Potrat

Myslime pri Pamiatke zosnulých aj na duše tých detí, ktoré sa nenarodili

Tí z nás, ktorí si prešli traumou s názvom spontánny potrat, vedia veľmi dobre, že keď sa toto stane, doma ostáva prázdne miesto

Ich špecifický pohľad môže pomôcť ďalším párom byť si navzájom oporou v spoločnom žiali

O sprevádzaní žien po spontánnych aj umelých potratoch

Môj smútok sa v srdci premenil na teplo a vôňu môjho nenarodeného bábätka, ktoré žije vďaka tomu, že On zomrel

O tom, čo naozaj prežíva žena, ktorá prišla o nenarodené dieťa ‒jedno, dve, tri, štyri...

Stratila som dieťa. Konečnosť týchto slov ma stále bolí. Táto udalosť mi zmenila život. Už nikdy nebude rovnaký po najstrašnejšej skúsenosti, akú som kedy zažila.

Obyvatelia dvadsiatich okresov s vysokou potratovosťou dostali v týchto dňoch do schránok informačný materiál Nová žena, o zdraví, živote a materstve, ktorý vydal Inštitút pre ľudské práva a rodinnú...

Po spontánnom potrate zažívajú mnohé manželstvá krízu v partnerskom vzťahu. Prečo je to tak a ako tým prejsť?

Aj táto ťažká situácia ťa môže priblížiť k Bohu

S lekárkou a lektorkou prirodzených metód sa rozprávame o liečbe neplodnosti prirodzeným spôsobom

Značenie je o niečom viac ako dosiahnuť alebo oddialiť tehotenstvo

Naučte sa viac o tejto bolestnej skúsenosti pre prípad, že sa to stane niekomu z vašich blízkych

Bolesť zo straty počatého dieťaťa je veľká, nádej na stretnutie s ním však dáva silu prekonať každý smútok.

Príbeh ženy, ktorá rozpráva o svojej osobnej tragédii a nádeji, že zmení diskusie o spontánnom potrate.

Miška pre zastolom.sk v 36. týždni tehotenstva poskytla rozhovor o tom, aká bola jej cesta „na vzdory“ amniocentéze. Jej príbeh Vám prinášame sprostredkovane.

Dalo by sa ľahko odsúdiť ženy po potrate, pretože práve ony mohli v poslednej chvíli rozhodnúť, či dovolia lekárovi urobiť potrat... Fakt je však taký, že prevažná väčšina žien sa v ťažkej životnej situácii rozhoduje pod tlakom. Buď pod tlakom okolností, alebo pod tlakom manžela/partnera, lekára, rodičov...

Podľa zákona majú rodičia potrateného dieťaťa právo na to, aby im nemocnica vydala telesné pozostatky plodu, ak o ne požiadajú.

Pri prvých troch som to stále brala ako „nepriazeň situácie“. Raz herpes vírus syna, potom moja chrípka, potom som brala veľmi silné antibiotiká, proste som to brala, že som neotehotnela v správnom čase. No štvrtý potrat bola RANA, neverila som doktorovi, keď mi hovoril, že to srdiečko by už malo biť, a nebije.

Ako som sa otvorila iným ženám, zistila som, že nie som sama... dokonca, že nás je mnoho. Len nikto o tom nehovorí. Ja sama som mala pocit, že nemám o tom hovoriť, že sa to nepatrí, že ma budú aj tak len ľutovať a budem počúvať rovnaké ošúchané frázy. A zrazu tu bolo kopec žien priam prahnúcich po informáciách.

Všetci mi hovorili, že je to normálne..., že je to strašné..., že je potrebné ísť ďalej..., že je potrebné sa zastaviť..., že ešte budeme mať kopec detí..., že sa to stáva bežne..., že nepoznajú nikoho komu by sa to stalo... Všetci mi toho hovorili príliš veľa... A moja 85-ročná stará mama mi povedala, že nie je potrebné o tom vôbec hovoriť, lebo ako bolesť prišla, tak aj odíde.

Som sama, hoci všetci pri mne stoja. Nikto ma nechápe, aj keď veľa ľudí prežilo ešte aj horšie situácie. Sex prestal mať ten zmysel, ktorý mal. Som sklamaná z Boha. Toto je cena za to, že sme hneď nechceli mať dieťa. Aj tak by som nebola dobrá matka. Chcem pochopiť – PREČO?

Som doma. Sama. Mám vraj doma „oddychovať“ minimálne mesiac. Mám teda mesiac na to, aby som pochopila prečo práve ja. Na príchod Veroniky sme sa tešili dvanásť týždňov a jej odchod trval pár hodín. Pobyt v nemocnici dokonca len dva dni. Môže mať tento príbeh šťastný koniec? Áno, hoci Veronika tu už nie je, Veronika je odkazom.