Zhorieť v ohni vlastného utrpenia ‒ vyprázdnený pozrieť smrti do očí

Keď treba vydať zo seba všetko, čo človek má, čo vlastní a kým je, bolesť utrpenia nemilosrdne prejde celým človečenstvom ‒ telom, dušou i duchom. Muky čoraz viac zasiahnu rozum, vôľu, city i srdce ‒pôjdu do hĺbky, stále ďalej. Očistcový oheň prenikne do najtemnejších komnát duše, objaví a spáli aj dávno zabudnuté, neviditeľné, a predsa kdesi v nevedomí prítomné, korene zla ‒ pliagu, ktorá si svojimi chápadlami privlastňovala celé bytie. Človek ako vyhňa sa stáva neutíchajúcim horeniskom seba samého.

Kráčanie po Kristovej ceste utrpenia, neprijatia, nepochopenia, pohŕdania, prenasledovania, odmietania, opovrhovania, zosmiešňovania, potupovania, zastrašovania, týrania, bičovania, tŕním korunovania, cestou neopísateľnej ukrutnej bolesti a preliatia nevinnej krvi… cestou nesenia kríža až po smrť a až na smrť… premieňa trpiteľa na ikonou samého Krista.

Keď telo, duša i duch sa stali vyhňou Božej lásky

Kto trpí v Kristovi, pripodobňuje sa jemu samému ‒ na to je nevyhnutný aj proces vnútorného očisťovania, kedy sú v duši strávené až zničené všetky slabosti, nedokonalé sklony a návyky. Žiaľ, mnohokrát veľmi hlboko zakorenené až v podstate duše, až sa takmer stali jej prirodzenosťou. Proces očisťovania je preto nesmierne a neopísateľne bolestivý a zvlášť nepríjemný… taký, aký len vo vyhni môže byť.

„Eli, Eli, lema sabakthani?“ (Mt 27,46)

Boh Otec „opustil“ svojho syna v tom najhoršom. Strach, bolesť, úzkosť, osamelosť, všadeprítomná pekelná temnota obkľúčili nevinnú trpiacu obeť; akoby ju priam s diabolským výsmechom uzavreli do bezvýchodiskovej pasce zla. Nevinný Boh Syn, ktorý na seba vzal podobu človeka a postupne v trýzni cudzích hriechov umieral na kríži, dokonale pozná a chápe prežívanie najukrutnejších múk. Dokonca zišiel do vlastného hrobu. Sám sa vydal záhrobiu a bol uväznený v ríši mŕtvych. Na vlastnom tele zažil, aké to je, keď je človek opustený, na dne, v priepasti ukrutnej démonickej ničoty.

Ježiš križuje ľudské kríže, bojuje a víťazí za človeka

V svojej milosrdnej láske chce zísť aj do hrobu človeka, ktorý prechádza tvrdou nemilosrdnou skúškou života a vyzýva ho, aby tam zostúpili spolu. Pretože nie človek, ale Ježiš bojuje a vyhráva so silami temnôt. Prichádza k človeku ako brat, ktorý jediný zostáva, keď všetci odídu. Je mu nablízku v akejkoľvek núdzi. Vyslobodzuje človeka z hrôzy rezignácie, pohltenia vlastného strachu. Je zárukou a dôkazom, že bolestivé preporodenie podstaty človečenstva cieli k vlastnému zmŕtvychvstaniu (1 Kor 15,54-58; Kol 3,1-2).

Mystická skúsenosť svätcov prekračuje hranice ľudskosti…
Svätý Ján z Kríža v knihe Temná noc, dojmy svojej bolestnej skúsenosti opisuje v piatich bodoch svojho zlého stavu a beznádeje: 1. je neodvolateľne opustený Bohom; 2. poznáva svoju vlastnú biednosť s takou živosťou a bezprostrednosťou, že považuje za nemožné byť od nej niekedy oslobodený; 3. pre neschopnosť činnosti sú jeho tvorivé schopnosti spútané nechuťou a odumieraním; 4. vníma nemožnosť a neužitočnosť každej cudzej pomoci; 5. do budúcnosti nevidí nádej na vyjdenie zo svojho utrpenia ani na liek, nech robí, čo robí. Tento stav aj on vníma ako proces, ktorý očisťuje zmysly od prirodzených náklonností a túžob. Prostriedkom očisťovania je vyprahnutosť, ktorá ho norí do najtemnejších komnát svojej duše, kde čelí svojej biednosti, nízkosti, úbohosti, bezmocnosti a ničote. Sv. Terézia od Ježiša (z Ávily) vo svojom „Vnútornom hrade“ i v „Knihe života“ opisuje podobné zážitky.

Čas, kedy si Boh nárokuje na svoju iniciatívu – pedagogiku lásky

Ján z Kríža ďalej vysvetľuje, že v čase temnej noci, ktorá môže trvať aj dlhšie obdobie – niekedy aj viac rokov, Boh berie do svojich rúk život človeka, mocne sa do neho vlamuje a borí jeho projekty i právomoci. Boh preberá iniciatívu a koná podľa seba, zaväzuje človeka osvojiť si Božie spôsoby bytia a činnosti, ako by si to človek sám nikdy nevedel predstaviť.

Mimoriadny zážitok prázdnoty a ľudskej ničoty vplyvom nadprirodzenej transformácie zastiera všetko, čo obsahuje ľudská prirodzenosť. Učiteľ mystiky používa v súvislosti s týmto stavom veľmi výstižné pomenovania: vyzliecť, vykoreniť, roztaviť, zničiť, rozdrtiť, odrieť, stráviť, pohltiť. Duša človeka však touto skúškou získava toľko prospechu, koľko by nezískala nikde inde.

Na to, aby Boh naplnil dušu človeka svojimi milosťami, potrebuje ju úplne vyprázdnenú, nespútanú, oslobodenú „od všetkého aj od seba“ ‒ a to doslova. Až potom je pripravená na pohotové a pozorné vnímanie Božích inšpirácií…

Ľudská bieda je tŕňom pre človeka, trónom pre Božiu milosť (2 Kor 12,9-10)
Človečenstvo prepletené tŕním vlastnej bezmocnosti môže byť príležitosťou na vstup a zásah Božej milosti. Preto najdôležitejšie ani nie je to, čo človek vykoná vlastnými silami, ale to, že poskytne vo svojom živote priestor pre Božie pôsobenie, teda poskytne aj seba samého bez najmenších zábran a skrytých rezerv. Stotožní sa s výrokom Ježiša, ktorý nielen v modlitbe Otčenáš ho k tomu vyzýva: „Otče, ak chceš, vezmi odo mňa tento kalich! No nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane!“ (Lk 22,42). Časté prijímanie eucharistického Krista človeka bytostne premieňa; v čase ťažkých útrap a pádov, kedy chce všetko uchopiť, vyriešiť a mať pod kontrolou, mu pomáha stotožniť sa s Božím plánom a dodáva odvahu vysloviť tie nesmierne ťažké slová: „Buď vôľa Tvoja!“

Čo je vlastne tá Božia vôľa v živote človeka?
Uskutočňovanie Božej vôle je kresťanský život oslobodený od vplyvu vášní. Slovník biblickej teológie uvádza veľmi konkrétne upresnenia: „Božia vôľa žiada od nás svätosť (1Sol 4,3), vzdávanie vďaky (1Sol 5,18), trpezlivosť (1 Pt 3,17) a dobré správane (1 Pt 2,15). Toto praktizovanie je možné, lebo ,Boh sám pôsobí vo vás aj chcenie, aj konanie podľa svojej blahovôleʻ (Flp 2,13). Tak sa utvára zjednotenie vôlí, súhlas milosti a slobody.“