Prečo zapáliť Sviečku za nenarodené deti alebo Ako môže Boh zaplniť prázdne miesto po potratenom dieťati

0
537

Téma potratených detí je v kresťanskej ako aj sekulárnej komunite niekedy až prehnane omieľaná a mnohí ju vnímajú len ako politickú alebo filozofickú propagandu bez hlbšieho spirituálneho významu. Ja sama pro-life vs. pro-choice debaty už nevyhľadávam, keďže mám pocit, že nič nové neprinášajú a skôr burcujú povrchné vášne, ako vzbudzujú skutočný záujem o človeka. Či už počatého alebo tehotného.

Náhodou som ale vďaka tohtoročným Bratislavským Hanusovým dňom objavila pro-life aktivistku Sue Thayer, ktorá v relácii „Unbelievable“ diskutovala s pro-choice orientovanou riaditeľkou britskej potratovej charity BPAS, Ann Furedi. Je to prvá pro-choice aktivistka, ktorá má šokovala svojou priamosťou. Nepopiera, že život sa začína počatíma napriek tomu je za časovo neobmedzené právo na potrat, t. j. až kým sa dieťa samo pri pôrode prvýkrát nenadýchne. (Ibid. 23.18 s, 41.44  s a 54.42 s) Kým je teda dieťa súčasťou matkinho tela, mala by mať matka podľa nej právo na potrat. Nevidí zmysel v stanovení hranice ukončeného 12. týždňa tehotenstva, ako je to uzákonené v slovenskej legislatíve, alebo 24. týždňa, ako platí vo Veľkej Británii. Je totiž zástankyňou úplného práva matky na rozhodnutie o svojom živote a tele a v tom teda nehrá rolu stanovenie týždňa tehotenstva. Ann Furedi si ma niečím získala. Vo svojich argumentoch je koherentná a žiadny slovenský pro-choice aktivista nehovorí „svoju pravdu“ tak priamo ako ona. Ann sa nehanbí povedať, že počatý plod je život alebo nemá problém ho nazvať dieťaťom. Ann nechráni život počatého dieťaťa, práve naopak, nemá problém oň prísť, ak má nejaké právo za určitých okolností prednosť. Práve tieto životné okolnosti tehotnej ženy sú rozhodujúcim determinantom, či sa dieťa narodí alebo potratí.(Ibid  21.18 s) Počaté dieťa má totiž život, ktorý nie je až taký hodnotný ako život tých, ktorí majú vyšší stupeň vedomia.(Ibid. 54.54 s) Keď masové potraty nazve v diskusii Sue Thayer holokaustom, Ann je veľmi dotknutá a opýta sa, ako vôbec môže prirovnať zabíjanie dospelých ľudí v plynovej komore, ktorí mali vlastný život, rodiny a osudy, ku potratom nenarodených detí, ktoré sú len „počaté“, nemajú dokončený vývoj tela, neuvedomujú si, že žijú a teda, hodnota ich života je rozdielna od hodnoty života ľudí usmrtených v genocíde.(Ibid.  49.13 s a Ibid.  48:51 s) Ann ako hlavné argumenty používa teóriu rozdielnej hodnoty života a teóriu sebauvedomenia sa.

Uvedomenie si vlastnej existencie je pri jej argumentácii irelevantné, keďže dieťa si začne uvedomovať seba samého až medzi 12. a 24. mesiacom svojho života a napriek tomu má do tohto okamihu garantované právo na život. (Test zrkadla a rúžu, ktorým sa preslávil vedec Beulah Amsterdam v 1972)

Aká je ale hodnota života nenarodeného dieťaťa? Je skutočne rozdielna od žijúceho človeka? Rastie s pribúdajúcim vekom?

Prečo nám nenarodené deti teda chýbajú? Prečo majú pre nás takú veľkú hodnotu, že sa cez ich stratu nedokážeme preniesť? Prečo za nimi smútime dni, mesiace, roky, keď sme ich ani nestretli a ony si ani neuvedomovali vlastnú existenciu? Čím bolo toto malé počaté stvorenie pre nás špeciálne, keď nemalo ani vedomie ani údajne veľkú hodnotu? Prečo potom trpia ženy postabortívnym syndrómom a svoje potratené deti počujú, vidia, cítia?

My ženy, ktoré sme prišli o potratené dieťa, či už spontánnym alebo umelým potratom, my sme svedkami strateného kontaktu so životom, ktorý mal hodnotu.

Áno, moje dieťa, o ktoré som prišla v štvrtom mesiaci tehotenstva, mi chýba, napriek tomu, že som sa s jeho stratou vyrovnala. Nemôžem povedať, že by som naň zabudla alebo jeho stratu nepociťovala. Rozmýšľam, aké by bolo staré, spomínam ho medzi inými ľuďmi. A je zaujímavé, že osobne poznám viac ako 30 žien po spontánnom potrate a všetkým z nich toto nenarodené dieťa chýba. Bez ohľadu na to, či zomrelo v šiestom týždni tehotenstva alebo pri pôrode.

Možno si vravíte, že ženám chýbajú potratené deti preto, že túžili po dieťati ako po naplnení svojej prokreačnej funkcie. Ale potom, prečo im práve toto konkrétne nenarodené dieťa chýba, keď už majú svoje ďalšie deti? 

Jedna zo správnych odpovedí je, že hodnotu nenarodenému dieťaťu dáva jeho duša. A táto hodnota je nemenná. Duša, ktorá tu bola a mala s nami väzbu, ktorá na nás vplývala, žila s nami a my s ňou. Duša, ktorá sa nás dotkla. Duša, ktorá prebývala v našom vnútri. Za tou dušou smútime.

Na smútok z tejto straty však existuje liek. Ježiš bol v hrobe len tri dni, ale je tu s nami po všetky dni, až do skončenia sveta. Láska Boha Otca dokáže zaplniť všetky ubolené miesta po strate našich drahých. Nebojte sa odovzdať Bohu Otcovi svoj smútok a bolesť a nechať ho naplniť novou radosťou vychádzajúcou z jeho prameňa. Boh Otec robí zázraky. Veď nie je to, že cítime dušu našich nenarodených detí s nami, jeden z nich? Uznávam, že ide o špecificky nadprirodzený spirituálny zážitok, ale je skutočné možné zažiť dotyk inej duše, tak ako sa nášho srdca dokáže dotknúť Boh.

Teraz, keď sa blíži Pamiatka zosnulých a my veríme v ich nesmrteľnú dušu, nepopierajme, že tu boli s nami duše našich nenarodených detí. Naše deti nás potrebujú. Ako počas života, aj po smrti. Nezabúdajme teda na ne. Nezabúdajme ani na tie duše, na ktoré iní zabudli alebo ktoré pre nich nemali hodnotu. 

Dovoľme Bohu Otcovi zaplniť prázdne miesto po stratenej duši. Zapáľme spolu Sviečku za nenarodené deti. 

Úvodná fotografia: www.pixabay.com

ZANECHAŤ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár
Prosím zadajte svoje meno