3 mamičky o spontánnom potrate

0
1166

Spontánny potrat je udalosť, ktorá je bolestivá a nesie so sebou tajomstvo mnohých otázok, emócií a života so smrťou.

Podľa Ročenky potratov v Slovenskej republike (vydalo Národné centrum zdravotníckych informácií ‒ Potraty 2016), v roku 2016 bolo na Slovensku 5892 spontánnych potratov. Tieto potraty sú len z tehotenstiev, ktoré boli potvrdené lekárom alebo tehotenským testom. Mnoho tehotenstiev však končí potratom v skorom štádiu, kedy žena ani nestihne zistiť, že je tehotná.

Pri spontánnom potrate je smútok taký veľký, ako keď nám umrie niekto, kto s nami prežil niekoľko rokov. Ako sa zmierili s touto smutnou udalosťou a ju, nám porozprávali tri ženy ‒ matky, Janka, Lujza a Lenka.

Ako spontánny potrat zasiahne ženu a jej vnímanie dieťaťa, toho, že dieťa je dar?

Janka: Veľmi. Hlboko. Nech o tom počúvaš a čítaš, všetko je to povrchné a ty más stále v sebe tú klamnú istotu, že tebe sa to nestane. Je to strašná rana.

Prišli sme o štyri detičky. Každú tú stratu som prežívala trošku inak. Pri prvom som mala pocit, že som ako žena absolútne zlyhala. Pri druhej strate som si chcela ublížiť. Tá bolesť bola tak strašná, že aj teraz sa mi kotúľajú slzy. Všetky ďalšie tehotenstvá som prežívala už inak. Je jedna krásna pieseň, volá sa Borrowed angels a tá mi pomohla nájsť tú svoju rolu v živote. Už som nikdy nemala pocit, že je to moje bábätko, o ktoré môžem bojovať, ale že je požičané, Božie a že musím byť pripravená vrátiť ho.

Lujza: Toto naše dieťatko bolo nečakané, bolo to naozaj takým Božím darom. Doma sme mali už dve maličké deti, najmenšie malo 5 mesiacov. Bol to šok, bolo to neplánované dieťa a keď sme sa s tým vysporiadali a prijali ho, dozvedeli sme, že naše dieťa nežije. Toto bol veľmi ťažký moment. Bolo to naše dieťatko a navždy ním aj ostane.

Lenka: Zažila som štyri potraty. A každý bol úplne iný a každý som prežívala úplne inak. Pre mňa je dieťa stále obrovský dar, o ktorom ja nerozhodujem, možno aj preto som to spracovávala s pocitom, že nerozhodujem o živote svojho dieťaťa, a tým pádom som tú stratu dokázala ľahšie prijať. Dieťatko, ktoré mám živé, je dobrovoľný dar od Boha.

Hľadala si zmysel tejto udalosti? Pýtala si sa niekedy, prečo sa to stalo?

 Janka: Teraz po rokoch si myslím, že tie deti boli pre mňa takým špeciálnym darom. Zmenili moju osobnosť. Nebola by som takou, akou dnes som. Povedala som si, že Boh si ma vyvolil. Chcel moje detičky poslať na zem len na pár týždňov a chcel im dať mamu, ktorá ich bude milovať, aj keď sa nenarodia, ktorá ich bude nosiť v srdci navždy. A na túto vzácnu úlohu vybral mňa.

Lujza: Áno, moje prvé PREČO išlo k lekárovi. Moje druhé PREČO smerovalo k Pánu Bohu – keď si mi už daroval dieťa, keď som sa s tým zmierila, prečo si mi ho zobral?

Lenka: Určite sme hľadali príčiny aj z medicínskeho hľadiska. Bola to pre nás skúška a lekcia pokory. Bol to pre mňa znak viac sa spoliehať na Boha a ako sa hovorí, že zmysel sa hľadá aj v utrpení a život na zemi bez utrpenia nie je.

A viera? Priniesla ti odpoveď, útechu alebo silu na odovzdanie bolesti?

Janka: Bez viery by som tu už nebola. V čase, keď sme prišli o našu dcérku, som mala krízu viery. Nechodievala som v tom čase pravidelne do kostola, ani na svätú spoveď. Tá bolesť, že sa to stalo opäť, ma dohnala k silným depresiám. Plakávala som všade. V trolejbuse, v práci na záchode, doma. Nevládala som sa starať o naše žijúce dieťa. Trpela som a týrala samu seba. Už som nevládala, a tak bol čas prestať s tým. Na začiatku som sa ani nevládala modliť, žiadne deviatniky, ružence, len strelná modlitba a piesne, ktoré som si spievala s CD.

Lujza: Nedokázala som to prežívať z pohľadu viery. Nevedela som to odovzdať Bohu. Cítila som smútok, jedla horkú čokoládu, pila kávu a upratovala som. Povedala som Pánu Bohu: „Tu máš ten smútok…“, a len som dúfala, že ho Pán Boh príjme.

Po pár dňoch som zavolala kamarátovi ‒ kňazovi. Navrhol mi, aby som dieťatku dala meno a dala zaň odslúžiť svätú omšu. Bolo to pre mňa oslobodzujúce.

Lenka: Viera mi priniesla pokoj. Pre mňa to bolo ťažké, ale to vedomie, že dieťa ma niekde čaká, to je pre mňa útecha a pokoj.

Spontánny potrat je traumatizujúca udalosť, ovplyvnila nejako vaše manželstvo? Bola bolesť znesiteľnejšia, ak ste ju niesli dvaja alebo, naopak, pomáhala ti samota?

Janka: Toto je najbolestnejšia časť mojich strát. Môj manžel veci príliš nerieši, rieši funkčné veci, nefunkčné opraví alebo vyhodí. Tým, že zrazu to dieťatko v brušku nežilo a potom tam ani nebolo, bola to preňho ukončená záležitosť. Nedá sa to opraviť, nedá sa to vrátiť. Po prvej strate sme sa veľmi rýchlo snažili o ďalšie dieťatko ‒ forma opravy. Po našom dievčatku som takto na to nechcela ísť. Chcela som si to odsmútiť, odplakať. Môj manžel tomu nerozumel. A tak sme handlovali. Smiem mesiac smútiť, ale potom už budem fungovať. Ale čím viac som sa snažila rýchlo sa s tým vyrovnať, tým bola depresia väčšia…

V neskorších tehotenstvách som už išla do toho inak, že mojou najväčšou oporou má byť Boh, a nie môj manžel. On je úžasný v iných veciach, ja si ho nesmierne vážim a obdivujem ho pre strašne veľa vecí, ale v tomto čase som od neho očakávala viac ako mi mohol dať.

Lujza: Smútok sme prežívali obaja. Manžel smútil svojím spôsobom a ja svojím. Veľa sme sa o tom rozprávali a on ma počúval. Tie prvé dva týždne boli také, že som chcela byť doma so svojimi dvoma detičkami a neriešiť reakcie druhých, chcela som smútiť doma. Manžel ma rešpektoval a po dvoch týždňoch som sa aj na jeho popud prestala v smútku rýpať. A to som potrebovala. Keď som totiž videla, že aj on to uzatvoril, snažila som sa to aj ja rýchlejšie spracovať, aby som svoj smútok neprenášala na neho a na deti.

Lenka: Každý z nás mal svoje chvíľky, kedy sa išiel vyplakať. Najmä pri tom prvom bábätku a potrate. Ale vždy sme to prežívali spolu, rozprávali sme sa o tom, ale nerozpitvávali sme to, vedeli sme, že to každého z nás bolí. Naučili sme sa ťažké veci riešiť spolu.

Vraciate sa k tejto udalosti? Rozprávate sa o dieťati, pripomínate si deň, kedy bábätko odišlo, kedy sa malo narodiť? Je toto dieťa narodené pre nebo súčasťou vašej rodiny?

Janka: Väčšinou sa o nich rozprávam s deťmi pri večernej modlitbe, pozdravujeme ich do neba a hovoríme si, že sa tam musíme dostať aj kvôli tomu, aby sme boli opäť všetci spolu. Tie konkrétne termíny sú skôr mojou súkromnou vecou. Hoci sú v kalendári, v srdci ich  nosím len ja.

Lujza: Naše dieťatko je stále s nami a spomíname naňho. Máme to na očiach, že aké by bolo, aké veľké by bolo, pretože ťažkosť do tejto situácie vniesla skutočnosť, že veľmi blízka osoba v rodine mala termín pôrodu len deň odo mňa. Keď sa toto dieťatko narodilo, bola som sa napriek mojej nesmiernej bolesti a obave pozrieť na novorodeniatko v pôrodnici. A tam nastal zlom. Takto by mohlo vyzerať aj naše bábätko. Vtedy to zo mňa spadlo. Akoby som to už mala za sebou, tie pocity, prežívanie.

Lenka: Pre mňa sú detičky stále s nami, každý deň si na ne spomeniem a modlime sa k nim, ale nepripomínam si konkrétne dátumy.

Zmenil sa tvoj vzťah k dieťaťu, ktoré máš doma?

Janka: Áno aj nie. Povinnosti každodenného dňa ma často pohltia natoľko, že si  až večer uvedomím, že tie moje deti, ktoré stále odo mňa niečo potrebujú, sú tie vymodlené, vytúžené, tie požičané a že by som si chcela ten čas naplno vychutnávať. Je to vec, za ktorú sa veľmi modlím.

Lujza: Naozaj vnímam, že dieťa je Boží dar. Do tejto udalosti som deti vnímala ako samozrejmosť. Ale dieťa naozaj nie je samozrejmosť, je to dar od Boha. Aj to, že je živé a zdravé. To som si uvedomila aj vo vzťahu k mojim vtedajším dvom krásnym deťom.

Lenka: Je veľa takých chvíľ, kedy si uvedomím, že naozaj musím byť vďačná za naše narodené bábätko. Zažila som a viem, že dieťa nie je samozrejmosť. Živé dieťatko je naozaj dôkazom Božej lásky a toho, že Boh sa o nás stará.

Čo Ti najviac pomohlo v prvých dňoch, kedy je šok a smútok najväčší?

Lujza: Pomohlo mi upratovanie doma, starostlivosť o moju rodinu a o môj domov. Veľmi ma to ťahalo za deťmi, za manželom. Musela som ísť jednoducho domov za nimi. Vedela som, že si smútkom musím prejsť. Snažila som sa plnohodnotne a úprimne ním prejsť doma s rodinou.

Lenka: Plakať. Pre mňa sa bolesť odplavuje najlepšie plačom. Prvé dni mi bolo zaťažko sa modliť, potom som smútok a zmierenie zvládla s modlitbou.

Ako sa dá vyrovnať sa so situáciou, že si nevidela svoje dieťa, že si ho neobjala, že si možno ani nevedela, či je to chlapec alebo dievča. Ako sa vyrovnať s predstavou, že nevieš, ako dieťatko vyzerá? Čo vtedy prežíva žena? Kde hľadá útechu?

Janka: Skúšala som sa s tým vyrovnať bez Boha a za mňa ‒ nefungovalo to. Kým som to neodovzdala úplne Bohu ‒ alebo naopak ‒ kým som to neprijala od Boha ako dar, tak ma to strašne gniavilo. Nevládala som dýchať, ani sa tešiť zo života.

Kým som vyratúvala, koľko by mal môj syn alebo moja dcérka rokov, bolo mi do plaču. Keď som sa zamýšľala, či by moja dcérka vyzerala podobne ako kamarátova, mala som v srdci len závisť a zatrpknutosť.

Teraz nechcem, aby si čitateľky mysleli, že na takéto správanie nemajú právo. Majú. Je prirodzené. Len si treba ustrážiť, či človek smúti alebo sa už umára. Nie sme stvorené na to, aby sme boli nešťastné.

Lenka: Ja som si deti neskonkretizovala, potom pri ďalších potratoch som si ani nechcela predstavovať, ako vyzerajú. Nechceli sme sa naviazať na deti, vedeli sme, že o ne môžeme prísť. Zakázali sme si aj vymýšľať mená pre bábätko, ktoré sme čakali.

Janka: Mne práve pomohlo skonkretizovať si to dieťatko. Dať mu meno, priznať, že existovalo. Chcela som sa „naviazať“ na každé naše dieťatko práve preto, že to puto je to jediné, čo mi pri štyroch z nich reálne zostalo.

 V tomto čase smútenia si sa modlievala k nejakému svätému, svätej? Ak áno, prečo práve k nemu?

Janka: Modlila som sa počas tehotenstiev k rôznym svätým. No stále mi je bližšia Panna Mária Sedembolestná. Ona prežila smrť vlastného Syna. Dokonca vedela celé roky dopredu, že ho zabijú.

Lenka: Modlila som sa k sv. Rite. Viem, že je to patrónka nemožných vecí a tiež prišla o dve deti, síce narodené. Ale je mi blízka tým, že prežila to, čo som zažila ja. Nosím aj pásik sv. Dominika a prosila som o živé zdravé bábätko, to najmä, keď som bola tehotná.

Ľudia často nevedia, ako majú a či vôbec majú zareagovať, keď sa dozvedia, čo sa vám prihodilo. Ako by teda mali zareagovať? Čo bolo pre teba, pre vás horšie ‒ ak to ľudia prehliadali a ignorovali alebo, naopak, ak sa vypytovali?

Janka: Ťažko povedať. Asi najhoršie bolo, keď nevedeli, že sme o dieťatko prišli a pýtali sa tie tradičné: „Kedy bude (ďalšie) bábo?“ Potom bolo boľavé, keď sa ma snažili utešiť spôsobom, že „bude ďalšie“ alebo že „to je tak lepšie, určite by bolo choré, príroda si to vyriešila“. Mnoho dokonca veriacich ľudí vníma smrť bábätka v brušku ako „nesmrť“, lebo „veď sa ešte nenarodilo“.

A čo by som odporučila? Aby povedali: Neviem si predstaviť, čo prežívaš, ale keď mi o tom chceš povedať, som tu. Alebo: Keby som mohol byť nejako nápomocný, som k dispozícii.

Lujza: To závisí od toho, v akom vzťahu som s konkrétnym človekom. Či je to susedka, či je to môj rodič alebo kamarátka. Najhoršie je počuť: „Ale máš doma ešte ďalšie deti.“ Aj toto bábätko bolo moje dieťa! Chcela som ho, prijala som ho.

Ďalšou vetou, ktorá sa mi zle počúvala, bola veta ‒ „Chápem Ťa.” Ako ma môže pochopiť niekto, kto si tým nikdy neprešiel?

Ja by som povedala, že najvhodnejšia je stručnosť v prejavovaní spolupatričnosti a v prejavovaní emócií. Žiadne objímanie či slová pochopenia. Niekedy stačí povedať: „Je mi to ľúto.”

Lenka: Najhoršia reakcia je: „Však už máte jedno, bude aj ďalšie.”

Tichá spoluúčasť, žiadne veľké slová, žiadne vysvetľovanie, žiadne rady, len slová: „Je nám to ľúto, budeme sa za vás modliť.” Možno objatie. Sú to ťažké chvíle.

Ako sa na túto životnú cestu pozeráš z odstupom času? Zmenila Tvoje srdce, vzťahy v rodine či s okolím?

Janka: Každé jedno dieťatko obohatilo môj svet, môj život. Moje straty ma doviedli späť k Bohu. Som za to vďačná. V poslednej dobe cítim aj povolanie k službe ‒ byť tu pre iné ženy, ktoré možno majú pocit, že sú samé na svete a nikto nevie, čo prežívajú. Moja bolesť mi dáva priestor pochopiť iných. To je dar.

Lujza: Vždy sme s úsmevom hovorili, že chceme „dva a pol dieťaťa“. Dve určite a to tretie s otáznikom. Ale po potrate sme nadobudli istotu, že chceme prijať ďalšie dieťatko.

Lenka: Vedomie toho, že mám deti v nebi, mi prináša pokoj. Mám štyri deti s Bohom, už sa o ne nebojím. Sú tam, kde majú byť.

Ako sa spieva v jednej pesničke: „Máš právo dať aj vziať”. Spontánny potrat je bolestivý a zasahuje veľa žien, veľa manželských párov a skutočnú odpoveď o živote týchto malých bábätiek narodených pre nebo nemáme. Ostáva tak viera…

Chcem sa poďakovať za úprimné rozhovory týmto ženám ‒ matkám. Ďakujem.

ZANECHAŤ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár
Prosím zadajte svoje meno