V júli by si mal dva roky

0
2591

Tehotenstvo s tebou bolo vytúžené. S manželom sme došli do rozhodnutia, že nám ktosi doma ešte chýba, netrvalo dlho a test ukázal dve čiarky. Radosť bola obrovská. S nadšením som tehotenstvo oslávila prvým kúskom tehotenského oblečenia, pri káve som sa o svoju radosť podelila s kamoškami, neskôr sme to oznámili širšej rodine. Bola som tehotná a to už predsa stojí za to osláviť to. Pamätám si, že som celý čas cítila zvláštnu blízkosť a starostlivosť Panny Márie. Dnes viem prečo – chcela ma ako matka pripraviť na to, čo malo prísť.

O to väčší šok prišiel pri vyšetrení v deviatom týždni. Najprv ticho, nevedela som, čo sa deje. Doktorka sa rýchlo spýtala pár otázok, potom sa ku mne obrátila. „Tehotenstvo sa nevyvíja, srdiečko nebije.“ „Čože?“ nemohla som uveriť tomu, čo počujem a hlavne vidím na ultrazvuku. Nič, prázdno. Doktorku ani sestričku som už nedokázala vnímať. „Možno je to chyba ultrazvuku, možno sa doktorka mýli, možno sa to ešte zmení,“ chytala som sa slamky. Nezmenilo. O pár dní ma čakal príjem do nemocnice a následné čistenie. Bolesť. Moje prvé kroky viedli do kostola. Potrebovala som si to s Bohom vydiskutovať. Sedela som tam úplne vzadu, smutná, prázdna, slzy som nedokázala zastaviť. „Toto je koniec cesty?“ pýtala som sa zúfalo. V pondelok som žila v nádeji, že ťa v lete privítame, o pár dní bol tvoj pohreb. 

Sobota. Mrazivý decembrový deň. Cintorín. Stáli sme tam všetci, vrátane detí, pred hrobovým miestom pre nenarodené deti, slzy sme nedokázali skryť. Najprv sme ťa ani neplánovali pochovať, zdalo sa nám to trochu zvláštne. Známy kňaz nás však prehovoril a dnes som mu za to veľmi vďačná. Za to, že sme mohli vzdať životu úctu, že sme ťa verejne priznali. Až tam, pred tvojím miestom odpočinku som pochopila, že cesta pokračuje. I keď inak, ako by sme chceli. Sú v živote situácie, keď musíme priznať Bohu jeho zvrchovanosť a toto je jedna z nich.

V júli by si mal dva roky. Chcem ti povedať, že sa dodnes otáčam za deťmi v tvojom veku a uvažujem, ako by si vyzeral. Aké by to bolo, keby si tu bol. Cítim stratu a bolesť, tvoje miesto v mojom srdci ostalo prázdne. To nie je bolesť za zhlukom buniek, ako ťa zvyknú nazývať. Je to bolesť za stratou blízkeho človeka. Toho, ktorého sme nespoznali, ktorý tu mal byť a nie je. Žijem však vo viere, že raz sa stretneme. 

Tí z nás, ktorí si prešli traumou s názvom spontánny potrat, vedia veľmi dobre, že keď sa toto stane, doma ostáva prázdne miesto. Prázdna stolička. Aj keď je doma päť, sedem, desať ďalších detí. Nič to nemení na fakte, že ktosi domov neprišiel.

Dnes viem, že akokoľvek krátko je človek na zemi, bolesť matky za ním je skutočná. A že dar narodiť sa nedostane každý.

Úvodná fotografia: www.pixabay.com

ZANECHAŤ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár
Prosím zadajte svoje meno