Rany ako krvavé perly

Človek, ktorý prešiel náročnou životnou skúškou, už nikdy nezostane taký istý, ako bol pred touto rozhodujúcou udalosťou. Po výstupoch a zostupoch, povýšeniach a pokoreniach nakoniec prišiel k poznaniu a ustáleniu. I keď sa možno zdá, že veľa stratil, vnútorne omnoho viac získal: silu, statočnosť a zároveň slobodu, miernosť, pôvab, nehu, jemnosť i krásu ‒ v svojej duchovnej jedinečnosti. Bolestivo preporodené vlastné ja začína prekvitať tvorivými vlastnosťami, ktoré sú výsledkom neúprosného boja pokory a pýchy…

 I keď čas nepomôže zabudnúť, ale pomôže trpiacemu pochopiť súvislosti, a tým aj prijať svoju minulosť a vôbec, seba samého. Avšak správnym smerom sa nepohne, neporastie, resp. nezosilnie, ak nečerpá skúsenosti z vlastných utrpení, ktoré ho naučili, že rozhodujúce sú osobné priority a postoje. Nimi ovplyvňuje každú situáciu, v ktorej sa nachádza. A tak sám život učí, že niektoré veci sú dôležitejšie než iné a že strata niečoho malého vedie k zisku niečoho veľkého. Preto zabudnutá skúsenosť je, žiaľ, bezcenná (Gal 3,4). …čo je zároveň odpoveďou na to, prečo niektoré životné skúšky tak hlboko rania a výnimočne bolia ‒ azda preto, aby nikdy neboli zabudnuté… Zostávajú v pamäti človeka ako nezmazateľné, neprehliadnuteľné memento s víťazným triumfom Božieho zásahu.

Bolesť poznania

Žiaľ, skúsenosti človek nezdedí, každý si ich musí zaobstarať sám. Sú ako mozole, ktoré môžu vzbudzovať rešpekt, dôveru, priam životnú múdrosť; …sú pečaťou starého/nového poznania. Tie najsilnejšie duše bývajú väčšinou pokryté hlbokými jazvami, tie najvrúcnejšie, najláskavejšie srdcia bývajú obyčajne samý šrám a na tých ústretových rukách, vystretých na pomoc či objatie je jasne badateľná pečať neúprosnej tvrdosti života. To všetko je podpis výkupného. …ach, aká si drahá „cena krásy“…

Boh dáva najťažšie boje svojim najlepším bojovníkom

Búrky života neprichádzajú kvôli tomu, aby zlikvidovali život človeka, ale aby mu pomohli zlikvidovať jeho prekážky, vyčistiť jeho cestu. Predchádzajúci stav utrpenia bol vlastne vnútorným bojom medzi dvoma protikladmi, ktoré sa neustále stavali proti sebe (Gal 5,17). Tento duchovno-duševný (niekedy i fyzický) zápas človeka okresával a očisťoval, čo on pociťoval ako trýzeň ‒ keď sa ocitol až pri krajnej núdznej hranici vonkajších alebo vnútorných situácií osobného či spoločenského života. Boh dovolil, aby trpel, ale zároveň bol ešte bližšie pri ňom, aby utrpeniu nepodľahol; práve naopak, aby doslova z utrpenia „vyťažil“ to, čo pre svoj charakter tak potrebuje.

Pobyt v temnote, akoby v hrobe smrti, bol nevyhnutný k novému duchovnému vzkrieseniu. A tak sa dá utrpenie chápať ako cesta k novosti ‒ k novému bytiu, viac pripodobnenému Bohu. …kedy nejde o vonkajšie prejavy, ale o hlboké znovu-utvorenie, keď už pokora a Pravda zvíťazili.

Z pohrebiska k duchovnému vzkrieseniu

Po takomto duchovnom vzkriesení človek vidí veci, ľudí a okolnosti v úplne inom svetle. Je oslobodený a odpútaný od všetkých nepodstatných vecí a udalostí. Prízemné veci ho netešia, už v nich nenachádza nijaké zaľúbenie, oporu, spočinutie, potešenie či pravú radosť. V jeho prejavoch cítiť Božiu stopu, ktorá ho orientuje na veci nebeské. Tajomná Božia múdrosť tak v prozreteľnosti učinila veľké dielo lásky. Pokorením človeka Boh pozdvihol jeho dušu. Svätý Ján z Kríža v knihe Temná noc (s. 9.) píše, že „ten, ktorý je živý, sa dáva poznať podľa stôp, ktoré v duši zanecháva, a podľa moci, s ktorou všetko obnovuje a robí nové“ (Iz 43,18-21).

Človek, ktorý veľa pretrpel, nebude sa báť smrti

V osobných poznámkach kardinála Cooka, zomrelého newyorského arcibiskupa, možno nájsť tieto slová: „Utrpenie nás učí tri veci. Učí nás, aby sme neprilipli k tomuto životu, ale svoje oči sústredili na večnosť. Človek, ktorý trpí, sa nebude báť smrti. Utrpenie nás učí, aby sme boli milosrdní voči iným, ktorí trpia. A napokon, utrpenie nás učí, aby sme spojili všetky svoje bolesti s utrpením Krista, nášho Pána, ktorý trpel za nás.“

Jazva v srdci bude požehnaním pre iných

Keď sa človek prijme aj so svojimi ranami, veľa sa v jeho živote zmení. Pocíti, že tam, kde bol zasiahnutý smrtiacim šípom, je aj mimoriadne senzibilný a empatický. V čase prázdnoty a vyprahlosti, kedy čerpal silu len z dôvery v Boha, jeho srdce sa viac otvorilo pre lásku, súcit a pochopenie. Skrze vlastné zážitky, kedy sa dostal do styku s vlastným nepoznaným potenciálom životaschopnosti, už dokáže pochopiť iných, ktorí doposiaľ blúdia v neznámom labyrinte vlastnej hrôzy. Jeho jemnocit a pochopenie pre rovnako raneného je až do špiku kostí presiaknuté, priam prerastené vlastnou skúsenosťou a poznaním. Osobným svedectvom môže byť povzbudením pre tých, ktorí potrebujú počuť, že existuje ešte niekto, kto na vlastnom tele zažil zamotanie sa v reťaziach otroctva egoizmu a že rovnako aj existuje šanca vyviaznuť z tohto jarma. Je to zápas so slovami, ktoré sa hlboko dotýkajú srdca a otvárajú ho pre Pravdu. Takouto pomocou rozvíja v sebe schopnosť inšpirovať, podporovať a dodávať nádej ďalším trpiacim.

Pozvánka na vznešené poslanie

Po ťažkých skúsenostiach sa človek posunul do ďalšej životnej etapy, v ktorej je pozvaný na vznešený účel: jeho poslaním je služba (Jn 12,24). Veľmi dobre vie, aké potrebné je vzbudzovať nádej v živote trpiacich, pretože sám poznal jej potrebu, keď sa ocitol na dne beznádeje. Chápe nutnosť podpory, uznania, podnecovania k angažovanosti, pretože sám ich postrádal. Vie, že čím skôr človek odpustí, pochopí súvislosti, pozná seba a situáciu, ktoré prijme, o to rýchlejšie sa v živote posunie tým správnym smerom. Toto všetko a oveľa viac je schopný odovzdať ľuďom, ktorí to potrebujú, ale zároveň ich nechať slobodne žiť s ich vlastnými rozhodnutiami – a tým naplniť zmysel vzťahu. Nadobudnutím nového poznania, že nezištnými skutkami lásky (keď sa nebo dotýka zeme a večnosť sa spája s okamihom), je schopný vrátiť nebo zemi. …a k tomu je povolaný. Jeho drastická životná zmena spôsobila, že teraz je už srdcom doma ‒ u svojho Otca… Vie, že v odovzdanosti a s myšlienkou na večnosť sa už akékoľvek útrapy prijímajú, obetujú a znášajú oveľa ľahšie.

…sú vzácni ľudia, ktorí pre druhých niečo obetujú ‒ a mnohokrát len Boh vie, že to niečo pre nich znamená všetko…

Utrpenie – Ad Maiorem Dei Gloriam

Človek nikdy nezistí, že Boh je všetko, čo potrebuje, pokiaľ Boh nie je všetko, čo mu ostalo. A tak skúškami na svojom tele zakúsil obnaženie (ba priam odratie z vlastnej kože), vyzlečenie starého a oblečenie nového človeka (Kol 3,9-10). Je vyliečený po stránke zmyslovej i duchovnej silným moridlom a horkou očistou z pýchy, egoizmu, všetkých zlých vášní a zlozvykov, ktoré v sebe mal. Keď pominul všetok zmätok, nastal hlboký pokoj, súlad, harmónia a miernosť (Gal 5,22-23), ktoré sú znakmi duchovnej zrelosti. Skúsený človek už nečerpá silu zo zdrojov egoizmu, ale zo svojej slabosti ‒ hĺbky pokory, ktorá sa dôverne opiera o Boha (2Kor 12,9). Človek akoby sa nanovo zjednotil v láske prekvitajúcej tvorivými schopnosťami. Je znamením, že aj utrpenie slúži pre väčšiu česť a slávu Boha.

Zdroj fotka: www.pexels.com