Podobenstvo o nalomenej orchidei

1
279

Moja krásna orchidea po dlhom čase pustila výhonok. Poznáte to, u orchideí je to niekedy veľmi dlhý čas, a tak sa tešíte každému novému výhonku, ktorý vyraší a zakvitne a potom kvitne dlho a neprestajne. Moja orchidea vyhnala výhonok a ja som na tri týždne odcestovala. Po mojom návrate bol výhonok už celkom dlhý, ale taký nejaký pokrivený. Proste rástol bez opory, bez usmernenia. Ako správny perfekcionista som to nechcela nechať tak, veď výhonok musí byť predsa pekný rovný, kopírovať líniu svojej „opory“. Rýchlo som teda môjmu malému výhonku poskytla oporu v podobe klasickej tyče, ktorá sa pri orchideách používa. Keď som však chcela výhonok jemne vyrovnať a pripnúť o jeho novú oporu, trochu väčším tlakom som ho nalomila. Neodhadla som jemnosť výhonku. Výhonok nebol zlomený, ale nalomený. Bola som nešťastná, na pár sekúnd som si dokonca povedala: „No, z teba už nič nebude, môj malý výhonok, to ťa už rovno odstrihnem.“ Znenazdajky však vo mne ožila nádej. Veď to aspoň vyskúšam, povedala som si, veď aj keď štiepia rastliny a stromy, tak ich narežú, priložia výhonok a úplne jednoducho ho prilepia. Dala som teda môjmu malému výhonku šancu. Zobrala som úplne klasickú lepiacu pásku, lebo nič lepšie som doma nemala, pritlačila som výhonok tak, aby sa zlomené hrany spojili, a oblepila ich lepiacou páskou, aby spoločne držali. A teraz už iba čakať, či bude výhonok pokračovať v raste alebo ho nakoniec predsa len odstrihnem, lebo vyschne.

A výhonok po tejto dávke môjho „naprávania“ pokračoval v raste. Rástol ďalej, opäť sa nejako čudne vytáčal, bol to asi rebel-výhonok, jeho nová opora v podobe tyče sa mu nepáčila a aj tak si rástol, ako chcel. Ešte som ho na pár miestach nešikovne uchopila štipcami do vlasov, a drôtikmi, ktoré som ukradla z orchidey, ktorá už odkvitla. Táto práve rastúca orchidea potrebovala viac opory ako len dva malé drôtiky. Výhonok rástol a rástol, vypučali na ňom prvé pupence a začali kvitnúť. Dnes sa pozerám na moju krásnu orchideu, ktorá je plne zakvitnutá, síce so zalepenou stonkou, dvoma štipcami do vlasov, dvoma drôtikmi a tyčou uprostred a s elipsoidnou stonkou. Ale aj so šiestimi kvetmi a ešte dvoma pupencami, ktoré sa chystajú čochvíľa rozkvitnúť. 

Keď mi dnes pri rannej modlitbe na orchideu padol zrak a chcela som sa potešiť jej krásou, pozrela som sa aj na stonku prelepenú lepiacou páskou, spomenula som si na samotnú „záchrannú operáciu“ a videla, že aj napriek všetkým bolestiam, vychýleniam, zlyhaniam a návratom, orchidea nielen rastie, ale aj kvitne a teší svoje okolie. V tom momente mi napadol verš z písma – „Nalomenú trstinu nedolomí a hasnúci knôt nedohasí, kým nedopomôže právu k víťazstvu.“ (Mt 12, 20). 

Ako málo stačilo, aby som nalomenú stonku odstrihla, a nedala jej šancu. Ako často som ja nalomenou stonkou orchidey, ako často som ja samotnou orchideou, ktorá opatrne pustí výhonok, síce sa ešte vzmáha a rastie sem-tam dokriva. Orchidea, ktorú si Pán formuje a sem-tam pritlačí silnejšie a nalomí ju, ale potom ju „opraví“ a dá jej novú šancu rásť ďalej. Ako často som ja orchidea, ktorá aj dostane novú šancu? Ako často mohol byť môj výhonok zničený, ale Pán sa nado mnou stále zľutoval a nedolomil ho, ale prelepil lepiacou páskou? Často, veľmi často. Moja orchidea mi dnes dala nádej, že aj napriek tomu všetkému môžem rásť a môžem kvitnúť, tak ako kvitne ona teraz, aj keď som ju skoro zničila. 

Keď nad tou celou situáciou premýšľam ďalej, v hlave sa mi objavujú vzťahy a situácie, ktoré som neopravila, ktorým som nedala šancu, lebo som bola málo trpezlivá a neprelepila som ich lepiacou páskou, skôr finálne dolomila a hodila do koša. A pritom to chcelo iba malú nádej, kúsok lepiacej pásky a štipku času. 

Tou kvitnúcou orchideou sme my všetci, opravení, prelepení, ale aj tak kvitnúci. Kiežby sme boli aj tými rukami, ktoré prelepia, počkajú a polejú ostatných, svoje vzťahy, blízkych, tak ako to každý deň robí s nami Pán. Nedolomí, nedohasí.

Úvodná fotografia: www.pexels.com

1 komentár

ZANECHAŤ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár
Prosím zadajte svoje meno