje, vidí, vníma a cíti viac. Očami sleduje obdivuhodné obrazy a farby života, ušami počúva hlasy, zvuky, rôzne rezonujúce tóny sveta, ktorým sa snaží porozumieť; srdcom sa snaží pochopiť hlbinu ľudskej duše; vnútorne precítiť miesta, celý priestor; vnímať zmysel reality a čas vo všetkých dimenziách. Kto mlčí, zhromažďuje myšlienky, vnemy, vnútorné i vonkajšie znamenia, signály a informácie, ktoré kriticky triedi a ujasňuje. Dáva vyzrieť svojim názorom, okresáva predstavy, očisťuje kontúry svojich vízií, …a z tých ďalej čerpá inšpiráciu, ďalšie kroky a smerovanie pre svoju budúcnosť. Len kto mlčí, zachytí ten vnútorný rezonujúci tón vo všetkom. Len ten, kto mlčí, môže načúvať a rozumieť sebe i druhým. …len ten, kto mlčí, dokáže pochopiť človeka.
Podmienkou a zároveň dôsledkom ticha je POKORA
Ticho nie je len neprítomnosť zvukov. Úmyselným prerušením svojej reči sa človek stáva vnútorne účastným na tichu; v istom zmysle sa akoby odcudzí tomuto svetu a rezervuje celé svoje bytie pre odovzdanie sa prítomnému okamihu zahalenému dotykom nebies. Otvára sa pre poznanie hlbín svojho vedomia a srdca. V plnom sústredení preniká pod jeho povrch, odkrýva, priam osvetľuje skryté skutočnosti – krásu, pravdu a obavy života. Ticho obracia pozornosť človeka k vlastnej existencii, aby mohol načúvať svojmu bytiu. Môže tak počuť tlkot svojho srdca a uvedomiť si prebúdzanie rôznych pocitov a túžob po neprítomnom či zatiaľ nenaplnenom ideáli. Dozrieva pre to, čo je dôležité, podstatné a v súlade s víziou Autora svojho životného románu.
Mlčať tak znamená oveľa viac než nič nehovoriť. Ticho pripravuje človeka na počúvanie, prijatie a pochopenie veľkých dôležitých skutočností. Ticho dáva počuť to, čo nebolo povedané; osvetľuje dušu, prebúdza svedomie. A tak vyžaduje od človeka aj dávku odvahy čeliť pravde, ktorá môže nepríjemne bolieť; a aj dávku osobnej guráže celú pravdu o sebe prijať. Len ten, kto sa rozhodne pre zreteľné a jasné ticho, odovzdáva sa realite – tej vlastnej i tej Božej – ako celý človek. Takto, v prostote so svojimi neduhmi, stojí sám pred sebou i pred Bohom. Úbohosť človečenstva tak v celej realite môže preniknúť tiché svetlo Jeho uzdravujúcej milosrdnej lásky.
Správne mlčanie znamená začiatok správneho hovorenia
Kartuzián Dom Augustin Guillerand vysvetľuje rozdiel medzi mlčaním a tichom: „Mlčanie je podmienkou ticha, ale ono samotné ešte nie je tichom. Ticho je slovo, ticho je myšlienka. Je to slovo a myšlienka, v ktorých sa sústreďujú všetky slová a myšlienky.“ Ticho, tak veľavravné, ukrýva v sebe symbol veľkej hojnosti.
Ticho vs. intuitívne a racionálne načúvanie
Lambert SJ v knihe Modlitba a život opisuje zmysel mlčania aj v tom, že sa v ňom môže uplatniť sila intuitívneho, syntetického nazerania ako doplnku k racionálnemu, analyzujúcemu pohľadu. Analyzujúcim pohľadom človek skúma mozaiku vo všetkých detailoch a jednoduchým nazeraním vníma celok. Syntetizujúci, celkový spôsob spočíva v tom, že človek sa jednoducho odovzdá jednotlivým zvukom bez toho, aby sa pokúšal zistiť, o aký znak v konkrétnom prípade ide. Tento spôsob môže viesť k väčšiemu pokoju, keďže sústredené zisťovanie a myslenie je len okrajové. Celá pozornosť sa sústreďuje len na jeden zvuk. Vôbec nejde o odhalenie, čím je ten zvuk a odkiaľ pochádza. Ide o oddanie sa skutočnosti, ktorú zvuk zviditeľňuje, odhaľuje. Človek sa tak akoby nechá dobrovoľne stratiť či, lepšie povedané, nájsť sa v harmónii ticha.
…ticha, čo prichádza po slove, ktoré ho zasiahlo…
Ticho je totiž „nemým“ Božím slovom. Len ten, kto mlčí, prichádza do kontaktu s niekým, kto je od vekov a naveky. Len ten, kto mlčí, zachytí hlas Boha. Ovocím ticha je tak nadobudnutie schopnosti zachytiť tento hlas posvätného tajomstva. (Ach, ako často človek túži, aby bol Boží hlas ozvenou jeho úbohých ľudských túžob…!)
Ticho je mystickým rebríkom k tajomstvám života
Čím hlbšie človek preniká do tajomstiev života, tým väčšmi stráca reč. Čím viac sa mu odhaľuje a dáva poznať múdrosť, tým menej potrebuje rozprávať. Je nemý od úžasu nevysloviteľných skutočností právd, ktoré ho všade a celkom obklopujú svojou mocou. Uchvátený vznešenosťou a majestátom Prozreteľnosti sa necháva rozplývať v tajomstve blaženého ticha. Takéto ticho v Bohu dodáva človeku slobodu a odvahu žiť naplno svoj život. Neznámy kartuzián to vyjadril takto: „Mlčíme, lebo slová, z ktorých túžia žiť naše duše, nemožno vypovedať pozemskou rečou.“
Cez bránu 12-tich stupňov ticha do dimenzie večnosti
Sestra Maria Amata Di Gesú opisuje ticho v 12-tich stupňoch:
- Hovoriť málo so stvoreniami a veľa s Bohom (ticho voči svetu, voči správam),
- Ticho v práci, pri hýbaní sa (ticho očí, uší, hlasu a vôbec celkového bytia),
- Ticho predstavivosti (obrazotvornosti),
- Ticho pamäti (ticho vďačnosti za všetko, čo bolo, čo prozreteľnosť pripustila a zariadila),
- Ticho voči stvoreniam,
- Ticho srdca (ticho citov, sympatie a antipatie),
- Ticho prirodzenosti a vlastnej lásky (ticho voči vlastnej úbohosti a pokory, ticho v utrpení),
- Ticho mysle (ticho voči pýche, ticho čistého úmyslu),
- Ticho posudzovania (ticho voči akémukoľvek názoru),
- Ticho vôle (ticho obety, opustenosti a agónie),
- Ticho voči sebe (ticho ľudskej ničoty),
- Ticho s Bohom (ticho večnosti, odpočinutie v Bohu, zjednotenie duše s Bohom)…
…pśśśt! Tíško, tichučko…
Úvodná fotografia: www.pexels.com
