Kartuziánski mnísi vedú veľmi prísny asketický život, preto ma veľmi zarazila a oslovila interpretácia pojmu askéza od priora kartuziánskeho kláštora Sierra San Bruno v južnom Taliansku, Jacquesa Dupont OCart v knihe Boh chce s nami tancovať, v ktorej opát odpovedá na otázky talianskeho novinára Luigiho Accatoli.
Opát Jacques pripomína, že slovo „askéza“ sa v Novom zákone nenachádza. Askéza nie je typicky kresťanská záležitosť, pretože sa s ňou stretávame aj v iných náboženstvách, ba aj vo svete športu a zdravia. Spojenie evanjelia s askézou nie je samozrejmé. Kresťanská askéza má zmysel iba vo vzťahu k veľkonočnému tajomstvu smrti a zmŕtvychvstania, čiže vo vzťahu k nevyhnutnosti umŕtviť starého človeka, aby sa mohol zrodiť človek nový.
Získať milosrdné srdce
Askéza nenapomáha milosť, zdôrazňuje opát, ale pripravuje pôdu pre jej prijatie, Úlohou askézy v živote podľa evanjelia je vyčistiť terén od toho, čo by mohlo byť prekážkou k láske. V tomto spočíva jej dôležitosť. Pomáha mi totiž konať proti egoizmu, proti pýche, proti posudzovaniu druhých, proti vyhľadávaniu akejkoľvek prevahy nad druhými. Askéza v kresťanskom kontexte teda nemôže mať iba čisto morálny cieľ, čiže ovládnutie samého seba, ani kultový cieľ, ako napríklad v Starom zákone, kde boli pred vstupom do chrámu predpísané akty očisťovania. Nevystačíme si ani s gréckym chápaním askézy, podľa ktorého sa s Bohom môžem stretnúť iba vtedy, keď sa odtrhnem od tejto zeme. Evanjeliovou motiváciou konať askézu môže byť iba novosť života v praktizovaní prikázania lásky. Aby som sa stal učeníkom schopným milovať podľa miery Otca – Buďte milosrdní, ako je milosrdný váš Otec. Musím konať askézu proti rozpínavosti vlastného ja a proti tomu, aby ja hralo v mojom živote hlavnú úlohu.
Podľa otca Jacquesa, askéza by sa nám nemala sama stať cieľom, nemali by sme byť zaľúbení do vlastného zdokonaľovania sa v asketickom živote. Jediným pravým cieľom askézy je nadobudnutie milosrdného srdca.
Na objasnenie podstaty askézy používa otec Jacques príbeh o budhistickom novicovi, ktorý od svojho majstra chcel vedieť, čo môže urobiť, aby dosiahol osvietenie. Majster mu povedal, že môže urobiť asi toľko, koľko môže urobiť pre to, aby ráno vyšlo slnko. Novic bol z toho rozčarovaný a pýtal sa, na čo sú mu teda všetky duchovné praktiky, ktoré mu majster predpisoval. A ten mu vysvetľuje: „Na to, aby si nespal, keď bude vychádzať slnko“. Rovnako nie my môžeme privolať Božiu milosť, ale nemali by sme spať, keď nám ju Boh pošle. A v tom bdení nám pomáha práve pôst.
V slabosti sa odovzdať
Podľa trapistického opáta doma Andrého Laufa, askéza dosahuje svoj cieľ, keď nás natoľko privedie do kontaktu s našou slabosťou, až ten, ktorý sa jej venuje, napokon prizná: „Už v týchto cvičeniach nevládzem pokračovať,“ a je tak nútený odovzdať sa do Pánovej lásky. Iba v tej chvíli askézu nahradí milosť. V opačnom prípade, keby samotná askéza stačila na dosiahnutie konečného cieľa, mohli by sme dôjsť k záveru, že ak v nej vytrváme, môžeme dôjsť do cieľa našej cesty, akoby sme boli sebestační. To však protirečí duchu evanjelia.
Kresťanská askéza nie je hrdinstvo, hoci toto pokušenie je reálne. Kristus však nebol ani askéta, ani hrdina. Bol mužom bolestí, plakal, potil sa, kričal, a práve vtedy nás spasil, vo chvíli slabosti.
Máme pred sebou veľkopiatkový prísny pôst. Možno by stálo za zváženie inšpirovať sa týmto pohľadom otca Jacquesa a doma Andrého a skúsiť sa postiť „po novom“. Nebáť sa siahnuť si aj na svoje limity, svoje dno. Práve pôst od jedla nám ukazuje našu krehkosť. Jeden deň sa poriadne nenajem a už som nervózny a podráždený na všetkých, všetko a všetci ma vytáčajú. Mnohí ľudia sa ťažko zmierujú s odhalením svojej slabosti pred samým sebou a radšej sa od jedla nepostia, alebo sa postia iba predpísané minimum, pretože tvrdia, že potom sú nervózni na svoje okolie, a to je väčšie zlo ako dobro plynúce zo samotného pôstu.
Áno, byť nepríjemný na svojich blížnych nie je správne a nedá sa s tým súhlasiť, no na druhej strane mi moja nervozita pre jeden vynechaný obed ukazuje moju vlastnú slabosť a nízku úroveň mojej lásky k blížnym, ktorú môžem prijať a odovzdať Bohu a prosiť ho o milosť. A Boh sa v tomto nenechá zahanbiť: tomu, kto sa pred ním pokoruje, dáva svoju milosť, ktorá sa, okrem iného, prejaví aj v tom, že človek, aj keď je hladný, s Božou pomocou sa dokáže ovládať a koniec koncov nebyť mrzutý na ostatných. Konečný efekt je, že prežívam vnútornú nervozitu, uvedomujem si svoju krehkosť a slabosť, čo ma vedie k úprimnému odovzdaniu sa Bohu a toto odovzdanie sa ma robí schopným nebyť na svoje okolie nepríjemný.
Poznanie svojich limitov má potenciál chrániť nás pred namyslenosťou a pýchou a viesť nás k pokore, ale len vtedy, ak sa nespoliehame iba na vlastné sily, ale na Božiu milosť. Ak z toho Božiu milosť vynechám, poznanie mojich limitov ma vedie skôr k malomyseľnosti, znechuteniu, sebaľútosti až depresii. Radšej chcem pri poznaní svojich limitov prijať Božiu milosť – tak ako sv. Peter prijal odpustenie od Ježiša, po tom, ako ho opakovane zradil – ako ľutovať sám seba a skončiť ako Judáš.
Neberme pôst ako nutné zlo, ale pokúsme sa ho brať ako príležitosť na duchovný rast, na rast v láske k Bohu, k ľuďom a všetkému stvoreniu.
V texte sú použité pasáže z knihy:
Luigi Accattoli a Jacques Dupont OCart: Boh chce s nami tancovať. Dobrá kniha, Trnava 2014.
Knihu Boh chce s nami tancovať si môžete zakúpiť tu.
Ďalší článok Petra Solára: Milovanie manželov – intimita, hĺbka a podstata
