Prenatálny screaning vyšiel zle. Aj prvý aj druhý. Odporučili mi amniocentézu. Veľmi som sa zľakla a plakala. Prečo mi Boh dal dieťa a teraz oň môžem prísť? Po 48 hodinách stresu a plaču som sa spamätala a začala hľadať inú alternatívu…
Keď Miška zistila, že je tehotná, veľmi sa potešila a rozmýšľala, ako sa o novinu podelí s Maťom. Bábätko plánovali a hneď ako zistili, že sú tehotní, tak mali nesmiernu radosť. Na počiatku tehotenstva, asi v 7. týždni začala krvácať, po nasadení vhodnej liečby a oddychu na lôžku sa však bábätko podarilo zachrániť. To ešte netušila, aký boj ju bude čakať.
V 13. a 16. týždni tehotenstva (tt) jej robili bežný screaning na zistenie pravdepodobnosti postihnutia dieťaťa Downovým syndrómom. V tom čase ešte nevedela nič o riziku falošnej pozitivity. Oba prenatálne sreaningy toto riziko v sebe zahŕňajú. Sreaning v 13. tt jej vyšiel „pozitívne“, s pravdepodobnosťou 1/270 a v 16. tt s pravdepodobnosťou 1/75, pričom hodnota normálu je pravdepodobnosť nižšia ako 1/900. V jej prípade sa bežne odporúča amniocentéza. Táto sa má vykonať do 20. tt z dôvodu, že ak výsledky vyjdú pozitívne, môže sa žena rozhodnúť pre umelé prerušenie tehotenstva tak, aby ho „stihla“ do 24 tt.[1] Miška si však bola veľmi dobre vedomá toho, že v prípade vykonanej amniocentézy je riziko spontánneho potratu niekedy aj 1/100. Bábätko už teraz veľmi ľúbila a nechcela oň prísť. Zároveň strach z jeho možného postihnutia jej nedal spať. Mala pocit, že stojí len pred dvoma možnosťami, tak ako jej to bolo u lekára predostreté, a to buď ísť na amniocentézu a riskovať stratu bábätka, alebo stráviť zvyšok tehotenstva v neistote. Existovala ešte možnosť morfologického ultrazvuku, ktorý ale vie vylúčiť Downow syndróm len pri niektorých typoch postihnutia a môže sa robiť až po 20. tt, teda v čase, keď už mamička cíti pohyby dieťatka.
Miška plakala, nemohla spať, veľmi sa trápila. Po 48 hodinách sa však vzchopila a začala hľadať. Verila, že predsa musí existovať aj iná možnosť, ktorá neohrozí život jej bábätka. Po intenzívnom pátraní zistila, že od marca 2013 sa na Slovensku robí prenascan test. Samotní poskytovatelia prenascan testu jej tvrdili, že sa pokúsili presadiť preplatenie tohto výkonu u zdravotných poisťovní, ale tie ho odmietajú a preferuju amniocentézu. Prenascan test je prenatálny test preverujúci najčastejšie genetické chyby plodu zo vzorky krvi matky, bez akéhokoľvek zásahu plodu. Tento test preveruje znásobenie (trizómie) chromozómov plodu číslo 21, 13 a 18, ktoré sú príčinou Downovho, Patauovho a Edwardsovho syndrómu. Jeho úspešnosť je 98,8 % a výsledky sa dostavia do 2- 3 týždňov od odobratia vzorky krvi.
Miška ďalej zistila, že v USA a Francúzku je zakázané vykonávať prenatálny screaning práve kvôli falošnej pozitivite, ktorá tehotné ženy len stresovala. V USA je dokonca prenascan test plne hradený poisťovňou a amniocentéza sa vôbec, za účelom zistenia týchto genetických chorôb, neodporúča. Najviac ju na prenascan teste zarážala čakacia doba. Zistila, že všetky vzorky zo Slovenskej a Českej republiky putujú kuriérom do Prahy a odtiaľ sa zasielajú na test do Hong Kongu.
To, čo za tie 3 týždne Miška prežívala, nepraje nikomu. Od 19. tt začala cítiť pohyby a rozmýšľala, ako je možné, že legislatíva pripúšťa umelý potrat do 24. tt. Keď jej bolo najťažšie, tak jej začalo bruško veľmi rásť a mala pocit, akoby jej bábätko dávalo najavo, že je tu a že má oň bojovať. Gynekológ jej stále odporúčal amniocentézu a zdôrazňoval, že prenascan testom aj tak nebude riziko na 100 % vylúčené.
Prišli výsledky. Lekárka ich Miške oznámila telefonicky. Bábätko je zdravé. Miška sa rozplakala od šťastia a povedala si, že si môže konečne vydýchnuť.
Na záver nášho rozhovoru mala Miška zaujímavý monológ:
„…Odporúčam ženám, aby si vôbec nedávali robiť sreaningy. Spôsobuje im to len stres a negatívne predstavy. Ak ich naozaj zaujímajú všetky výsledky, nech si dajú urobiť prenascan test už po 10. tt. Bolo by skutočne prínosné, ak by sa vytvorila na Slovensku iniciatíva, aby sa prenascan test preplácal z verejného zdravotníctva. Nie je predsa správne nútiť ženy, ktoré nemajú peniaze, ísť na amniocentézu, ktorá ohrozuje život ich bábätka a vôbec nie je potrebná! Nemyslím si, že 98,8 % pravdepodobnosť je nespoľahlivá, tak ako tvrdia gynekológovia. Skôr si myslím, že falošná pozitivita u všetkých ostatných screaningov je vágna a nejasná. Napríklad, lekári tvrdia, že čím je vyššie riziko Downowho syndrómu, tým je nižšie riziko rázštepu chrbtice. Tak čo si má tá tehotná žena myslieť?! Že buď má jej dieťa jednu alebo druhú chorobu? A pritom ide len o štatistiku…Od kedy som cítila pohyby bábätka, vedela som, že to nevzdám. Neprajem žiadnej žene, aby zažila to, čo ja – cítiť pohyby a rozmýšľať, či jej dieťa je zdravé…“.
Miška a Maťo sa dnes tešia z nádhernej dcérky. Keby ste ju videli, pochopili by ste, že jej skutočne nič nechýba. Nielen, že je zdravá, ale má rodičov, ktorí za ňu bojovali v čase, keď podľa zákonov Slovenskej republiky ešte „neexistovala“….
[1] Umelé prerušenie tehotenstva je v Slovenskej republike na základe genetickej indikácie možné do 24 tt.
