Profesorka Mária Šmidová: Dieťa so zdravotným postihnutím – Boží anjel pretvárajúci spoločnosť

Vo svete lesku, slávy a úspechu, kde „mať“ je ligotavejšie než „byť“, kde kariéra je prednejšia než rodina, kde pre pohodlie vznikajú zákony podporujúce smrť slabších členov rodiny, sa stáva naliehavým a stále väčším otáznikom dieťa s postihnutím.Už prenatálna diagnostika umožňuje vyšetrenia, ktoré potvrdzujú alebo vylučujú závažné poruchy vo vývine plodu, teda malého človiečika s veľkým potenciálom.Kto alebo čo predurčuje jeho budúcnosť? …a vôbec, kto má na to aké právo? Fundamentom je uvedomenie si hodnoty každej ľudskej osoby. A tak človek úprimne veriaci má v tom od začiatku jasno.

Pápež František vo svojom posolstve pri príležitosti Medzinárodného dňa ľudí so zdravotným postihnutím vyzýva k odstráneniu prekážok súvisiacich s predsudkami a k zohľadneniu všetkých rozmerov človeka. „Sme povolaní k tomu, aby sme v každej osobe so zdravotným postihnutím, aj s komplexným a ťažkým, videli jej jedinečný prínos pre spoločné dobro prostredníctvom jej vlastného životného príbehu. Aby sme uznali dôstojnosť každej osoby, keďže dobre vieme, že nezávisí od fungovania jej piatich zmyslov.“ O tom, že od správneho postoja, vyriešenia základnej otázky závisí nielen ďalší život rodiny, ale aj život dieťaťa s postihnutím, …ako aj o tom, že slabosťou Boha sú práve maličkí, ktorých obdaroval plným priehrštím darov a milostí sa zhovárame s profesorkou Máriou Šmidovou PhD., ktorá má 15-ročnú prax ako logopédka detí s telesným postihnutím a 10 rokov sa venuje sprevádzaniu rodín, ktoré čelia takejto ťažkej životnej situácii.

Ako prežíva svoj život dieťa so zdravotným postihnutím?

Takéto dieťa od malička prežíva svoj život inak ako jeho rovesníci. Zažíva menej prijatí od blízkych i cudzích ľudí; okolie mu často menej prejavuje fyzickú náklonnosť. Je napríklad menej prituľované. Málokedy zažije spontánnu pochvalu. Viac sa stretáva s ľútosťou a prejavmi solidarity než s obdivom a očakávaním aktivity. 

Čo by malo o sebe vedieť takéto dieťa?

Náročné životné situácie sú okolnosti, úlohy, ktoré si od jednotlivca v určitej fáze jeho vývinu vyžadujú mobilizáciu a vypätie psychických síl, osvojenie určitých poznatkov,skúseností, zručností a tvorivosti na ich prekonanie a zvládnutie. U dieťaťa s postihnutím ide predovšetkým o prijatie svojho postihnutia, o uvedomovanie si rozdielnosti vyplývajúcej zo svojho znevýhodnenia a o oboznámenie sa s obmedzenými možnosťami v spoločnosti, vyplývajúce z nepripravenosti prostredia, v ktorom dieťa žije. 

Akým spôsobom to ovplyvňuje jeho osobnosť?

Toto všetko sa podieľa na tvorbe jeho osobnosti. Veď črty osobnosti sa formujú spravidla v obťažnejších situáciách a podmienkach, ktoré často lepšie pestujú i odolnosť. Je známe, že v náročnejšej situácii môže lepšie obstáť práve človek so zdravotným postihnutím, hoci s horšími biologickými predpokladmi. 

Aké sú typické charakteristické črty detí s postihnutím?

Najčastejšou črtou, ktorú psychologické a pedagogické štúdie uvádzajú, je komplex menejcennosti. Ďalej nasledujú pocit izolácie, osamelosti a odlišnosti, prejavy pasivity a pesimizmu, neprimeraný strach, slabšia prispôsobivosť, veľké výkyvy v emocionalite a skôr kritický než priateľský vzťah k iným, citovo „chladnejší“ a kritický odstup od iných.

A čo pozitívne črty? Určite aj tých je mnoho, len sa azda ťažšie hľadajú…?

V odbornej literatúre sa stretávame s definovaním pozitívnych čŕt osobností detí s postihnutím v minimálnom rozsahu. Pokladám to za nespravodlivé voči nim. Vyvoláva sa tým dojem, že deti s postihnutím sú zároveň vo väčšej miere problémové. Toto východisko je nesprávne. 

Veda ide dopredu a tak máme nádej, že aj veľa iných nesprávnych teórií sa prehodnotí. A čo potvrdzuje vaša prax v tomto prípade? 

Vychádzajúc z vlastnej praxe a skúseností môžem uviesť aspoň niektoré črty:  Dieťa má znížené sebavedomie, čo vyplýva z jeho postihnutia. Jeho sebavedomie však výrazne narastá aj s malými úspechmi, ktoré dieťa dosiahne. Málo sa prejavuje a málo hovorí o svojich pocitoch. Jeho vnútorné prežívanie je však veľmi hlboké. Vie sa tešiť z maličkostí a z malých prejavov pozornosti. Vie byť vďačné za najmenší prejav záujmu. 

A čo sa týka vzťahov a životných príležitostí?

Vo vzťahoch je rezervované a ťažšie nadväzuje priateľstvá. Ak však niekomu dôveruje, je schopné prežívať veľmi blízke a trvalé priateľstvá a vzťahy. Je mimoriadne solidárne voči svojim rovesníkom a usiluje sa im pomáhať. V hľadaní možností a príležitostí je takéto dieťa málo aktívne. Vzťahuje sa to napríklad na pracovné alebo spoločenské príležitosti. Ak však dostane príležitosť, vie byť mimoriadne húževnaté a dôsledné v tom, čo robí.

Čo patrí medzi najvážnejšie problémy zdravotne postihnutého dieťaťa?

Jedným z jeho najvážnejších problémov je to, že neprejavuje svoj názor. 

Prečo je tomu tak? Z čoho to vyplýva?

Vyplýva to z toho, že sa cíti byť závislé od druhých, a preto sa obáva svoj názor vyslovovať, aby si nenarušilo vzťahy s tými, ktorých potrebuje.

A aká je jeho výrazná pozitívna schopnosť?

Je to schopnosť chápať druhých a porozumieť ich problémom. Takéto dieťa je mimoriadne citlivé a schopné prejavovať lásku, po ktorej samo veľmi túži. A tam smerujú aj slová pápeža Jana Pavla II., ktorý vyzýva ľudí s postihnutiami: „Spolieham sa na vás, že dokážete svetu, čo je láska.“

Čo  treba najviac brať do úvahy pri takomto dieťati? Čo si často pripomínať? Na čo nezabúdať?

Treba brať do úvahy jeho celú osobu; jeho fyzické, ale i psychické problémy možno dobre zvládnuť len pri takomto prístupe. Cesta k dieťaťu vedie cez emocionálne významné a vzťahovo podložené procesy. Len čo postrehnete, že dieťa si začína zlepšovať mienku o sebe, uvidíte, že i jeho úspechy sú výraznejšie. No čo je dôležitejšie, uvidíte dieťa, ktoré začína mať väčšiu radosť zo života. 

To vyvoláva otázku – čo predurčuje zlepšenie zdravotného stavu dieťaťa a vôbec, jeho osobnostný rozvoj?

Postoj rodičov k dieťaťu už v útlom detstve predurčuje mnoho z jeho života. Pre dieťa so zdravotným postihnutím je tento postoj osobitne určujúcim, keďže dieťa je svojim postihnutím odkázané na ich pomoc. Ak rodič správne pochopí a prijme svoju úlohu, predurčí to celoživotný vývoj dieťaťa. A to je kľúčové, nielen v prípade dieťaťa so zdravotným postihnutím. Rodičia nemôžu situáciu zásadne riešiť, najmä nie odstrániť postihnutie. Dieťaťu tak najviac osoží zdravý osobný postoj rodičov k tejto situácii. Cez tento postoj nachádza cestu vlastného sebahodnotenia.

Úvodná fotografia: www.pexels.com