Koncom novembra sme publikovali rozhovor s Ivanou, ktorej dcéra Katka sa liečila na mentálnu anorexiu. Dnes prinášame svedectvo Katky, ako to celé prebiehalo z jej pohľadu.
Prečo si sa rozhodla začať chudnúť?
Chcela som byť ako ostatné dievčatá. Štíhla, vysoká a v dobrej partii. Myslela som si, že keď budem chudšia, že ma budú mať ľudia radšej a hlavne – ja sama.
Keď to hodnotíš spätne, bola tvoja nespokojnosť oprávnená?
Keď sa dívam na moje fotky, myslím si, že to nebolo až také hrozné, samozrejme, nemala som stehná ako paličky, tehličky na bruchu…, ale nemala som ani nadváhu. Niekedy som aj ľutovala, že som do toho išla, no potom som si uvedomila, že mi to zároveň veľa dalo. Napríklad, že som si uvedomila, aké sú moje priority v živote a že nechcem, aby môj život ovládalo jedlo. A navyše, vtedy som rozmýšľala inak…
Ako to cele prebiehalo?
Celý ten príbeh je veľmi dlhý, predsa, sú to už tri roky, ale vypichnem z toho tie pre mňa najpodstatnejšie veci. Mala som 12 rokov, keď sa to tak nejako viac začalo a spolu so spolužiačkou sme sa rozhodli chudnúť, samozrejme, to boli začiatky, takže sme to brali skôr ako srandu a nie ako niečo viac. No po Vianociach som začala byť so sebou viac nespokojná najmä pre svoje nafúknuté brucho a väčšie stehná. Rozhodla som sa, tentoraz sama, že vyradím určité potraviny. Po mesiaci si mama všimla, že som schudla, a začala to riešiť s doktorkou. Vtedy som už mala 3 kilá dole. Postupne som vyradila sladké a tučné jedlá, ako sa najviac dalo, často som niesla na obede polku porcie naspäť. Za celých šesť hodín, čo som bola v škole, som dostala do seba len jablko. Hlad som zapíjala vodou. Pila som strašne veľa. Mala som strach zo sedenia a snažila som sa v kuse nejako hýbať. Alebo som aspoň stála, keď som si čítala. Gymnastika sa stala pre mňa prostriedkom, ako schudnúť. Už vlastne po tých troch kilách som mala priberať späť alebo aspoň udržať si váhu, ale namiesto toho som zhodila v priebehu piatich mesiacoch ďalších 10 kg aj pod dohľadom rodičov. Dostala som sa tak na váhu 38,8 kg. Chodila som veľa k doktorom a keby nebolo rodičov, bola by som hospitalizovaná a na liekoch. Stratila som kamarátov a chcela som byť sama. Bála som sa akcií – pretože všade bolo jedlo. A ja som vtedy doslova dopísmena myslela LEN na jedlo. Čo si dám na raňajky, že som hladná, že priberiem a pod. Mala som chuť sa zabiť, no keď sa na to pozriem spätne, som rada, že som to neurobila. Neustále plakanie, modlenie sa, nech zomriem, prejdenie cez priechod s tým, že som sa nepozerala, či nejde auto… To všetko bola náplň môjho života…
Dlho trvalo, kým sme našli pre mňa vyhovujúceho psychológa, no teraz môžem s istotou povedať, že mám najlepšiu psychologičku, akú som mohla mať, a som veľmi spokojná.
Kto ti najviac pomohol v čase, keď si to potrebovala?
Svojim spôsobom celá moja rodina. Mame a ockovi vďačím za úžasnú trpezlivosť a podporu a súrodencom, že to pretrpeli.
Keď si spomeniem, že sme sa hádali kvôli jednému sústu, či dokonca neskôr už aj vode, tak som im za veľa vďačná. Viackrát sa mi ocino „vyhrážal“, že ma pošle do nemocnice, no teraz s odstupom času sa na to pozerám inak a viem, že to robili pre moje dobro.
A tiež moja psychologička, ktorá mi dala smer.
Ako sa teraz cítiš?
Cítim sa oveľa lepšie, mám dva roky priberania za sebou a verím, že moja cesta priberania sa už čochvíľa skončí. Váha nešla len tak hore, trvalo to dlho, kilo hore dve kilá dole, to bolo také všelijaké. Tá mentálna stránka zostane v istej miere celý život. Veľakrát mám pochybnosti a zlyhám, ale dôležité je to nevzdať úplne a ísť ďalej. Som rada, že behanie po doktoroch je za mnou a že nemusím brať vysokoenergetické nápoje a že moji kamaráti sú opäť tu. Verím, že ma čaká ešte krásny život a viem, že ho nechcem len prežívať, ale užiť si ho naplno, spolu s rodinou a priateľmi, ktorí sú tu so mnou.
Fotografia: pixabay
