Za čo ho mám pochváliť?

1
598

Mnohokrát sa pozeráme späť do svojho detstva a vnútorne analyzujeme a vyhodnocujeme, čo by sme zo svojho detstva a skúsenosti preniesli aj do našej výchovy. A tu patria aj pochvaly. Pamätáte si aj vy, ako vás chválili rodičia? A čo učitelia? Pamätáte si to? Spomeňte si na emóciu, na ten pocit, keď ste boli na seba hrdí a aj rodičia, učitelia, aj starí rodičia. Ja si pamätám na tú chuť učiť sa, napredovať, ktorá nasledovala po uznaní.

Sú pochvaly efektívne? Chvália dnešní rodičia deti? Vraj sa treba naučiť, ako chváliť deti, aby sa z nich nestali učiaci sa a pracujúci len pre vonkajšiu motiváciu – len pre pochvaly. Pretože otázka asi nestojí, či vôbec chváliť, ale ‒ ako chváliť. Za čo chváliť? Za jednotky? Za plný počet bodov, za výsledok? Je pochvala jedným z prvkov vo výchove, ktorý robí takzvanú medvediu službu?

Oslovila som niekoľko rodičov a spýtala som sa ich tri otázky:

  • Chválite svoje deti?
  • Za akých okolností ich chválite?
  • Akým spôsobom chválite deti?

 

  • Chválite svoje deti?

Eva, 1 dieťa – 6 rokov:
Chválim, ale nepreháňam to. Chválim do takej miery, do akej cítim, že je to pre dcéru prospešné. Niektoré veci by v jej veku už mali fungovať a nemusíme pri každej maličkosti híkať, aká je úžasná. Pochválim rada, keď ma dcéra prekvapí, keď spraví niečo, čo by som nečakala alebo sa jej podarí niečo, čo jej dovtedy nešlo. Vtedy nemám problém byť 100 % autentická.
V detstve som nebola veľmi chválená a ak, tak to nebolo dostatočne dobré. Jednoducho ten pocit z toho, že ma niekto pochválil, sa vytratil, pretože zároveň s pochvalou sa poukázalo na to, čo všetko som neurobila (dostatočne dobre). Na toto si dávam pozor, aby som to nerobila aj ja ako rodič, no bohužiaľ sa pristihnem často pritom, že robím to isté.

manželia Katarína a Daniel, 2 deti – 7 a 4 roky:
Áno, chválime deti.

Jaroslav, 2 deti – 3 roky a mesačné bábätko:
Chválim deti, teda zatiaľ Liu. Chválim ju preto, lebo verím, že jej to buduje sebadôveru. Chválim ju naozaj veľmi často. Ja v mojom detstve som bol chválený, ale pamätám sa, že častejšie mojou mamou, a viem, že potom som mal v puberte problémy so sebavedomím. Myslím si, že to bolo preto, lebo ma tak často nechválil môj otec. Preto sa ja snažím veľmi veľa chváliť.

  • Za akých okolností ich chválite?

Eva, 1 dieťa – 6 rokov:
Väčšinou za niečo, čo zvládne dcéra sama, bez pomoci, alebo iba s malou asistenciou. Chcem ju motivovať k tomu, aby robila čoraz viac vecí samostatne. Za pomoc alebo za upratanie izby ju nechválim v pravom slova zmysle, skôr poviem niečo ako: „Teraz sa v tvojej izbe cítiš určite lepšie, keď je takáto uprataná,“ alebo si z nej urobím srandu a poviem: „Toto je tvoja izba? Vôbec ju nespoznávam.“

manželia Katarína a Daniel, 2 deti – 7 a 4 roky:
Daniel:
Keď vykonajú niečo dobré, tak ich ústne pochválim, že to, čo urobili, bolo dobré.
Katarína:
Chválim ich, keď sa im niečo podarí (zvládnu niečo konečne samostatne, napr. dcéru som naposledy vychválila, ako super sa naučila bicyklovať bez pomocných koliesok).
Chválim ich za to, keď si pekne upracú izbu alebo zo stola po jedle. Keď prídu s nejakým novým dobrým nápadom, že by sa dalo niečo zmeniť k lepšiemu. Keď vytvoria niečo samostatne a prídu sa s tým pochváliť. Pochválim ich aj za peknú modlitbu alebo to, že v kostole sa správali podľa očakávaní. Syna pochválim aj vtedy, keď sa rozhodne ísť miništrovať a je na to potom patrične hrdý, že mohol asistovať. Pochválim ich aj vtedy, keď ideme od pediatričky a pekne tam spolupracovali. Za to, keď jeden druhému pomôžu, alebo keď sa rozhodnú pomôcť niekomu inému.

Jaroslav, 2 deti – 3 roky a mesačné bábätko:
Chválim ju v podstate za čokoľvek. Či už sa dobre najedla, niečo nakreslila, upratala, za to, že niečo nové pekne vyslovila.

  • Akým spôsobom chválite?

Eva, 1 dieťa – 6 rokov:
Ja osobne nie som veľký fanúšik slov, často používame v každodennom živote frázy „zo zvyku“. Rada chválim gestami, napríklad, ak sa dcére niečo podarí, zdvihnem ruky nad hlavu a pridám niečo v zmysle „Hurá, podarilo sa!“ Alebo jej ukážem palec hore, respektíve, niekedy ma ona predbehne, že ho ukáže ona mne, a tak sa pochváli sama, že niečo zvládla. Pre mňa je dôležité, aby prežila tú emóciu a uistila sa, že je v niečom dobrá, že jej niečo ide a že to dokáže sama. Slovná pochvala je často, aspoň v mojom prípade, suchá a nie som v tom dostatočne presvedčivá, ak to tak vnútorne necítim.

manželia Katarína a Daniel, 2 deti – 7 a 4 roky
Daniel:
Ústne, pohladením, objatím.
Katarína:
Najviac ich chválim slovne (Parádne /super si to zvládol, som na teba hrdá. Prišiel si so super nápadom, chválim ťa.) Tľapneme si, objímeme sa. Niekedy aj nejaká drobná odmena – napr. keď ideme od pediatričky a sa dobre správali, tak im kúpim fornetky.

Jaroslav, 2 deti – 3 roky a mesačné bábätko:
Chválim ju často slovami, ale preferujem objatia, pusinky a tak. Myslím si, že fyzický kontakt (objatia a podobne) jej vytvára pocit bezpečia a tým aj sebadôvery.

Chváliť dieťa je prirodzené, pretože my rodičia chceme oceniť snahu a šikovnosť nášho dieťaťa. Nechceme, aby jeho snaha a usilovnosť… ostali nepovšimnuté. Veríme, že ak dieťa budeme chváliť, pestujeme uňho vlastnosti a reakcie, ktoré považujeme za vhodné. Tak sme to mohli čítať aj v odpovediach rodičov. Pochvalu prejavujú rôznymi spôsobmi a každý z nich vníma inak pochvaly.

Aby sme sa však vyhli akýmsi prázdnym pochvalám, skúsme sa na to pozrieť hlbšie:
Dôležité je, aby sme deti chválili za ich usilovnosť a za to, ako sa snažia. Nechváľme za výsledok. Už z vlastných skúsenosti totiž vieme, že výsledok nie vždy zodpovedá tomu, ako sme sa pripravovali, aké sme mali /či máme vedomosti a schopnosti… Výsledok totiž stojí na stopercentnosti človeka a neberie do úvahy únavu, nervozitu, nechuť alebo akékoľvek prežívanie.

Ak budeme deti chváliť za proces, za ich snahu a úsilie, naučia sa jednu dôležitú vec – nebudú sa báť zlyhávať a robiť chyby. Naučia sa, že robiť chyby je ľudské a nikto sa im nevyhne. Omyly a chyby sú súčasťou učenia a nik ich za ne netrestá (aj v škole, aj v živote, všade, kde sme a hocičo robíme). Naučia sa, že chyby nie sú zlyhaním, ktorému sa majú vyhýbať. Budú si vedomé toho, že to, že teraz niečo nevedia, neznamená, že sú hlúpe a že to nikdy nedokážu.

A čo vy? Ako chválite svoje deti? Je pochvala dôležitá vo vzťahu k deťom?
Tejto téme sa budem venovať aj v ďalšom článku a predstavím vám aj ženu, ktorá sa touto témou zaoberá už 40 rokov a je pre mňa inšpiráciou. Verím, že vám prinesie nový pohľad na tému pochvál.

Zdroj fotografie: www.pexels.com

 

1 komentár

ZANECHAŤ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár
Prosím zadajte svoje meno