Silvia: Keď sa Slovo stáva telom

0
483

Pred siedmimi rokmi som prišla o svoje prvopočaté dieťatko. Bol to pre mňa veľmi ťažký čas. Nedokázala som o tom hovoriť, nedokázala som na to prestať myslieť. Prežívala som veľké sklamanie, obrovský smútok a neskutočnú samotu. Mnohí mi hovorili, že to sa stáva … iní, že to prebolí. A ja? … Ja som nechcela, aby sa to stalo a už vôbec nie, aby to prebolelo, nakoľko tá bolesť bola akoby jediným potvrdením existencie môjho dieťaťa. Bola to jediné, čo mi po ňom zostalo. Žiaden obrázok zo sona, žiadna materská knižka, žiadna spomienka na jeho pohyb, či hladkanie si bruška a žiadne malinkaté ponožky kúpene v eufórii z potvrdeného tehotenstva. Len tá bolesť … Dokonca som podvedome odmietla trúchliť nad týmto mojím strateným dieťatkom, keďže som sa bála, že ma toto moje oplakanie jeho straty nakoniec oslobodí od mojej bolesti … že po dostatočnom smútení príde vyrovnanie sa so stratou a to som nechcela. A tak život plynul a s ním aj môj vnútorný, neprejavený, nezahojený a nekončiaci smútok.

Až donedávna, kedy jedna moja blízka priateľka tiež prišla o svoje nenarodené dieťatko. Ako som tak sledovala spôsob, akým sa s tým vyrovnáva, všetko som si akoby nanovo prežila. Pričom sa navyše pridružil aj akýsi strach, hnev a pocit viny. Nevedela som si s tým rady…

V jedno popoludnie, pri predvianočnom umývaní okien, ani neviem ako, ale dovolila som svojím myšlienkam a pocitom zablúdiť hlbšie a v tom akoby zo mňa vytryskla „výčitka“ môjho dieťatka, ktoré mi hovorilo: „mami, prečo si si ma aspoň v srdci nepotúlila, prečo si mi nedala meno, prečo si nedovolila ostatným prejaviť ti súcit, prečo si viac neplakala, viac sa nehnevala.“ … Klesla som na kolená a šeptom som mu odpovedala: „keď ja ani neviem, či existuješ … aké si a kde si.“ … A do tohto momentu vstúpil Boh, ktorý mi povedal: „moja milovaná, veď ja už som povedal buď! a ono bolo. A bolo to viac ako dobré. Už na počiatku vekov som vyriekol jeho meno a hlboko do dlaní som si ho vryl. A moje slovo je život. Tvoje dieťatko sa volá Živý a Milovaný. Daj mi svoju bolesť! Už ju k tomu, aby tvoje dieťa žilo, viac nepotrebuješ. Moje utrpenie na kríži na to úplne stačí.“

… A tak sa Božie Slovo stalo telom … a môj smútok sa v mojom srdci premenil na teplo a vôňu môjho nenarodeného bábätka, ktoré žije vďaka tomu, že On zomrel.

… A tak sa Slovo Telom stalo a prebývalo medzi nami … Prišiel, aby sme mali život a aby sme ho mali hojnejšie. …

 

Prajem vám požehnané a pokojné sviatky!

 

ZANECHAŤ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár
Prosím zadajte svoje meno