Začnem jedným nelichotivým príkladom. Už som ho raz použila inde, nech mi je odpustené.
Skôr než som sa sama stala mamou, občas som sa starala o sestrine dve malé deti. Mali sme, a dodnes máme, vynikajúci vzťah. Niekoľkokrát sa však stala taká zvláštna vec. Keď prejavil malý synovec pri mne veľmi silný vzdor alebo keď mal jeho vzdor istý odtieň, fatálne som to nezvládla a … našťastie je moja pamäť ku mne milosrdná, a už si nepamätám detaily, ale zrejme som na neho nakričala a „nahádzala“ mu na zadok. Čo si však pamätám ako kľúčové, bola agresivita, ktorá zo mňa vtedy na moje veľké zdesenie vyšla. Bola to agresivita, o ktorej som nevedela, že vo mne môže byť. Avšak bolo mi jasné, že to nie je o synovcovi, ale o mne. Videla som, že moja reakcia nebola adekvátna jeho správaniu.
Agresivita, odkiaľ sa vo mne berieš?
Táto agresivita sa neskôr drala na povrch i pri našom najstaršom synovi. Fakt je ten, že dvere agresivite otvárala moja hlboká vyčerpanosť, keďže synovi bol oveľa neskôr diagnostikovaný Aspergerov syndróm, čo robí život s ním miestami veľmi, veľmi náročným. Akokoľvek – vybuchovala som pri ňom často a intenzívne. Cítila som však, že to nie je „len“ o ňom a mojej cholerickej povahe a vyčerpanosti. Cítila som, že tam hrá rolu ešte niečo hlbšie.
Všetci sme už stokrát počuli, že náš vedomý svet tvorí len desať percent nášho života. Zvyšných deväťdesiat percent je ukrytých v podvedomí. Existujú rôzne „brány“, cez ktoré sa dá do podvedomia dostať. Jednou z nich sú práve emócie. Teda silné ťaživé emócie, nad ktorými v určitom okamihu akoby sme ani nemali kontrolu, respektíve len veľmi obmedzenú. Ďalšou bránou sú napríklad sny alebo rôzne „obrazy“.
Ja som sa veľa o svojom podvedomí dozvedela práve prostredníctvom snov a obrazov. Zrejme preto, že mám vizuálny typ myslenia. V snoch ma od detstva prenasledovali divé zvieratá. Dodnes si pamätám sen, v ktorom ma na záhrade starých rodičov prenasledoval vlk. Tesne predtým, než ma dobehol, som sa s desom zobudila. Všetky sny končili takto – tesne pred naplnením ohrozenia som sa zobudila.
A teraz o tom, ako som bola z tej agresivity vyliečená
V prvej vlne sa moja agresivita zmiernila jednoducho vtedy, keď som pochopila, že divé zvieratá z mojich snov reprezentujú túto potlačenú agresivitu. To som ešte nevedela, kde pramení a aká mohutná je jej sila, ale prijala som ju za svoju.
V druhej vlne, a tá trvala viac než 10 rokov, ma Boh postupne v modlitbe prevádzal traumatickými momentmi môjho detstva a dospievania. Mala som možnosť v bezpečnom prostredí láskyplného vzťahu s Bohom vrátiť sa do tých najsmutnejších udalostí môjho raného života; odpustiť tomu, komu bolo potrebné odpustiť, vyplakať dosiaľ potlačené slzy a vyventilovať hnev a agresivitu. Na hnev a agresivitu však prišiel rad až po dlhých rokoch procesu vnútorného uzdravovania a touto fázou som už nedokázala ísť len sama s Bohom v osobnej modlitbe, potrebovala som tým byť sprevádzaná. Spomínam si napríklad na silné ignaciánske exercície, počas ktorých ma exercitátor viedol k meditácii o trpiacom služobníkovi z 53. kapitoly proroka Izaiáša. Izaiáš prorokuje o služobníkovi, ktorý sa obetoval, pretože sám chcel – sám sa ponúkol, aby sme dali všetok svoj hnev a nenávisť na neho. Na týchto exercíciách som nechala veľký kus svojej potlačenej nenávisti voči otcovi, ťažkému alkoholikovi. Niektoré veci sa pohli vďaka modlitbe príhovoru a niektoré vďaka psychoterapii, konkrétne vďaka terapeutke, ktorá má výcvik v hlbinnej psychoterapii a terapii zameranej na emócie. Píšem to explicitne, pretože nie každý psychoterapeutický smer ide ku koreňu veci. Mnohé sa zameriavajú skôr na zmenu správania, myslenia. Verím, že môžu byť tiež užitočné, z mojej skúsenosti však viem, že keď je niečo poliečené v koreni, tak je to poliečené definitívne. Naopak, kým koreň problému existuje, človek musí vydávať oveľa viac sily vôle na očakávanú zmenu myslenia a správania. Vyliečenie koreňa prináša túto zmenu samo – ako dôsledok. Samozrejme, môžu zostať ešte určité vybehané spôsoby myslenia a správania, no s tými sa už bez bolestnej traumy pracuje oveľa ľahšie.
Božia prítomnosť v tom celom
Na celom tomto procese je pre mňa fascinujúci spôsob, akým v ňom bol a naďalej je, prítomný Boh.
Jeho túžba preniknúť nás celých, až po našu najtajnejšiu, najtemnejšiu, poslednú trinástu komnatu. Jeho nežná trpezlivosť, s ktorou klope a čaká, či ho do nej pustíme. Kľúče od týchto temných komnát máme totiž len my. A On nevojde tam, kam ho nevpustíme. Na to, aby sme tam mohli vpustiť Jeho, potrebujeme často najskôr pozbierať odvahu, aby sme tie dvere dokázali otvoriť. Obsahy temných komnát totiž často naháňajú strach. Ako malé deti sme ich tam vytesnili, aby sme prežili. Čokoľvek – zraňujúce slová našich rodičov, ich nezáujem, fyzické tresty, ktoré neboli nikdy poliečené objatím, sexuálne zneužívanie… To všetko v nich je a žije. Práveže to v nich žije. Len my o tom nevieme. To je tá agresivita, s ktorou niekedy jačíme po našich deťoch. To sú tie desivé sny. To sú tie úzkosti a depresie. To je ten stres z vystúpenia pred druhými. To je tá neistota a nekonečné porovnávanie sa s inými.
A Boh čaká a klope a túži vstúpiť aj tam. Nenúti nás, aby sme tam šli sami. Je tu, aby nás sprevádzal. Aby s nami plakal a hneval sa a predovšetkým, aby nám ukázal, ako tam vtedy bol prítomný. Len my sme to vtedy nedokázali vidieť.
Priateľka, ktorá roky Boha obviňovala z toho, ako mohol dovoliť, aby ju v detstve obchytkával strýko, uvidela, že Boh bol vtedy s ňou, že Boh bol ňou a trpel jej utrpením. Ja som videla, ako Boh sedel pri mne na schodoch, keď som plakala a kričala, aby sa už rodičia nehádali…
Prečo teda naďalej kričím na svoje deti?
Ak by ste čakali, že všetko sa skončilo happy-endom a ja som po tomto procese už nikdy nezvýšila na syna hlas, ste na omyle. Naďalej príležitostne (čo je niekedy aj deň po dni) vybuchnem, nakričím na deti, aj ruka mi ujde. Dnes však cítim, že už je to „len“ prejav mojej cholerickej povahy skombinovaný s únavou, už mi tam nešarapatí hrozná zničujúca agresivita.
A tak sa modlím a snažím a čakám, či ma Boh naplní trpezlivosťou alebo ma bude učiť – až neviem dokedy – pokore v duchu kartuziánových slov: „So svojou dušou je potrebné mať veľmi veľa trpezlivosti (…), a nie vždy dokážeme zmeniť mnoho na zlom charaktere, akého sa nám dostalo narodením a výchovou. Ale ten, kto úprimne priznáva, kým je, kto zároveň stráca pokušenie kritizovať druhých a neprestáva i cez toto priznanie začínať každý deň znovu svoju námahu, kto sa nepozerá na výsledky, je vytrvalý jedine kvôli Bohu a nespolieha sa na nič iné než na jeho dobrotu – ten robí viac, než že sa zlepšuje; dáva a oddáva sa Bohu, ktorému láskyplná pokora vzdáva väčšiu slávu než všetok úspech“ (môj preklad z českého vydania Kartuzián: Láska a ticho).
Kontemplatívna mama je každá mama, ktorá prežíva svoje manželstvo a materstvo ako spôsob zjednocovania sa s Ježišom. Je to žena, ktorá v sebe živí túžbu po tichu uprostred hluku, túžbu po samote uprostred davu a túžbu po úplnom darovaní seba manželovi a spoločne sa Bohu. Jedna takáto mama píše tento blog.
Titulná fotografia:pixabay.com
