Kedy človek nie je schopný uzavrieť manželstvo?

4
3626

Dvadsiate storočie je obdobím, v ktorom dochádza k najväčšiemu rozkvetu vied skúmajúcich duševný stav človeka. Tento fakt sa odzrkadlil aj v kánonickej iurisprudencii. Existuje totiž viacero psychických porúch, ktoré spôsobujú, že človek nie je schopný odovzdať platný manželský súhlas.

 

V článku Je každé manželstvo uzatvorené v kostole automaticky platné? sme sa dozvedeli, ako Cirkev chápe pojem manželstva, aké sú vlastnosti, ktoré ho charakterizujú, a taktiež, k akým cieľom má smerovať. K platnosti manželstva totiž nestačí len skutočnosť, že sa uzatvára v kostole. Dnes sa zameriame na jeden z kľúčových faktorov, ktoré rozhodujú o platnosti či neplatnosti manželstva.

 

Čo je to súhlas?

Súhlas je vyjadrením vôle k niečomu – v našom prípade – k uzatvoreniu manželstva. Keďže je zároveň ľudským činom, musí spĺňať dva základné atribúty: slobodné a uvážené rozhodnutie zo strany obidvoch – muža aj ženy. Do procesu rozhodovania musia byť zapojené obidve zložky ľudského bytia: rozum i vôľa. Rozum je ten, ktorý poznáva predmet manželstva, jeho vlastnosti a ciele a vôľa následne s tým, čo bolo poznané rozumom, súhlasí alebo nesúhlasí. Ak jedna z týchto zložiek (rozum alebo vôľa) chýba, hovoríme o vadnom manželskom súhlase.

 

Používanie rozumu

Prvou vadou súhlasu je nedostatočné používanie rozumu. [1] Osoba, ktorá nedisponuje rozumom na dostatočnej úrovni, nie je schopná správne poznávať predmet svojho záujmu – manželstvo. Objektívne nie je spôsobilá poznávať, aké sú záväzky manželstva, jeho ciele a vlastnosti.

K platnosti manželského súhlasu sa vyžaduje, aby toto používanie rozumu bolo „dostačujúce“, tzn. primerané tak závažnému rozhodnutiu, akým je manželstvo. [2] Dôvody, ktoré spôsobujú nedostatočné používanie rozumu, sú psychické choroby a anomálie (napr. schizofrénia, bipolárna afektívna porucha – tzv. maniodepresia, ale aj alkoholizmus či drogová závislosť.) [3]

 

Rozoznávací úsudok – zrelosť a vnútorná sloboda

Ďalšia príčina vadného súhlasu sa taktiež týka duševnej stránky človeka. V tomto prípade však dotyčnej osobe nechýba rozum ale zrelosť. Kánonické právo ju definuje ako rozoznávací úsudok (discretio iudicii). [4] Osoba nie je schopná správne posúdiť manželstvo, samú seba alebo druhého partnera. Teoreticky síce pozná, aké má manželstvo byť, no nedokáže si predstaviť, čo vyžaduje v praxi, teda v manželskom živote. [5] Ako ilustráciu možno použiť vzájomnú vernosť: snúbenci síce vedia, že v manželstve je nevyhnutná vernosť, a dokonca s ňou súhlasia, no v praktickom živote si už nevedia do dôsledkov predstaviť, čo všetko so sebou prináša. Tento prípad sa týka zväčša párov, ktoré vstupujú do manželstva vo veľmi mladom veku, často s príliš idealistickými predstavami o manželstve.

Inou podobou nezrelosti je neschopnosť osoby posúdiť seba či druhého partnera, s ktorým zamýšľa uzatvoriť manželstvo. Túto črtu nachádzame u dvojíc, ktoré chcú vstúpiť do manželstva po veľmi krátkej známosti. Nepoznajú názory toho druhého na dôležité otázky ohľadom manželstva či rodinného života, čo môže prinášať neskoršie zvady a nepokoj. Vtedy hovoríme o vážnom defekte rozoznávacieho úsudku. Zaraďujeme sem psychické choroby a poruchy, ktoré môžu byť v menej závažnej forme, než v prvom prípade (slabšie formy schizofrénie a pod.). Okrem toho sem patria také vady, ktoré majú za následok poruchu kritického posúdenia a následne slobodného rozhodnutia pre manželstvo (napr. stredne ťažká retardácia, mierne formy demencie, paranoidné psychózy, atď.). [6]

Súčasťou rozoznávacieho úsudku je aj dostatočná vnútorná sloboda. Je nevyhnutné, aby ten, kto vstupuje do manželstva, mal dostatočnú slobodu vo veci rozhodnutia sa pre manželstvo. [7] Existujú totiž rôzne ochorenia (predovšetkým neurózy), ktoré osobu nútia k vykonaniu určitého činu. To sa môže premietnuť aj do oblasti uzatvárania manželstva.

 

Neschopnosť prevziať manželské záväzky

Tretia forma duševnej nespôsobilosti sa zameriava na neschopnosť prevziať podstatné záväzky manželstva. [8] Aj táto neschopnosť pramení z psychických príčin. Zatiaľ čo prvé dve neschopnosti sa vzťahujú na nespôsobilosť odovzdať platný súhlas, posledná forma sleduje nespôsobilosť k naplneniu predmetu manželskej zmluvy. [9] Snúbenci teda rozumejú tomu, čo znamená uzatvoriť manželstvo, a majú aj dostatočnú zrelosť (rozoznávací úsudok) ohľadom manželských práv a povinností. No kvôli príčine psychickej povahy nie sú schopní tieto záväzky naplniť. Treba však dobre rozlišovať medzi ťažkosťou a nemožnosťou. Ťažkosti sprevádzajú každé manželstvo a je možné ich prekonať (hoci niekedy za cenu veľkých obetí). [10] V prípade neschopnosti prevziať manželské záväzky hovoríme o skutočnej nemožnosti. Príčinami sú poruchy, ktoré vplývajú na komunikáciu medzi manželmi a na vzájomné sebadarovanie. Patria sem duševné choroby a poruchy osobnosti, sexuálne poruchy, poruchy nálad depresívneho či manického charakteru, paranoia atď. [11]

 

Na záver je dôležité podotknúť, že každá duševná choroba, závažná psychická porucha či akákoľvek ťažká príčina psychickej povahy zneplatňuje manželstvo v prípade, že bola prítomná v momente uzatvárania manželstva. Musela teda existovať (hoci skryto) už pred uzatvorením manželstva. Ak sa choroba dostavila až po uzavretí sobáša, manželstvo je platné.

 

[1] Porov. Kódex kánonického práva, kán. 1095, 1°

[2] Porov. CASTAÑO, J.F.: Il Sacramento del matrimonio, s. 327

[3] Porov. BARBIERI, C., LUZZAGO, A., MUSSELLI, L.: Psicopatologia forense e matrimonio canonico, s. 143-144.

[4] Porov. KKP, 1095, 2°

[5] Porov. POLÁŠEK, F.: Discretio iudicii nutné k platnému manželskému souhlasu v kodexech církevního práva z roku 1917 a 1983, s. 72.

[6] Porov. BARBIERI, C., LUZZAGO, A., MUSSELLI, L.: Psicopatologia forense e matrimonio canonico, s. 144-146.

[7] Porov. D´AURIA, A.: Il consenso matrimoniale : dottrina e giurisprudenza matrimoniale, s. 178-179.

[8] Porov. KKP, 1095, 3°

[9] Porov. D´AURIA, A.: Il consenso matrimoniale, s. 213-214.

[10] Porov. CHIAPPETTA, L.: Il matrimonio nella nuova legislazione canonica e concordataria : manuale giuridico-pastorale, č. 569.

[11] BARBIERI, C., LUZZAGO, A., MUSSELLI, L.: Psicopatologia forense e matrimonio canonico, s. 146-148.

 

Titulná fotografia: pixabay.com

4 komentárov

  1. Mne tento článok pripomína skôr všeobecné medicínske pojednanie (o psychických a psychosomatických poruchách) než vyjadrenie vzťahujúce sa k podstate manželstva. Je samozrejmé, že ak má niekto zdravotné problémy, tak to dotyčnému komplikuje život v mnohých situáciách, nie iba pri prípadnom uzatváraní manželstva…
    Z môjho pohľadu (človeka s 50-ročnými životnými skúsenosťami) je pre uzavretie manželstva kľúčová jedna zásadná požiadavka, a to – treba mať partnera/partnerku, ktorý/ktorá má ochotu vstúpiť s príslušným človekom do manželského zväzku. A platiť to musí obojstranne.
    Toto je v skutočnosti to najdôležitejšie z hľadiska schopnosti manželstvo uzavrieť! Všetky ostatné prekážky sú v porovnaní s touto podmienkou iba menej dôležité taľafatky…
    Kto partnera/partnerku nemá, tomu nepomôžu ani neviem aké intervencie a konexie, uzavretie manželstva mu nikto neumožní. (Veď s kým by mal doňho vstúpiť?)
    Autorka článku by azda mohla namietať, že to je predsa samozrejmé. Lenže podľa mojich skúseností to práve v prostredí katolíckej cirkvi samozrejmé vôbec nie je. Táto cirkev sa všemožne zameriava na všakovaké možné prekážky uzatvárania manželstva (varovania), oveľa menej na spôsoby, ako vôbec môže nejaký partnerský vzťah vzniknúť a dospieť až do štádia obojstranného dobrovoľného súhlasu so sobášom. Je veľký nepomer medzi takou katolíckou literatúrou, ktorá rozoberá, akého partnerstva sa treba vyvarovať, a takou, ktorá sa zaoberá konkrétnymi aktivitami vedúcimi ku vzniku partnerstva a k jeho pretrvaniu. Akoby partnerstvo vznikalo len tak, samo od seba, akosi automaticky. Ale nevzniká!
    O toto nech sa starajú katolícki teológovia, kňazi a právnici a medicínske otázky nech len prenechajú odborníkom na medicínu, nech im nefušujú do remesla!
    _________
    Na začiatku článku ma osobitne zaujal pojem „iurisprudencia“ (správne podľa slovenského pravopisu má byť jurisprudencia), ktorý je (v obvyklých informačných prameňoch)
    všeobecne definovaný ako znalosť práva či právne myslenie a má pôvod už v klasickom rímskom práve.
    Mňa to slovo zaujalo skôr z etymologického než z právneho hľadiska, totiž jeho koreň veľmi nápadne pripomína jeden všeobecne známy pojem, a to je prudéria, prudérny.
    Slovník cudzích slov (akademický) z r 2005 ho definuje takto:
    prudéria -ie ž. ‹f› prepiata, nemiestna, často predstieraná hanblivosť, sexuálne puritánstvo.
    Myslím, že práve táto definícia veľmi výstižne vyjadruje podstatu postoja katolíckej cirkvi k partnerským vzťahom a sexualite vôbec.
    Treba ešte niečo dodávať?

  2. Autorka absolútne nechápe problematiku jednotlivých duševných chorôb, porúch a problémov. Lebo v tom je poriadny rozdiel, či sa jedná o psychické ochorenie, či o psychickú poruchu alebo o problémy psychického rázu.

    Berie to čisto technokraticky, sucho, akoby sa ani nejednalo o živé bytosti, ktoré rovnako ako iní túžia po láske a rodinnom živote… Som presvedčená, že nikdy neprišla do kontaktu s ľuďmi s podobnými problémami.

    Na margo depresie. Ľudia s takýmito ťažkosťami sú plne v kontakte s realitou a úplne bežne uzatvárajú sviatostné manželstvá. Sú všetky nulitné?

    Jediné, čo dospelému človeku reálne znemožňuje uzatvoriť manželstvo, je nespôsobilosť na právne úkony, teda zbavenie svojprávnosti prostredníctvom súdu na základe posudku súdneho znalca z odboru psychiatrie.

    Pre získanie RELEVANTNÝCH informácií odporúčam stránku Ligy za duševné zdravie.
    Čo chceme od bežných ľudí, keď v Cirkvi u vzdelaných laikov a kňazov vládnu v problematike duševného zdravia naďalej predsudky na úrovni 19. storočia?

ZANECHAŤ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár
Prosím zadajte svoje meno