Lívia Halmkan: Študenti ovládajú kódovanie, no prenatálny vývoj sotva

0
51

Ťažké debaty o živote pokračujú. Legálne potom vyvstáva otázka, aká je hodnota ľudského života, čo je jeho kvalitou a čo vlastne vieme ako bežní ľudia o tom, čo sa deje v skrytosti pred našimi očami tých deväť mesiacov pred narodením. Je človek to, čo nevidíme vlastnými očami? Pomáha žene potrat? Reálne skúsenosti z terénu aj od budúcich rodičov má Lívia Halmkan (41) – a sú prekvapivé!

Sme v lockdowne, okolo zúri Covid a z komentov na sociálnych sieťach často surovo padá veta: „No a čo, že ľudia zomierajú…“ Stratil život človeka hodnotu?

No ja to tak nevidím. Práveže si myslíme, že ľudský život hodnotu má, a preto tu máme rôzne opatrenia, ktoré by mali tieto životy chrániť pred nákazou alebo dokonca smrťou. To všetko práve preto, že chápeme, že ľudský život hodnotu má. To si myslia aj tí, ktorí koronu popierajú a opatreniam nechcú nijako podliehať. Nerobia to preto, že by si ľudský život nevážili, ale preto, že z nejakého dôvodu neveria správam alebo štátu. Možno by stálo za otázku, či si vážime ľudský život v každom štádiu života rovnako alebo to niečím podmieňujeme, ako napríklad výkonom, nezávislosťou, vekom a tak ďalej.

Ak to vezmeme od počatia: koľko zázrakov na počkanie sa deje počas tých 9 mesiacov?

No predsa tisíce. Alebo ani jeden? Asi to záleží na tom, či si myslím, že vzniknutý život a jeho vývoj je normálna vec. Spýtajte sa žien, ktoré túžia po dieťatku, a nedá sa im otehotnieť. Asi každá z nich by povedala, že celé počatie a vývoj je skôr zázrak ako samozrejmosť.

Keď som bola prvýkrát tehotná, žasla som nad tým, že moje telo zvláda tak dôležitú úlohu ako kreovanie nového človeka úplne samo od seba. Žasla som nad tým, že vývoj dieťaťa v mojom lone nie je otázka mojej vôle, ale že to ide samo, či bdiem, či spím, či na to myslím, či sa bojím alebo nie. V živote si tie najvzácnejšie a najkomplikovanejšie veci väčšinou musíme nejako zaslúžiť, odmakať. Ak chcem kariéru, musím sa dlhé roky vzdelávať, aj vtedy, keď sa mi nechce. Ak chcem muža, musím si ho nájsť, čo je méta sama osebe a potom ustáť neustály cyklus nedorozumení a udobrovania sa a všetko je to podmienené mojou vôľou. Ale tehotenstvo? Vývoj toho najvzácnejšieho, čo mám? K tomu som len musela mať sex, čo je samo osebe parádny spúšťač následných udalostí a potom už len trpezlivo čakať. Proste len čakať! Moje telo sa zrazu zmenilo na najrafinovanejšiu mašinu, ktorá rýchlo produkovala ďalšieho človeka bez toho, aby som k tomu ja čokoľvek dodala. OK – musela som jesť. Veľa! Neustále som nad tým žasla a stále žasnem. Potom prišlo druhé tehotenstvo a samozrejme som rátala s rovnakým výsledkom – z mojej načasovanej pekárničky som po 9 mesiacoch očakávala voňavý bochníček, ale nestalo sa tak. Umrelo v prvom trimestri a precitla som do faktu, že počať a aj donosiť dieťa nie je samozrejmosť. Je to nespočetná séria zázrakov, ktoré sa v matkinom tele dejú deň a noc.

Hovoriť o sexe bez kontextu vzťahu je až škodlivé

Mali by byť hodiny biológie človeka dôslednejšie a zaujímavejšie?

Neviem, aké sú a ako prebiehajú, ale viem, že o vývoji človeka sa neučí takmer nič. Chodievam na stredné školy a debatujem so študentmi o neplánovanom tehotenstve, spontánnom a umelom potrate… a som veľmi zaskočená, že majú tak málo informácií o tom, ako sa vyvíjame pred narodením. Ani len základy. Veľa z nich mi opakovane tvrdí, že človek ešte v prvých týždňoch nie je živý, že je to len nejaký kus tkaniva. Keď im ukážem fotky embrya v raných štádiách tehotenstva, tak ostávajú veľmi prekvapení. Hovorím o 17-ročných študentoch, ktorí sa učia aj dva jazyky, vedy, kódovanie a sú na dobrých školách. Myslím, že informácie o prenatálnom vývoji, aspoň tie základné, by mali byť povinnou súčasťou ak nie biológie, tak etiky. Pretože opakovane vidím, že študenti, ktorí mi tvrdia, že na potrat by išli a ako hlavný dôvod uvedú, že predsa ešte o nič nejde, tak mnohí svoj názor zvrtnú hneď po tom, ako pochopia, že naopak ide o veľa. Lebo zistia, že ide o život ich malého potomka, ktorý sa vyvíja oveľa rýchlejšie, ako sa domnievali.

Hovoríte o fotkách embrya, ktoré ukazujete študentom. Znamená to, že máte „učebnú pomôcku“?

Áno, a ešte akú parádnu! Volá sa „Neviditeľný človek“. Je to hra, ktorá sa skladá zo 7 veľkých kariet a z 28 malých kariet, ktoré sa k sebe priraďujú. Veľké karty zobrazujú reálne zábery ľudského života v maternici v rôznych časových obdobiach vývinu. Malé karty popisujú to, čo už je v ľudskom tele vyvinuté v rôznych štádiách. Cieľ je jednoduchý: priradiť kartu k takému obrázku, kedy je daná vlastnosť u človeka už prítomná. Celé je to čisto o biológií, nič menej, nič viac. A je veľmi zaujímavé pozorovať študentov, ako sa s pomôckou pasujú. Vždy najprv priradia kartičky k tým vyšším vývinovým fázam a potom sú veľmi šokovaní, keď postupne zisťujú, že väčšina vývoja sa ale udeje už v prvých 12 týždňoch.

Niekoľkokrát sa pretriasala otázka sexuálnej výchovy v školách. Nebola by lepšia hodina s iným obsahom a názvom?

Asi podľa toho, koho sa spýtate a čo si kto predstavuje pod sexuálnou výchovou. Alebo poďme ešte hlbšie, záleží na tom, čo si kto myslí, aké úlohy má sex v našom živote. Ak niekto odstrihne sex od vzťahu a berie to ako čisto fyzickú aktivitu, tak na sexuálnej výchove stačí prebrať pár vecí… Ak niekto vníma sex v širšom kontexte, ako sú vzťahy, úcta, láska, hormóny, zodpovednosť, záväzok, tehotenstvo… tak neviem, či by pomenovanie „sexuálna výchova“ stačilo na pokrytie tak širokého spektra. Ľudia ma niekedy onálepkujú, že ja som tá, čo robím sexuálnu výchovu na školách, ale mne to úplne nesedí. Áno, o sexe hovoríme veľa, veď je to predsa naša dôležitá súčasť a netvárme sa že nie – ale vždy hovoríme v spojení so vzťahmi. Inak by sa mi to zdalo veľmi zredukované, neúplné a vlastne, veľmi lacné. Alebo dokonca aj škodlivé.

Jedna vec je porozumieť biologickým faktom, druhá vec je dať úctu životu. Na to je asi iný recept…

To určite. Pred časom som pozerala debatu dvoch žien. Obe majú  dlhoročnú pracovnú skúsenosť v najväčších potratárskych klinikách na svete. Anna Ferudi z British Pregnancy Advisory Service (BPAS – Britská poradenská služba pre tehotenstvo) vo Veľkej Británii a Sue Thyer z Plánovaného rodičovstva v USA. Obe boli svedkami potratu, no ich reakcie boli úplne protipólne. Keď Sue bola priamym svedkom potratu, a to až po rokoch práce na klinike, kde sa denne vykonávalo mnoho potratov, to, čo videla, ňou tak otriaslo, že onedlho nielenže dala výpoveď, ale prešla do opačného tábora. Dnes je prominetná pro-life aktivistka a celý svoj čas venuje ochrane nenarodených ľudí. Anna potrat videla tiež, dokonca opakovane, v rôznych štádiách tehotenstva, vo Veľkej Británii sa bežne vykonáva do 24 týždňa. Napriek tomu počas rozhovoru tvrdila, že je hrdá na organizáciu, ktorú zastupuje. Sama priznala, že rozumie tomu, že na jej klinike sa zabíjajú nenarodené deti. Presne týmito slovami to opísala, no neotriaslo to ňou, pretože to dokázala ospravedlniť vyšším dobrom, čo pre ňu predstavuje sloboda ženy rozhodovať sa, či v tehotenstve pokračovať. Myslím, že tak nejako to máme my ľudia všeobecne. Dokážeme si ospravedlniť takmer všetko a každý máme limit niekde inde. V školách vidím, že pre študentov vidieť embryo je užitočné, mnohí prehodnotia svoj postoj k potratom tak, ako to spravila Sue. Dať však holému životu cenu, hodnotu, to sa nedá len cez biologické fakty. Ide to hlbšie, až do rebríčka hodnôt, ktorým verím. Je dôležitejší život alebo sloboda? Rozhodujúce asi je, či seba vyvýšim na taký vysoký piedestál, že si myslím, že môžem život dať a vziať, alebo som ochotná z tej výšky zosadnúť a uvoľniť tento post Bohu alebo osudu, alebo dobru, alebo vesmíru… alebo čomu ľudia už len veria.

Výsledkom pomoci pre ženy nemôže byť smrť niekoho iného

Hovorí sa: Čo oči nevidia, srdce nebolí. Platí to aj o postoji k dieťatku pred narodením?

Určite. Pred časom som na nete objavila video malého živého človiečika v 8. týždni tehotenstva. Poslala som to známej, lebo sa mi zdalo to video úžasné. Obratom mi volala celá uplakaná, že si spomenula na svoje mimomaternicové tehotenstvo pred mnohými rokmi a že netušila, že v 8. týždni bolo jej dieťa už takto vyvinuté. To isté prežívajú mnohé ženy po spontánnom alebo umelom potrate, keď pochopia, o čo vlastne prišli.

Žijeme dobu informácií na dosah. Pomáha nám to viac si vážiť život?

To asi záleží na tom, akými informáciami sa kŕmime. Vzdelávať sa v ľudskej biológii je ale vždy pre nás prospešné. Veda je veda a fakty o ľudskom vývoji našťastie hrajú do kariet úcte k životu veľmi dobre. Pracujem pre jednu pro-life organizáciu vo Veľkej Británii, tam je napríklad problém na verejnosti ukázať fotografiu zdravého, živého 8-týždňového embrya. Inak, všimla som si, že aj na Slovensku pri nedávnych TV diskusiách o zákone, ktorý mal pomôcť tehotným ženám, je aj u nás problém ukázať vývoj človeka. Jedna diskutujúca pani, ktorá hájila právo ženy vybrať si aj potrat, bola týmito obrázkami veľmi pohoršená. Vraj je to emocionálne vydieranie. Ako môže byť biologický fakt vydieranie? Ako môžem presadzovať niečo, čo nechcem, aby verejnosť za žiadnych okolností videla? Ak chcem tvrdiť, že človek v ranom štádiu vývoja nie je živý, nemá cenu, nie je človek a odstrániť ho je ospravedlniteľné… tak áno, tieto fotky ma budú veľmi iritovať, pretože proti nim neexistuje argument. Neexistuje! Veď ako môžem pri pohľade na embryo s rukami, nohami, prstami, ktoré aj moje malé deti na prvý pohľad rozoznajú, že ide o malého človiečika, tvrdiť, že nemá žiadnu hodnotu? Jediné, čo môžem, je zalepiť si oči – alebo oči ostatných.

Argumentom proti prijatiu života je často aj ekonomický stav alebo posun statusu zabezpečenia o poschodie nižšie. O čom to hovorí? 

No tu práve máme tú otázku, či je dôležitejší holý život alebo kvalita života. A ak je kvalita dôležitejšia, tak potom aká? Veď je taká relatívna! Máme tu celé spektrum požiadaviek na kvalitu života. Stačí, že je dieťa zdravé na to, aby sme ho nechali narodiť sa? Stačí, že bude mať otca, ktorý ho neopustí? Stačí, že bude mať kde bývať? Alebo treba samostatnú izbu? Stačí, ak rodičia budú zarábať, alebo treba, aby mali aj našetrené pre prípad núdze? A kto má právo posudzovať, či niekoho život bude alebo nebude napĺňať tieto pomyselné a vrtkavé štandardy kvality života? Čo ak mne by sa zdal niekoho život málo kvalitný, zatiaľ čo iní by boli so svojím životom spokojní? Mám právo rozhodnúť, že nemajú radšej žiť? Je zaujímavé hovoriť na túto tému so študentmi. Niektorí povedia, nech dieťa radšej nežije, ak by sa mu mali spolužiaci posmievať za to, že má horšie oblečenie alebo že nemá telefón. Niektorí sa zasa chytajú za čelo a hovoria, že na tom predsa nezáleží, že všetko sa dá časom zmeniť. Jedno je isté, kvalita života nenarodeného človeka sa v strese a strachu predpokladá veľmi zle. Veď neviem s istotou povedať, čo bude zajtra, ako by som mala vedieť, čo bude o 5, 10 rokov? Myslím, že je múdre pristupovať k materstvu zodpovedne, ale dieťa nás predsa môže zaskočiť aj všetkým dobrým, čo nám dá, nie len tým, čo si myslíme, že nám zoberie. Ja v drvivej väčšine počujem od žien slová vďaky, a to aj vo veľmi komplikovaných situáciách od veľmi zaskočených žien.

Čo robí s pohľadom na hodnotu života životný štýl stopercentnej bezchybnosti?

Povedzme si na rovinu, všetci chceme mať život pod kontrolou, ideálne bez chýb a veľkých nepríjemných prekvapení. Máme radi poriadok, každému z nás príde zaťažko prijať neočakávanú situáciu. Nikto z nás sa neteší, keď stráca kontrolu, a strach a úzkosť sú veľmi zlými radcami. Krízové tehotenstvo je asi jedna z najkomplikovanejších situácií, v ktorých sa žena môže ocitnúť, lebo vždy snívala, že v tejto jednej veci bude mať poriadok. Prirodzene, materský pud nám to tak nejako aj diktuje, treba hniezdo, parťáka, ktorý bude so mnou kŕmiť vtáčatko. Dúfame, že to bude v ideálnom čase, s ideálnym partnerom, ale veľakrát to tak nakoniec nie je. Rozumiem pro-choice aktivistom, svoju prácu robia z lásky k ženám, chcú im pomôcť v takej ťažkej chvíli. Avšak jedno z riešení krízy, čím je vraj potrat, je podľa mňa ďaleko za hranicou pomoci. Čo je to za pomoc, ak výsledok je niekoho smrť? V čase krízového tehotenstva odstraňujeme krízu. Robme to vytrvalo a s láskou. Neodstraňujme však potomka.

Lívia Halmkan (41), vydatá, 2 deti.

Zakladateľka neziskovej organizácie Tlakový hrniec, n.o., s ktorou prináša na školy debaty o pálčivých témach. Autorka edukatívnej pomôcky Neviditeľný človek, ktorú vyrobila pre Fórum života. Spoluautorka dokumentárneho filmu Manželstvá z tlakového hrnca

ZANECHAŤ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár
Prosím zadajte svoje meno