Hodina modlitby denne je kľúčovým elementom manželstva aj rodičovstva, hovoria Newtonovci

2
69

Ako ste oslávili vaše osemnáste výročie svadby?

William: Nebolo to nič extravagantné (smiech). Výročia oslavujeme väčšinou niečím menším – podnikneme niečo s deťmi, alebo ideme s Claire na kávu.

 

Dokážete sa aj po toľkých rokoch manželstva stále prekvapiť?

William: Poznáme jeden druhého skutočne veľmi dobre, takže vieme, ako na väčšinu vecí ten druhý zareaguje. No Claire ma stále dokáže prekvapiť tým, že sa dokáže povzniesť nad niečo, čo jej veľmi vadilo v minulosti a pozrieť sa na to s úplne iného uhla pohľadu. Napríklad, keď deti niečo robia a je to veľmi vyrušujúce. Je to výsledkom toho, že sa neprestajne snaží byť lepšou matkou. Ako idú roky a naše deti dospievajú, prináša to pre nás stále nové a nové výzvy a stáva sa prekvapením to, ako ich dokážeme riešiť.

Claire: Možnosť prekvapiť jeden druhého aj po rokoch manželstva je vďaka rastu vo svätosti. Keď sa pozrieme na veci v minulosti, ktoré boli vnímané ako veľmi náročné, Boh neprestajne pomáha ich prekonať. Takže čím svätejším sa William stáva, tým je pravdivejší, a to je niečo, čo ma vždy dokáže v niečom prekvapiť. Keď sa ešte trochu zamyslím nad prekvapeniami, William raz tajne zorganizoval veľkú narodeninovú oslavu a, úprimne, nebola som najšťastnejšia (smiech). Povedal mi dve hodiny pred jej začiatkom, koľko ľudí príde do nášho domu a mňa to úplne vystresovalo.

 

Čo si jeden na druhom najviac vážite?

William: Na Claire obdivujem najviac jej neutíchajúce odhodlanie zlepšovať sa ako človek a matka. Neustále sa snaží byť viac a viac milujúcejšou iných ľudí, čo sa odzrkadľuje na jej pohostinnosti. Nebola to jej vrodená vlastnosť, ale stále sa snaží vychádzať v ústrety iným ľuďom. Vníma to ako svoj apoštolát.

Claire: William sa neuspokojí s priemernosťou. Upiera oči na svätosť a doslova za ňou beží.

Newtons III

 

Manželstvo, modlitba a utrpenie

Žijeme v dobe, kedy mnohí vo vzťahu hľadajú dokonalosť a keď ju nenachádzajú, odchádzajú preč a zatvárajú dvere. Ako pristupujete k problémom či drobným nezrovnalostiam?

William: Ako prvé sa snažím najprv posúdiť, či daný problém je hodný mojej pozornosti a snahy. Je množstvo vecí, ktoré nám vadia a vyrušujú nás, ale poväčšine sú to len chvíľkové, či dočasné veci – nie sú skutočnými problémami. Keby sme sa snažili riešiť každý jeden problém, ktorý sa vo vzťahu vyskytne, myslím, že by to vzťah len zničilo. Prvým krokom je teda „vytriediť“ veci na menšie a na dôležité. Ďalej posúdiť vhodnú situáciu, kedy by mali byť problém či nezhoda riešené. Dôležité je nebyť pri tom v emocionálnom vypätí, je lepšie nechať vec trochu obmyť časom, to pomôže nezhodu vnímať v inej perspektíve a to práve ukáže, či bol problém dôležitý, alebo nie. Keď aj po čase problém stále cítite, vráťte sa k nemu, no v čase, keď vás už nestresuje, pretože vtedy ho dokážete priniesť oveľa jemnejším spôsobom. Aj po takmer dvadsaťročnom manželstve sú veci, ktorá mňa osobne dokážu priviesť veľmi rýchlo do veľkého hnevu. Potom hľadám vhodný moment, kedy nezhodu prinesiem do diskusie, no nie spôsobom, ktorý by urážal a zraňoval.

Claire: Stále viac a viac cítim tlak v spoločnosti na to, aby boli vzťahy dokonalé a bez akejkoľvek nezhody. V dnešnej „kultúre smrti“ sme až bombardovaní falošnými ideálmi pravej lásky. Je dôležité si uvedomiť, že akokoľvek úžasný je váš manžel či manželka, nie je dokonalý. Nedokonalosti a rozdielnosti sú prirodzene zdrojom ťažkostí, ale je to v poriadku a tak je to dobré, pretože to nám vzájomne umožňuje rásť. Som neskutočne vďačná za ťažkosti, ktoré sme museli prekonať, pretože vtedy sa obraciam na Ježiša a On je ten jediný, ktorý ma v konečnom dôsledku úplne naplní. Bola by katastrofa, keby bol môj manžel dokonalý, pretože potom by som nepotrebovala sa na nikoho obracať. Každá ťažkosť je darom od Boha, ktorá nás má ponoriť do ešte väčšej hĺbky vzťahu s Pánom.

 

Chodíte spolu ešte na rande?

William: Snažíme sa mať každodenne aspoň kúsok spoločného času, pretože to, čo potrebujeme, je zdieľať naše životy. Čím menej života zdieľame v spoločných rozhovoroch, tým viacej problémov a nezrovnalostí sa vkráda medzi nás a tým pádom by sme čoraz menej a menej chceli zdieľať životy. Preto sa snažíme byť veľmi citliví na to, či životy zdieľame. S Claire sa snažíme mať 10-15 minút denne spoločného času v rozhovore po obede s kávou alebo pred spaním. Každý piatok večer je naším spoločným časom. Ideme na prechádzku, pozeráme filmy, jeme dobré jedlo, pijeme víno – vždy jeden večer týždňa sa cielene snažíme pracovať na našom vzťahu. Nie je to niečo, čo by sa dialo vždy spontánne, je to stále súčasť nášho týždenného plánu.

Claire: Piatok večer je naším časom. A ak sme niekde pozvaní, vo väčšine prípadov pozvanie odmietame.

 

Na začiatku vášho manželstva ste sa zaviazali, že si budete vzájomne vytvárať osobný priestor na súkromnú modlitbu hodinu denne. Prispel tento záväzok modliť sa k plnšiemu prežívaniu manželstva?

Claire: Veľmi! Potrebujem tú hodinu ráno s Bohom. Intenzita všetkého v živote je ohromná a ja potrebujem načerpať silu z Boha a som si istá, že by som nedokázala robiť všetko, čo robím teraz, bez Neho. Táto hodina je pre nás veľkým požehnaním a pomáha nám zostať sústredeným na dôležité veci. Množstvo novomanželských párov sa nás pýta na radu do manželského života a my vždy odpovedáme: Strávte hodinu denne v osobnej modlitbe.

William: Nie je to niečo, čo by sa dalo úplne dať do slov, je to len pevná istota toho, že všetko, čo je dobré v našom manželstve, je pevne zviazané s modlitbou. Obaja sme požehnaní byť v krásnom manželstve, ale nie preto, že sme spolu viac kompatibilní ako sú iní ľudia, ale je to ovocím rozhodnutia budovať náš vzťah na duchovnom vzťahu s Kristom. Keby sa ktorýkoľvek z nás rozhodol tento vzťah s Kristom oslabiť, vyvolalo by to v tom druhom vážne obavy o stabilitu nášho manželstva.

 

Mohli by ste ešte bližšie opísať váš denný modlitebný život?

William: Vstávam o piatej ráno a idem rovno do kaplnky, ktorú máme len sedem minút od domu. Strávim tam jednu hodinu v osobnej modlitbe či čítaním Božieho Slova. Ako rodina chodíme na svätú omšu každý deň, modlíme sa spolu večer ruženec, o tretej hodine poobede sa modlíme korunku Božieho Milosrdenstva s kýmkoľvek, kto je v tom čase u nás doma.

Claire: Vždy sme sa snažili urobiť modlitbu normálnou súčasťou nášho každodenného života. Ja vstávam hodinu pred tým, ako majú vstať deti, idem do kaplnky na rannú osobnú modlitbu, a potom to pokračuje tak, ako to opísal William.

 

Ste súčasťou nejakej komunity kresťanov, s ktorými sa pravidelne aktívne a vzájomne podporujete na ceste manželstva a rodičovstva? Ak áno, akým spôsobom sa podporujete?

Claire: Nie sme súčasťou žiadnej komunity z formálnej stránky, kvôli tomu, že sa často sťahujeme z Rakúska do USA a späť, pretože si to vyžaduje Willova práca. No máme skupinu priateľov – katolícke manželské páry s deťmi, v ktorej sa vzájomne podporujeme.

 

William: Tieto manželské páry majú rovnaký postoj k životu a my sa s nimi snažíme ostať stále v kontakte, tráviť spoločne dovolenky, celkovo s nimi stráviť významné množstvo času počas roka. Naviac, na ktoromkoľvek mieste, kde práve sme, sme obklopení skutočne živým „katolíckym prostredím“. No som si istý, že keby sme žili permanentne na tom istom mieste, boli by sme súčasťou aj formálne nejakej komunity. Na začiatku nášho manželstva sme aktívne pôsobili v charizmatickom spoločenstve doma v Anglicku a z tejto skúsenosti čerpáme až doteraz. Dovolím si tvrdiť, že si neviem predstaviť, ako by mohol katolícky manželský pár efektívne pôsobiť bez toho, aby bol súčasťou nejakého spoločenstva, hlavne čo sa týka rodičov, pretože sa majú s kým poradiť, ako vychovávať svoje deti, a hlavne, aby vedeli, že na všetko nie sú sami.

 

Vášmu najmladšiemu dieťaťu lekári diagnostikovali vážne zdravotné postihnutie. Ako ste prežívali to, keď ste sa to dozvedeli?

Claire: Boli to vážne komplikácie pri pôrode, ktoré spôsobili extrémne poškodenie mozgu našej dcérky Elisabeth. Bol to nesmierne ťažký čas plný utrpenia a smútku, no neustále sme vedeli a cítili, že Boh je s nami. Bez prestania sme vedeli, že toto dopustil, pretože to bolo pre nás istým spôsobom obrovským darom. Nebolo to niečo, čo sme si vybrali, no nakoniec to bol pre nás veľmi špeciálny a nádherný čas. Pamätám si na jeden rozhovor pár rokov pred narodením Elisabeth, kedy som jednej svojej priateľke povedala, že viem, že Boh mi nikdy nedá dieťa s postihnutím, pretože som si istá, že Boh vie, že by som to nezvládla. A potom nám dal dieťa, ktoré asi viac ani nemohlo byť postihnuté. Ale nádherná vec, ktorá z toho všetkého pramenila, je, že ja som to skutočne nemohla zvládnuť, ale On sám konal vo mne a cezo mňa. Zažila som na vlastnej koži to, o čom hovorí svätý Pavol Filipanom: Všetko môžem v tom, ktorý ma posilňuje.

William: Istým spôsobom to nebolo také šokujúce, ako by ktokoľvek predpokladal. Pamätám si, že na jednej návšteve v nemocnici, asi dva dni po narodení dcérky, lekári urobili snímky jej mozgu, pretože nebolo hneď jasné, aký rozsah bude mať poškodenie. Povedali mi, že poškodenie je rozsiahle, že Elisabeth bude slepá aj hluchá. A mysleli by sme si, že to bude pre rodiča obrovský šok, s ktorým sa nedokáže vysporiadať. No akýmsi spôsobom som to okamžite prijal s vedomím, že je to tak, ako to má byť. Božia milosť je nesmierna.

 

Ako ste prežívali čas, keď si vašu dcérku Pán povolal?

Claire: Opäť jedine skrze Božiu milosť. Držať telo mojej dvadsaťmesačnej dcéry bez života by som nikdy nezvládla bez toho, aby ma podopieral Ježiš. Jej odchod bol veľmi rýchly a nečakaný, boli sme všetci spolu doma, všetci sme ju držali v náručí. Keď odišla, ostala v našom dome ešte jednu noc a to, čo sme prežívali, bol nesmierny pokoj. Keď je Boh s vami, vo vašom srdci je pokoj bez ohľadu na okolnosti. William to pár mesiacov po jej úmrtí výborne vystihol slovami: Hĺbka smútku je nesmierna, ale veľkosť radosti v Pánovi je ešte väčšia.

William: V takejto situácií nesmierne zavážilo to, že máme neutíchajúcu nádej v opätovné stretnutie a máme dôveru, že teraz je šťastná. Smrť je pre človeka strašná, no je nevyhnutným prechodom do niečoho pre nás nepredstaviteľne lepšieho. Takáto perspektíva úplne mení prežívanie podobnej životnej situácie.

Newtons II

 

Láska k Bohu a cnosť ako cieľ výchovy

Máte spolu 5 nádherných detí. Akým spôsobom ich vychovávate k cnostiam?

William: Veľkým úsilím! (smiech) Najhlavnejšou vecou je, že máme plán. Nie je to detailne rozpracovaná stratégia, ale máme pevne stanovený cieľ a k tomu sa snažíme každodenne nasmerovávať naše deti a pravidelne reflektovať, ako sa nám to darí. Chceme, aby naše deti milovali Pána a aby jedného dňa boli dobrými manželkami a manželmi, aby sa stali dobrými ľuďmi vo svojom povolaní. No v prvom rade dbáme na to, aby mali blízky vzťah s Bohom, pretože veríme, že bez toho sa nemôžu stať šťastnými. Ich budúce šťastie závisí aj od kvality vzťahu, ktorý dokážu vytvoriť v manželstve, samozrejme, keď by niekto nasledoval svoje duchovné povolanie, tiež by to bolo výborné. Takisto sme s Claire v neustálom dialógu, ako by sme mohli deťom pomôcť dosiahnuť cnosti a lepšiu formáciu.

Claire: Neoblomne platí to, že my od našich detí nemôžeme žiadať, aby boli cnostné, ak my sami nie sme cnostní. Z toho vyplýva, že my dvaja každý jeden deň pracujeme na tom, stať sa cnostnými. Všimla som si, že sa to úplne zrkadlí: keď ja stratím trpezlivosť alebo hovorím v napätí, veľmi rýchlo začnú deti medzi sebou hovoriť rovnakým spôsobom. Je to akoby otvorenie duchovných dverí do našej rodiny pre netrpezlivosť, frustráciu, hnev… Je to každodenná výzva a zvládnuť ju bez každodennej modlitby je nemožné.

 

Telo človeka je pre kresťanov chrámom Ducha Svätého, no trend vnímania tela v dnešnej spoločnosti je iný. Ako vediete vaše deti k zdravej úcte k vlastnému telu?

Claire: Pretože sme sa rozhodli vyučovať deti doma, móda nie je niečím, čo by naše deti vyrušovalo. Takže sa prirodzene obliekajú skromne.

William: Naše dcéry vidia, ako sa oblieka Claire a okruh priateľov, s ktorými sa stretávame, a inšpirujú sa tým v zmysle rešpektovania a úcty k svojmu telu. Najviac sa moja manželka snaží ísť im príkladom v štýle, ktorý krásnym spôsobom zdôrazňuje ženskosť. Svojím spôsobom obliekania sa nesnaží pritiahnuť pozornosť ľudí či vyvolať sexuálnu odozvu, ale prezentovať krásu. Čo sa týka nášho syna, dávame veľký pozor, čo sa dostáva do nášho domu: aké časopisy, filmy alebo čokoľvek, čo by bolo nie len pornografické, ale prezentovalo by príliš ľudskú sexualitu nedôstojným spôsobom. Verím, že aj toto je spôsob, ako syna učíme úcte k svojmu telu, ale aj k iným ženám. Dbáme na to, ako sa správa k svojim sestrám, pretože to, ako sa správa k nim, je smerodajným obrazom toho, ako sa bude správať k iným ženám.

 

Rozhodli ste sa svoje deti vyučovať doma. Čo boli hlavné dôvody tohto rozhodnutia?

Claire: Hlavným dôvodom bolo, že sme chceli, aby si uchovali vieru. V miestach, kde žijeme a pôsobíme, pre nás miestne školy neboli možnosťou. Chceli sme, aby naše deti mali krásne a radostné detstvo, počas ktorého by si mohli plne užívať svoju nevinnosť a čistotu. Túžili sme ich uchrániť pred niektorými vplyvmi dnešnej spoločnosti – keď dnes vidím niektoré ešte malé deti, ako sa znepokojujú, aké majú vlasy, topánky alebo kabelky, je to pre mňa nesmierne bolestné.

William: Keď boli naše deti ešte veľmi malé, videli sme na našich priateľoch, ktorí boli starší o desať až pätnásť rokov, že vyučujú svoje deti doma. A tá kvalita života, ktorú deti mali, sa nám veľmi páčila. Ich deti boli sebaisté, duchovne založené, výborne vychované a vzdelané. Povedali sme si, že máme v živote iba jeden pokus – od Pána sme deti dostali a jedného dňa sa k nemu vrátia. A ak toto pre ne môžeme spraviť, tak to za to stojí. Nikdy sme neurobili definitívne rozhodnutie vyučovať doma všetky deti, začali sme s prvým a potom ďalej sme vnímali, že by sme s tým mali pokračovať. Povedali sme si, že keď budeme vnímať, že by bolo lepšie, keby sme ich dali do nejakej miestnej školy, tak to urobíme, no zatiaľ sme k ničomu takému nedospeli.

 

Dnes majú kresťanskí rodičia k dispozícií nie len kvalitné základné školy, ale aj materské školy. Stalo sa vám niekedy, že ste zapochybovali o tomto vašom rozhodnutí v domnienke, že toto by bola jednoduchšia a možno aj lepšia cesta?

William: Istotne by to bolo jednoduchšie! O tom ani jeden z nás nepochybuje. Či sme zapochybovali, že to bolo dobré rozhodnutie – áno, boli momenty, kedy sme pochybovali. No smerodajné bolo nakoniec to, že v okolí, kde bývame, skutočne neboli vhodné školské zariadenia. Naviac, vyučujeme doma, pretože máme v mysli istý cieľ pre naše deti a toto je najlepší spôsob, ako ten cieľ dosiahnuť. Ak by bola nablízku nášho domova škola, ktorá by tento cieľ pomohla naplniť, deti by sme do nej zapísali. No zatiaľ sme v takej situácií nikdy neboli.

 

Vo vašej rodine majú rodinné tradície svoje významné miesto. Mohli by ste nám bližšie vysvetliť, čo to znamená a ako sa to odráža vo vašom každodennom rodinnom živote?

William: Tradície našej rodiny sú zakorenené v našej každodennej rutine. Aspoň raz do dňa všetci spolu jeme, väčšinou je to obed. Takisto sa spolu každý deň modlíme ruženec a ideme spolu na svätú omšu. Teda počas dňa máme najmenej tri momenty, kedy sme všetci spolu. Snažíme sa každú sobotu večer stráviť spolu ako rodina, spolu varíme, pozeráme filmy alebo ideme na prechádzku. Jednoducho, nečakáme na príležitosť, kedy by sme mohli byť spolu a niečo robiť a doslova „vyrábame“ tieto príležitosti. Deťom to nie je vždy v tom momente po vôli, ale vidím, že to neskoršie oceňujú a to, čo z toho čerpajú, je pocit stability v ich živote.

 

Claire, akým spôsobom si robíš psychohygienu od Tvojich každodenných povinností v domácnosti?

Keď boli deti menšie, jeden deň raz za dva mesiace som strávila mimo domu. No teraz, keď sú deti väčšie, domáce práce už nie sú také namáhavé, pretože mi s nimi deti pomáhajú a v dome sa dejú veľmi rýchle zmeny, takže by som povedala, že už necítim potrebu mať niečo také. No keďže som introvert, veľmi potrebujem počas dňa aspoň pár momentov ticha a samoty, kedy si čítam alebo maľujem. Tri rána do týždňa si chodím zacvičiť, no nie kvôli tomu, že milujem cvičenie, ale kvôli tomu, že viem, že je to dobré pre moje zdravie. Počas cvičenia počúvam prednášky a kázne, takže to je pre mňa zdrojom oddychu.

 

William, mávaš s vašim synom nejaký špeciálny „mužský čas“?

Neustále sa snažím zaujímať sa o to, čo práve prežíva – priateľským spôsobom. Veľa diskutujeme na témy, ktoré hlavne zaujímajú jeho a ja sa prispôsobujem, napríklad o športe. Tieto príležitosti sú spôsobom, ako rozviť náš vzťah, pretože teraz má takmer šestnásť rokov a ja k nemu nemôžem pristupovať ako k dieťaťu, ale snažím sa k nemu pristupovať už ako k takmer dospelému. Tiež to, že ho vyučujem doma niektoré predmety, zabezpečuje našu každodennú interakciu. Nie na pravidelnej báze, no tiež si spolu zašportujeme.

 

Portál zastolom.sk v spolupráci s vydavateľstvom Slovo medzi nami prináša v týchto dňoch na knižný trh knihu Jamesa Stensona Kompas – ako viesť deti správnym smerom. Práve vy ste redakcii zastolom.sk odporučili Stensona ako vášho obľúbeného autora. Čím si vás získal? Ako ovplyvnili vašu rodinu jeho knihy?

William: Myslím si, že jeho prístup k rodičovstvu je správny a naviac to dokáže podať veľmi jednoduchým a pochopiteľným spôsobom. Stensonovi sa podarilo dať do slov presne to, čo ja zažívam počas rodičovstva. Zdá sa mi, že samotný autor nie je rodičom, no jeho myšlienky o rodičovstve sú veľmi jasné a trefné. Keď som ho čítal, povedal som si, to je presne to, čo zažívame u nás doma. Naviac dáva pár jednoduchých tipov na zmenu niektorých vecí, no pár takýchto uskutočnených rád dokáže zmeniť celú situáciu.

 

Vedeli by ste vymenovať 3 kľúčové veci pre dobrý manželský život a 3 zásadné veci pre dobré rodičovstvo?

Claire: Pre manželský život je to osobná aj spoločná modlitba ako absolútne kľúčový element.

Ďalej vďačnosť jeden za druhého a tiež voči sebe. I keď je to niekedy nesmierne ťažké, no ďakovať Bohu aj za ťažkosti, pretože každý moment v živote je darom. Treťou vecou je priateľstvo. Šťastní manželia sú priateľmi, ktorí spolu zdieľajú svoje životy.

William: Pre rodičovstvo je to mať neustále v mysli cieľ, ku ktorému spejeme – vychovať cnostné deti, ktoré milujú Boha. Ďalej milovať svoje deti v zmysle veľkej radosti z nich a doslova užívať si, kto sú a aké sú. Tretie, nebrať sa príliš vážne, pretože to by mohlo zatemniť celý pohľad na život – brať vážne svoju prácu, no nie brať príliš vážne seba samého.

Newtons IV

 

MEDAILÓNY

William Newton sa narodil v Guildforde vo Veľkej Británií. Získal doktorát z teológie na Inštitúte Jána Pavla II. v Austrálií. S Claire sa zosobášili 9. augusta 1997. Momentálne je profesorom teológie na Františkánskej univerzite v meste Steubenville v štáte Ohio a jej vysunutej fakulte v rakúskom Gamingu. Vo svojom voľnom čase si zahrá futbal.

 

Claire Newton pochádza z mesta Crawley vo Veľkej Británií. Skončila bakalára vo výtvarnom umení na Univerzite v Plymouth. Spolu s Williamom majú päť detí menom Joshua (15), Gabriele (14), Miryam (12), Hannah-May (10) a Aletheia (8). Šiesta dcérka Elisabeth umrela v nedožitých dvoch rokoch kvôli ťažkému poškodeniu mozgu pri pôrode. Claire je momentálne manželkou a matkou na plný úväzok. Svoj voľný čas trávi maľovaním a v prírode.

Inšpiroval Vás spôsob, akým vychovávajú svoje deti William a Claire? TU si môžete objednať knihu Kompas – ako viesť deti správnym smerom, ktorú Vám prinášame v spolupráci s vydavateľstvom Slovo medzi nami práve na odporúčanie Newtonovcov. Objednajte si ju hneď a zabaľte si ju so sebou na letnú dovolenku! Kúpou knihy práve cez náš objednávkový formulár podporíte prevádzku portálu zastolom.sk.

ZDIELAŤ
Previous articleHľadáte pri výchove detí nejaký kompas? Niečo by sme pre Vás mali!
Next articleRodičia majú právo pochovať potratené dieťa
Justína Malysová
Absolventka Kolégia Antona Neuwirtha a Masarykovej univerzity v Brne. Strávila tiež rok na Bolonskej univerzite v Taliansku, kde sa venovala štúdiu medzinárodných vzťahov. Zaujíma sa o verejnú politiku, prostredníctvom ktorej by chcela zmierňovať utrpenie telesne postihnutých ľudí na Slovensku. Práve preto študuje na univerzite v Yorku. Vo svojom voľnom čase rada číta slovenskú beletriu a stará sa o rastliny. Je šťastne zasnúbená.

2 komentárov

ZANECHAŤ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár
Prosím zadajte svoje meno