V minulom článku som sa venovala téme pochvál a ich využívaniu vo výchove. Dnes si môžete prečítať o pochvalách a ich dopade na deti z iného uhľa pohľadu.
Keď som sa pred niekoľkými rokmi zoznámila s prednáškami a článkami americkej psychologičky Carol Dweck, jej prístup k pochvalám a k detskému vzdelávaniu ma veľmi inšpiroval. Aj preto som sa rozhodla podeliť sa o to s vami.
Či si to uvedomuje alebo nie, väčšina rodičov (alebo azda každý?) sa snaží dieťaťu pomôcť, uľahčiť proces učenia a spoznávania nových vecí. Snažíme sa, aby nerobilo zbytočné chyby, aby sa mu darilo. Dieťaťu vtedy hovoríme naše úsudky, vlastné stratégie myslenia a motivačné slová. Snažíme sa deti pochváliť, povzbudiť, ale ako sa nám to darí? Ako to vplýva na dieťa?
Podľa C. Dweck existujú dva druhy mysle ‒ rozmýšľania. Takzvaná fixná myseľ, ktorá nás, ale aj deti núti stále sa uisťovať o sebe a o svojich kvalitách.
Akoby sme verili, že naše kvality, naše rozmýšľanie a uvažovanie sú pevne stanovené a nedá sa s tým nič robiť. Náš život, naše skúšky, výzvy, učenie budú sprevádzať otázky ‒ Uspejem alebo zlyhám? Budú si o mne myslieť, že som múdry alebo hlúpy? Vyjdem z toho ako víťaz alebo ma porazia?
Je to možno prekvapujúce, ale presne takýto typ myslenia spôsobuje u detí nesprávna pochvala – tá, ktorá chváli výsledok, a nie proces. Ak deti chválite za každú drobnosť, za vydarený obrázok, za šikovnosť, za jeho nadanie… ak dieťaťu hovoríte, že ste vedeli, že dostane dobrú známku z matematiky, pretože je šikovné a nadané, vytvárate u neho závislosť na pochvalách. Pri tejto závislosti bude dieťa očakávať vždy a stále, že bude pochválené za akúkoľvek činnosť, aktivitu. Vytvárate u neho prázdnu motiváciu – robiť veci pre pochvaly, pre známky.
Ak teda dieťa chválite za jeho prirodzené nadanie na matematiku a odrazu dostane zlú známku z matematiky, čo si bude myslieť? Nebude zo seba sklamané a frustrované? Veď toľkokrát počulo, že je šikovné. Už teda nie je? Kam sa podela jeho schopnosť a nadanie na jednotky z matematiky? Takto postupne prestane mať rado matematiku, pretože nevníma, že učenie je proces. Je zamerané na známky a vie, že už raz „zlyhalo“. Čiže nedostalo pochvalu a do budúcna sa radšej bude vyhýbať možným zlyhaniam a riziku.
V protiklade k fixnej mysle podľa C. Dweck môžeme vytvárať nielen u detí, ale aj u seba, takzvanú rastúcu myseľ. Je to taký spôsob myslenia, pri ktorom nadanie, inteligencia, spôsob myslenia nie je fixne daná a môžeme to v svojom živote meniť. A u detí budovať. Takéto myslenie nám umožňuje uvedomiť si, že naše vlastnosti nie sú nemenné a svojím úsilím ich môžeme meniť. Náš mozog je vlastne „rastúca myseľ“, sú to svaly, ktoré sú posilňované prácou, rozmýšľaním, vytrvalosťou a riešením problémov.
Ako sa podporuje takéto myslenie ‒ vnútorné nastavenie u detí?
Chváľte ich za proces, za čas, ktorý venovali učeniu, za spôsob rozmýšľania a hľadania riešenia. Chváľte ich za to, že sa sústredili a snažili. Zameriavajte sa na proces, a nie na výsledok. Deti sa tak naučia, že každým vyriešeným problémom postupujú bližšie k svojmu cieľu, vedia, že omyly a chyby sú v procese učenia prirodzené a nie sú zlyhaním, ktorému sa majú vyhýbať. Ich cieľom nie sú jednotky ani plný počet bodov na písomkách. Vždy, keď vyjdú zo svojej zóny pohodlia, aby sa niečo nové naučili, neuróny v ich mozgu vytvárajú nové, silnejšie prepojenia. Toto rozvojové myslenie môže meniť a ovplyvňovať aj známky v škole, vzťahy s rovesníkmi, s rodinou.
Musím spomenúť aj jeden zaujímavý výskum, ktorý hovorí o skupine štvorročných detí, ktoré dostali na výber: mohli odznova vyriešiť jednoduché hlavolamy alebo vyskúšať nové a ťažšie. Už aj v tomto veku deti s fixným rozmýšľaním (verili vo fixné charakterové vlastnosti), ostali v bezpečnej zóne. Povedali, že deti, ktoré sa rodia múdre, „nerobia chyby“.
Deti, ktoré boli doma motivované pochvalami za čas, stratégiu myslenia, tie, ktorým rodičia vraveli, že sa môžu stať múdrejšími, tým sa zdala možnosť vybrať si znovu tie isté hlavolamy zvláštna. Vyberali si teda nové hlavolamy a vôbec im nevadilo, ak ich nevyriešili. Skúšali znovu bez strachu z toho, že si o nich niekto bude myslieť, že sú hlúpe.
Deti s fixným nastavením mysle si chceli zabezpečiť, že budú úspešné. Múdri ľudia by vždy mali uspieť, nie? Ale pre deti s nastavením mysle na rast je úspechom snaha ísť a skúšať, zdolávať prekážky a stávať sa múdrejším.
V predchádzajúcom článku sme videli odpovede rodičov. Teší ma, že mnoho z nich chválilo deti vtedy, ak ich dieťa niečo nové dokázalo, ak bolo samostatné. Chválili aj za to, keď ich deti prekonali nepohodlie, vyšli zo zóny komfortu a dokázali sa správať aj pod tlakom slušne a spolupracujúco. Mohli sme si prečítať, že slová pochvaly si zaslúžia aj za proces a spôsob uvažovania, zvolenia stratégie.
Nebojme sa teda deti chváliť za proces, za ich snahu, dajme im priestor na robenie chýb, nechajme ich skúšať a dlho rozmýšľať. Odvďačia sa nám svojou osobnosťou. A my – my rodičia budeme spokojní, že naše deti sú pripravené nielen vyhrávať, ale aj s múdrosťou robiť chyby.
Použitá literatúra:
https://www.mindsetworks.com/default
Carol S. Dweck, Mindset, 2006
Zdroj fotografie: www.pexels.com
