2/2 Memento mori… Adieu…

Na ceste v čase, ktorý má svoj začiatok a koniec cítiť, že mystérium smrti neustále obklopuje život každého človeka. Záhadne a neúprosne číha na čas, ktorý je každému vymedzený. Vstupom do hlbšieho vzťahu s týmto tajomstvom, dobrodružnosť života naberá plné obrátky. V tajuplnej skutočnosti človek zrazu objaví nové možnosti bytia a plnosť zmyslu…

V tieni všednosti každého dňa je smrť neustále prítomná. Žiadny človek v istote nevie potvrdiť, čo a či vôbec môže ešte niečo od života očakávať (Jak 4,14). Smrť je istotou pre veriacich i neveriacich ‒ každý má Pánom času, života a smrti ‒ spravodlivou mierou, počtom, váhou… vymeraný svoj údel. A tak za každých okolností je človek vyzvaný zaujať „nejaký“ postoj. Čistota mysle a múdrosť srdca nabádajú k zodpovednosti ‒ neodkladať na zajtra to, čo je možné urobiť dnes (Kaz 9,10). Myšlienky na vlastnú smrť zachraňujú človeka od ilúzií, nenechávajú ho ľahostajným, pretože vie, že (nielen on) má málo času (Zjv 12,12). Výrok ‒ aký život, taká smrť ‒ je mementom, aby sa človek nenechal vtiahnuť do egoistického labyrintu bez svetlej budúcnosti. Čím skôr sa dá k dispozícii Bohu, tým lepšie pre neho ‒ naplní tak svoje poslanie, čím zavŕši pozemské putovanie. A tak s vedomím, že žije v obmedzenom čase, v ktorom má niečo naplniť, niečo ukončiť, denne naráža na svoje limity; … napokon, koniec sveta pre každého môže prísť skôr, ako sa domnieva.

Pri veľkých myšlienkach tajomstva smrti viera a pokora v nádeji upierajú zrak na Krista, ktorý tieňovú existenciu starozákonného šeolu premenil na radosť; veď predsa netrpel a nedal sa ukrižovať preto, aby sme mohli šťastne prejsť do ničoty. Úprimne veriaci tak vie, že smrť znamená zisk (Flp 1,21) … a nie hocijaký.

Dimenzie fenoménu smrti

Pápež Benedikt XVI. fenomén smrti predstavuje v troch odlišných dimenziách: 1. Smrť je prítomná ako ničotnosť planej existencie, ktorá prechádza do zdanlivého života. 2. Smrť je prítomná ako fyzický proces rozkladu, ktorý sprevádza život, je citeľný v chorobe a ukončuje sa vo fyzickom zomieraní. 3. Smrti môžeme čeliť odvážnym krokom lásky, ktorá zanecháva seba samého a odovzdáva sa druhému, môžeme jej čeliť zrieknutím sa vlastných výhod v prospech pravdy a spravodlivosti. (Eschatológia, s. 88-89)

Mystérium smrti vs. mystérium večnosti

Život človeka každým prežitým okamžikom smeruje ku konečnému naplneniu, ktorého tušenie láka ísť už teraz za hranicu ľudskosti. V samotnej podstate má vštepenú túžbu po nesmrteľnosti. Duša človeka ‒ oživujúci božský princíp ‒ prekračuje tento svet, ktorý nad ňou nemá nijakú moc. Preniká a zjednocuje v človeku všetko, celú osobnosť; poukazuje na tú nesmrteľnú dimenziu ľudského bytia… privádza človeka k poznaniu, že pozemské putovanie, ktoré je ľuďmi nazývané „životom“, v skutočnosti nie je životom, ale celoživotným umieraním, ktorá sa raz definitívne zavŕši a dá koniec ľudskej neúplnosti. Preto ten, kto verí v pokračovanie života po smrti, mal by žiť vyrovnane a „zdravo“. A tak niet času nariekať v emotívnej duchovnej agónii, veď koľko vecí v živote je oveľa horších ako vlastná smrť. Alfonz Maria de´ Liguori v optimizme veľkonočnej viery povzbudzuje: „Vpred! S radosťou a horlivo, aj keď nič neznamenáš, nič. Keď je On s tebou, nič na svete ťa nezastaví. Navyše pre tých, ktorí milujú Boha, všetko slúži na dobré; tu na zemi možno ešte všetko zmeniť, okrem smrti: a pre nás smrť je Život.“

Kto miluje Boha, túži po smrti

Sv. Terézia život na zemi nazývala „pozemským vyhnanstvom“, keďže skutočný život sa žije až po smrti. Po smrti túžila tak veľmi, že smrťou nazývala to, že neumiera. Sv. Katarína Sienská v svojich posledných okamžikoch všetkým kázala, aby sa spolu s ňou tešili, pretože opúšťa zem utrpenia a odchádza na miesto pokoja. Sv. Augustín reagoval podobne: „Ó, milovaná smrť, kto by po tebe netúžil, veď si koncom všetkých útrap, námah a počiatkom večného života?“ Anglický kráľ Eduard Vyznavač trúchliacim pri svojej smrteľnej posteli povedal: „Neplačte. Odchádzam zo zeme umierajúcich a idem do zeme živých.“ Sv. Ambróz často pripomínal, že dobre umierajú tí, čo sú vo chvíli smrti už mŕtvi pre svet; totiž odlúčení od všetkého, od čoho každého človeka v tej chvíli bude musieť nasilu odlúčiť smrť. Preto, keď to teraz neurobí dobrovoľne, vo chvíli smrti to bude musieť urobiť nasilu. Svätá Katarína Janovská s túžbou volala: „Ó, milovaná smrť, ako ťa ľudia neradi vidia. Prečože neprídeš ku mne, ktorá ťa vo dne v noci volám?“…takéto živé svedectvá sa dajú prirovnať k malým Vianociam, kedy smrťou svätca sa oslavuje jeho narodenie pre nebo.

Smrť sa stáva kľúčom k odpovedi na otázku ‒ čo je vlastne človek a na čo je na svete?

Minulosť každého človeka je nositeľom jeho originálneho životného príbehu. Každá osoba nesie v sebe vlastnú celoživotnú dejinnosť tvoriacu z nenávratných zážitkov. Všetky skúsenosti lásky, radosti, sklamania a smútku… prechádzajú telom ‒ sú praktickým lektorom v otázkach života. Pod tlakom skúšok a životných výziev, ktoré vyžadujú zaujať „nejaký“ postoj, je formovaný aj charakter osoby. A tak nesie zodpovednosť za svoje konanie, slová i myšlienky… teda do určitej miery aj za celú svoju minulosť. Toto všetko, čo formuje každého človeka a vytvára z neho osobnosť, zostáva navždy uchované v jeho originalite a zo sveta sa to nikdy nestratí; pretože jadro osobnosti nemôže byť zničené. A tak celý  život je starostlivo uchovaný nielen v jednotlivých osobách, v ich originálnych životných príbehoch, ale i v celkových dejinách ľudstva. Veď každý svojim životom mnohých ovplyvnil, veľa vykonal… Zanechal po sebe dedičstvo ‒„nejaké“ svedectvo .

Neničí pominuteľnosť života jeho zmysel?

Nakoľko je človek pri vedomí a je zodpovedný, až do posledného výdychu jeho pozemský život má zmysel. Do posledného okamihu svojej fyzickej existencie nesie zodpovednosť za realizáciu hodnôt. Poslednou skúškou ‒ tvárou v tvár smrti ‒ je vyzvaný, ako sa postaví voči svojmu nezmeniteľnému osudu. Môže ho napr. prijať ako svoj kríž dôstojne a statočne, alebo utopený vo svojom zúfalstve… alebo vo viere ako obetu lásky, radostne „rozbehnutý“ do otvorenej náruče bezpodmienečne milujúceho Otca, ktorý ho práve volá k sebe. Takže život človeka má zmysel až do „in ultimus“ ‒ pokiaľ dýcha. Jeho postojom k smrti je zároveň určený aj jeho postoj k životu. Takže pominuteľnosť života vôbec neničí jeho zmysel, práve naopak. 

Nie je to práve smrť, ktorá robí život zmysluplným?

G. Jung hovorí o vlastnej logike duše, ktorá prekračuje prírodovednú logiku. K tej patrí to, že „smrť ponímame ako zmysluplné naplnenie života a ako jeho najvlastnejší cieľ, miesto ako púhe nezmyselné zanikanie; teda zmyslom smrteľného života je oslobodenie nesmrteľnej duše (1Kor 15,54-55). Keď ľudská duša opustí svoje mŕtve telo, opustí s ním aj pozemský svet, vzťahy k ľuďom a rovnako aj časovú extenziu, aby vstúpila do večnosti „ustavičného teraz“. K Bohu tak prichádza so všetkým, čo počas života nazhromaždilo jeho jedinečné nezameniteľné ja. Otázka ľudskej existencie a smrti tak suverénne prekračuje dimenziu časovosti a odpoveďou na všetko je život večný.

Posledné zbohom

Každý raz povie svoje posledné zbohom ‒ s Bohom, alebo inými slovami, ako rád hovoril P. Ľubomír Stanček CM: „Dovidenia v nebi, priatelia.“

…a každý musí umrieť sám… Zážitok vlastnej smrti je jedinečný, neopakovateľný a nenahraditeľný. A tak, pokiaľ človek túto osobnú skúsenosť nemá, môže filozofovať… Každopádne, fascinujúci okamih vrcholného sebaobetovania, zahŕňajúci všetky včerajšky a zajtrajšky, uvedie každého do svetla Pravdy a každý spozná, kam až Božia reálnosť siaha, čo všetko preniká a presahuje… že len ona je zmyslom …AΩ všetkého (Zjv 21,6).