Skúsenosťou so závislosťou na porne si prešiel aj sám. Dnes vďaka zvláštnym cestám pomáha závislým na príliš šteklivých intímnych obrázkoch a ukájaní sa oslobodiť sa cez portál NePornu. Dokáže veľmi presvedčivo a trefne hovoriť o celom začarovanom kruhu a dôsledkoch života s masturbáciou a pornom, hoci je často ponúkané aj odborníkmi ako riešenie či liek. Pete Lupton (32).
Prečo vlastne ľudia začnú masturbovať?
Zo začiatku je to pomerne jednoduché, akoby nejaké objavovanie vlastného tela a pocitov, ktoré masturbácia prináša v spojení s orgazmom. V čase začínajúceho objavovania je masturbácia neskutočne príjemná, preto sa k nej ľudia vracajú v priebehu celého svojho života alebo príležitostne. Na počiatku je teda zvedavosť a objavovanie svojho tela, čo v niektorých prípadoch môže prejsť do závislosti. Ale treba rozlíšiť len masturbovanie a masturbáciu s pornografiou. V tom prvom prípade sa závislosť nevytvára tak často, ako keď sa k tomu pridá sledovanie porna.
Nastáva otázka, dokedy je masturbácia iba zvedavosťou či zábavou a kedy sa stáva závislosťou?
Závislosť je vždy v princípe rovnaká – či sa bavíme o závislosti na masturbácii a pornografii, o gamblerstve alebo o látkovej závislosti. Závislosť nastáva v tom prípade, ak nejakým spôsobom negatívne zasahuje do nášho života, keď ovplyvňuje naše každodenné fungovanie. Čo sa týka masturbácie, človek začne mať problémy, má tendenciu začať masturbovať na neobvyklých miestach. Tu už môžeme hovoriť o určitom stupni závislosti.
Podľa niektorých odborníkov sa masturbácia ako taká považuje za liek. Prečo?
To záleží asi od uhla pohľadu. Na čo som narazil, je, že je dosť často ponúkaná dospievajúcim, aby nejakým spôsobom riešili svoju sexuálnu frustráciu. Tým, že žijeme v sexuálnej spoločnosti, sexuálne napätie v dospievajúcich je obrovské. Začína sa v 11 – 12 rokoch a vrcholí zhruba v tých 14 – 15 rokoch. Preto mnohí psychológovia odporúčajú autoerotiku, aby uvoľnili napätie, ktoré sa v deťoch hromadí. Táto však je vďaka internetu ľahko spojená s pornografiou. Omnoho rýchlejšie tak vznikajú závislosti, než ako keby sme sa bavili o masturbácii samotnej.
Má masturbácia zdravotné zdôvodnenie u dospelých?
Ďalšia oblasť, kde sa masturbácia prezentuje akoby liek, je takzvaná prevencia rakoviny prostaty u mužov s odkazom na pár pochybných výskumov. Je to absolútny nezmysel, pretože žiadny seriózny výskum nemôže dokázať, že masturbácia ako taká môže pôsobiť ako prevencia rakoviny prostaty. Čo je najpravdepodobnejšie, je spoliehanie sa výskumov na odpoveď na otázku mužom ohľadne masturbácie a rakoviny prostaty. Pritom aj táto forma rakoviny, tak ako každá iná rakovina, je multifaktoriálna. Takže nie je možné dokázať, že to tak funguje. Často sú ľudia masírovaní a tlačení k tomu, že ak nebudú masturbovať, budú mať zvýšené riziko rakoviny prostaty.
To sú všetky dôvody pre masturbáciu?
Osobitne môžeme rozprávať o sexuálnych deviáciách, kde psychológovia odporúčajú svojim klientom masturbáciu. Argumentujú tým, že keď sa takto vybijú na pornografii alebo masturbácii, potom nebudú mať tendenciu robiť napríklad pedofíliu. Problém však je, že v rámci závislosti môže dochádzať k eskalácii. Aj takémuto človeku prestanú tieto náhrady stačiť a začne ich vyhľadávať v reálnom živote. Podľa mňa je to tak, ako hovorí sprievodná knižka k filmu V sieti: „V každom človeku sú dvaja vlci, záleží od toho, ktorého z nich kŕmite.“ Ak budeme tieto naše predstavy a vnútorné túžby živiť takýmto spôsobom, odtrhne sa nám tento vlk z reťaze.
Ponúknuť masturbáciu ako „liek“ pre tínedžerov frustrovaných zlyhaným vzťahom alebo tým, že ešte nemajú partnera, mi príde ako soft riešenie. Ako to vnímate vy?
Určite s tým úplne súhlasím. Stretávam sa s tým neskutočne často aj v práci s mojimi klientmi, ktorí hľadajú nejaké rýchle riešenia, ako sa závislosti zbaviť. Často miesto ľahkých nápadov dávam výzvy a nepohodlnejšie riešenia. Skratkovité riešenie neexistuje. Lenže my, ľudia, sme strašne pohodlní a hľadáme skratky, lebo je pre nás náročné snažiť sa a niečo zrazu robiť.
Dobrý lekár či psychiater vie, že nikdy neexistuje len jedno riešenie problému. Aké iné riešenia vidíte?
Keď budem konkrétny: jeden náš klient nám poslal svoj životný príbeh. Popísal to nádherne, ako dlhú dobu bojoval so závislosťou na pornografii a nemohol sa z toho dostať. Pomohlo mu, keď si po 15-16 rokoch našiel brigádu, kde musel tvrdo pracovať. Vybil sa konštruktívne fyzickou činnosťou a nemusel sa sústrediť na sexuálne podnety, ktoré akoby na nás kričia zo všetkých strán.
Čo robí v duší a svedomí veriaceho človeka fakt, že masturbuje?
Veľmi závisí na tom, či človek vníma masturbáciu ako hriech. Lebo ak to nevníma ako hriech, tak v tejto oblasti sa nemusí nič zmeniť. Problém nastáva vtedy, keď masturbáciu ako hriech ľudia vnímajú, že im je jasné, že sklamali Boha. Ešte silnejšie takýto pocit majú v súvislosti s pornografiou. Je to oveľa jasnejšie, pretože keď sa pozriete do Biblie, tam sa nikde o samotnej masturbácii nehovorí. Ale o tom, že hľadieť na ženu chtivo je hriech, to sa tam hovorí, aj o tom, že pornografia je hriech. Kresťanom je jasné, že je to zlé. Cítia sa vtedy vzdialení od Boha a sú si vedomí svojej nehodnosti. Majú pocit, že v takom stave nemôžu za Bohom prichádzať, že sa nemôžu k nemu modliť, slúžiť mu. Majú často pocit, že takých, ako oni, Boh neprijíma.
Morálny teológ p. Samuel Lovás OP hovorí, že pre týchto ľudí je dôležité si uvedomiť, čo im Boh ponúka. Dá sa povedať, že zvládnutie závislosti na masturbácii je merítkom môjho osobného vzťahu s Bohom?
V tomto by som bol tak trochu opatrný. Poznám veľa úprimných kresťanov, ktorí slúžia Bohu a ktorí sa snažia žiť s Bohom, ale už dlhú dobu sú závislí na pornografii. Treba si primárne uvedomiť, čo si kresťania často neuvedomujú alebo mnohokrát chápu zle, akým spôsobom Boh funguje, akým spôsobom nám dáva svoju milosť. My kresťania často chápeme zle postup: najprv si musím vyriešiť svoj problém, aby ma Boh prijímal. To je podľa mňa nebiblický prístup. Lebo keď sa pozrieme do Biblie, nájdeme napísané, že ktokoľvek vyzná svoje hriechy, Boh mu odpustí. Často hovorím mladým ľuďom na prednáškach v cirkvi: keď nám Pán Boh môže pomôcť zbaviť sa závislosti na pornografii, tak to je Božia milosť. Tá má dva aspekty: jeden z nich je, že Božia milosť nám odpúšťa naše hriechy. To je úplný základ – pretože to nie je o tom, že sa ja musím snažiť. Boh ma má rád takého, aký som. Ponúka mi svoje odpustenie. Jediné, čo musím, je prijať ho. Samozrejme, treba urobiť pokánie, vyznať svoj hriech. Ale Boh nehovorí, že odpustenie prichádza vtedy, keď sa ja odvrátim od hriechu, keď ho prestanem robiť. Ale v momente, keď tento hriech vyznám pred Bohom.
Ktorý je druhý aspekt Božej milosti?
Odvrátenie sa od hriechu. To, že nás Boh premieňa. Premena vo mne nie je podmienená tým, že teraz sa ty musíš viac snažiť ako kresťan, musíš zaťať zuby a zbaviť sa tej závislosti, musíš teraz abstinovať… Nie, premena pramení z toho prvého bodu, že Boh nám odpúšťa hriechy. Motivácia k tej zmene nevychádza z toho, že musím, lebo mi to hovorí Boh a je to napísané v Písme. Motivácia sa začína tam, že Boh pre mňa urobil všetko, odpustil mi, miluje ma a ja viem, čo pre mňa urobil, a som vďačný. Preto sa chcem zmeniť. Viem, že to, čo mi hovorí teraz, je pre moje dobro aj pre dobro ľudí okolo mňa. Zmena má byť pozitívne zameraná, nie farizejsky, že ja musím toto urobiť, aby ma mal Pán Boh rád. My nemáme sami osebe silu sa vysporiadať s hriechom. Tú silu nám dáva Boh skrze to, že v neho veríme a dôverujeme mu.
Sprevádzate ľudí pri odvykaní si od porna a masturbácie. Čo vlastne prežíva taký človek v čase závislosti?
Chcel by som v prvom rade len ujasniť, že v rámci nášho projektu NePornu sa predovšetkým zaoberáme ľuďmi, ktorí sa chcú zbaviť závislosti na pornografii ako takej. Je veľmi malé percento tých, ktorí nesledujú porno, ale chcú sa zbaviť závislosti na masturbácii. Samozrejme, potom tam sú tie vzorce skoro rovnaké. Vedieme ich k tomu, aby abstinovali podobným spôsobom, mechanizmy, akými môžu prekonávať závislosť sú podobné. Keď sa bavíme o masturbácii, pri jej „prevádzkovaní“ sa do tela vyplavujú hormóny, ako napríklad oxytocín. Oxytocín spôsobuje potrebu blízkosti niekoho, ale tá v prípade masturbácie nie je naplnená. To znamená, že keď človek dosiahne orgazmus, je tam sám. Nemá pri sebe nikoho. Ak takýto spôsob života praktizuje dlho a vytvorí sa závislosť, môže prísť k tomu, že človek sa cíti čoraz viac osamelý a časom môže trpieť napríklad úzkostnými stavmi alebo depresiami.
Je skupina dospievajúcich v tomto niečím špecifická?
Keď sa na to pozrieme reálne, naša mladá generácia trávi neskutočne veľa času na internete a sociálnych sieťach, pri seriáloch a podobne. A potom aj pri pornografii. Všade sú tam podnety, ktoré v nás vzbudzujú sexuálnu túžbu. A tým, že nerobíme nič konštruktívne, zdá sa nám, že orgazmus je prirodzená odmena, ktorú si môže človek sám dať a telo ju môže samo sebe poskytnúť, čo prináša neskutočnú vlnu potešenia. No zároveň nás vyvádza z rovnováhy a neriešime niektoré problémy v živote konštruktívnym spôsobom. Súčasné výskumy ukazujú, ako sa čím ďalej tým mladšia generácia cíti neskutočne osamelo, napriek všetkým sociálnym sieťam. Ak všetko prebieha online, tak aj vo vzťahoch ostanú veci na povrchu, nejdú do hĺbky. A už sa ponúka ako pomoc fenomén pornografie a masturbácie. Je to začarovaný kruh.
Je možné problém odhaliť z pohľadu blízkeho človeka – tak, ako sa dá odhaliť fajčenie, drogy či alkohol?
Myslím si, že toto sa zvonku odhaliť nedá. Sú nejaké znaky, ktoré súvisia so závislosťou na pornografii: človek sa môže začať sociálne izolovať, byť viac mlčanlivý, môže tam byť problém s komunikáciou, môže sa strániť priateľov, ale sú to veci, ktoré sa veľmi zle rozpoznávajú. Problém je aj to, že téma sexu v rámci rodiny je tabuizovaná a takmer vôbec sa o nej nehovorí. Takže aj keby rodičia mali nejaké podozrenie, nikdy alebo veľmi zriedka túto tému s deťmi rozoberajú.
Keby mu trebárs pri náhodnej kontrole našli v prehliadači porno stránky, čo by sa dialo?
To už závisí na jednotlivých prípadoch. Ale vo väčšine prípadov, keď je človek pri tom pristihnutý, prizná sa, že pozerá porno, to nezaprie. Skôr môže zapierať to, že má nejaký problém s pornom, pretože sám si to neuvedomuje, že nejaký problém má – čo je bežné. Dieťa môže pri konfrontácii zo strany rodičov aj klamať. Napríklad, že pozeral s kamarátom. Aj to, že mu to tam vyskočilo náhodou…
Ako reagujú rodičia?
Máme skúsenosť, že zo strany rodičov prichádza k neprimeraným reakciám – rodičia sú nahnevaní, snažia sa mu to zakázať. Ale ono to nefunguje.
Čo vtedy, ak chcú tomu dieťaťu skutočne pomôcť? Aký je správny postup?
Veľmi závisí aj na veku dieťaťa, z pohľadu psychológie je tam hranica 11 až 12 rokov. V tomto veku môže rodič pristupovať k dieťaťu ešte autoritatívnym štýlom a stanoviť mu pevné hranice, to dieťa viac pochopí, čo sa deje. Ale keď je dieťa už staršie, treba komunikovať s ním inak: čo sa vlastne deje, prečo to sleduje, čo ho k tomu vedie, čo je normálne, čo nie je normálne. Poskytnúť mu relevantné informácie z dobrého zdroja, pretože neskôr dieťa už nemusí byť ochotné. Riešiť takúto vec s rodičmi môže byť pre neho z nejakého dôvodu nepríjemné. Ideálna situácia je, že rodičia sú schopní hovoriť aj diskutovať o témach okolo sexuality. Malo by byť prirodzené, že sa začnú s deťmi baviť o sexe v ich 5 – 6 rokoch. Normálne komentujú ich záujem, pridávajú postupne ďalšie informácie. Tým, že začnú varovať deti pred nebezpečenstvami internetu, začnú deti vzdelávať. Ak im už v tých šiestich – siedmich rokoch vysvetlia, čo to tá pornografia je a keby na ňu niekedy narazil, či už omylom alebo cez kamarátov, že sa nemusí báť. Môže pokojne prísť a budú sa o tom rozprávať. Dôležité je proste vytvoriť bezpečné prostredie a ak to rodičia zvládnu už v mladšom veku detí, je to ideálne, lebo pri strete dieťaťa s pornom môže prísť za rodičmi a diskutovať. Ak im však rodičia odpovedia trošku neskôr alebo toto vôbec neriešia, je to náročné a väčšinou je potom potrebné prizvať odborníka alebo dieťa v neskoršom veku odkázať na relevantné zdroje, ako je naša stránka nepornu.cz, či na vedecké výskumy a podobne.
Problém ale je, že deti od 14 rokov sa už rodičom veľmi nezdôverujú, žijú skôr vo svojej partii a vo svojom svete odpútania sa. Čo vtedy môže rodič urobiť?
Za mňa by určite padla otázka, aká je otvorenosť v rámci ich rodinných vzťahov – aj v oblasti sexuality. Lebo zväčša je alebo môže byť v rodinách táto téma tabu. Nie je OK, ak si rodičia zvolia tému sexuality, keď má dieťa 12, 13, 14 rokov… Pretože doteraz mali pocit, že to ich dieťa nič také nerieši, že ho to nezaujíma – a pritom meškajú s témou. Najdôležitejšie roky formovania sú od 6 do 11 rokov, deti potrebujú vedieť od rodičov, že je normálne o týchto veciach hovoriť. Druhý postreh: nedá sa dieťa do toho nútiť, ale rodič môže dávať príležitosti na túto tému hovoriť. Napríklad – čítal som zaujímavý článok, nechceš si ho tiež prečítať alebo sa o tom porozprávať? Nestretol si sa s tým? Alebo keď už sme pri dokumente V sieti, je tam veľa materiálu, ktorý môže rodič vniesť do rozhovoru prirodzenou cestou. Brať proste dieťa ako partnera v rozhovore na priateľskej, nie autoritatívnej úrovni, pozývať ho k diskusii.
Myslím, že aj v Česku by väčšina rodičov povedala, že nevedia, ako o tom s deťmi hovoriť – cítia sa trápne, nik ich to neučil. Nemali by dostať najprv formáciu v tomto smere rodičia?
Určite áno. Ten najzákladnejší problém v tomto je, že dnešní rodičia neprešli týmito témami u svojich rodičov. Ani oni im nevytvárali také prostredie, aby sa prirodzene bavili o sexualite. Znamená to, že súčasní rodičia sami s tým nemajú skúsenosti, niekedy nemajú ani dostatočné informácie, aby ich mohli deťom odovzdať. V prvom rade je potrebné, aby sa rodič sám vzdelával v tejto oblasti a hľadal spôsob, akým môže o tom s deťmi hovoriť. Kvôli tomu sme na našej web stránke urobili online kurz, ktorý je zameraný na rodičov, aby ich naučil, ako riešiť tento problém, ako s dieťaťom hovoriť a ako to riešiť, keď problém už má. Toto môže byť jeden zdroj informácií, ale, samozrejme, v angličtine existuje takých zdrojov viac. V prvom rade rodič musí investovať nejaký čas, aby sám získal relevantné informácie. Je to však náročné, lebo dnešní rodičia nedostali vzor, ako s tým naložiť vo výchove, a často sa spoliehajú na sexuálnu výchovu na školách, ktorá je veľmi nedostatočná. A nadovšetko, zabúdajú, že primárnu zodpovednosť za sexuálnu výchovu majú oni.
Masturbácia podľa vás veľmi úzko súvisí aj so sledovaním pornografie, čo teda ponúka iný obraz prežívania sexuality, aký by mal po správnosti manželmi byť…
Určite ľudia, ktorí sú závislí na pornografii či na masturbácii, sú často v rámci sexuálneho styku zameraní na vlastné uspokojenie, partner slúži len ako nástroj. Prejavuje sa to rôznymi spôsobmi: či už bude nútiť partnera, aby robil niečo, čo videl v porne alebo aby uspokojoval len jeho alebo bude mať nejaké očakávania, ktoré keď nebudú splnené, bude sklamaný. Potom to vedie k tomu, že bude ešte viac sledovať pornografiu a tráviť ešte viac času masturbáciou a sebauspokojovaním. Postupne začne dochádzať k odcudzovaniu sa po intímnej stránke partnerov, čo povedie k tomu, že takýto vzťah prestane postupne fungovať. Je možné, že ten druhý si začne klásť otázku, či on nerobí chybu – aj keď chyba je na strane toho, ktorý sleduje porno.
Vy ste si celým tým procesom s masturbáciou a pornom aj bez nich prešli. Aký je život človeka so závislosťou a bez?
Človek sa cíti viac slobodne, cíti, že veci v živote dávajú viac zmysel, že zrazu má viac energie. Cíti, že veci, do ktorých predtým nemal silu, chuť ani energiu alebo ho predtým nelákali, ho zrazu začnú lákať. Odrazu nie je ovládaný niečím iným, môže sa už úplne sám slobodne rozhodovať. Má to pozitívny dopad na celý jeho život. Vidím, že sa mi viac darí niektoré veci riešiť, viac sa púšťam do niektorých vecí. Nie je to o tom, že by už úplne zmizlo pokušenie, že si už porno nepustím. Tým, že žijeme v sexuálnej spoločnosti a podnety sú všade, človek je stále v pokušení. Ale keď je zrazu slobodný od závislosti, vie, ako s pokušením pracovať. Vie, že toto nepotrebuje, aby bol v pohode.
Čo bolo za vaším rozhodnutím pomáhať ľuďom s touto závislosťou?
Je to súčasť môjho osobného príbehu, keďže som si sám prešiel závislosťou na pornografii. Myšlienka pomoci sa začala rodiť v roku 2017, keď kamarát pripravoval online kurz o pornografii. Pomáhal som mu dávať k tomu spätnú väzbu. Tam sa zrodila aj myšlienka, že nestačí len rozširovať povedomie o pornografii. Predsa len, minimálne v cirkvi sa veľmi hovorí o tom, že pornografia je problém. Ale úprimne: vždy, keď sa hovorí, že niekde je problém, málokedy sa ponúkne praktické riešenie, praktická pomoc. Začal som si uvedomovať, že rozširovanie povedomia musí ísť ruka v ruke s praktickou pomocou.
Aké sú odozvy – je záujem o takúto možnosť uzdravovania a sprevádzania?
Záujem je pomerne veľký: v roku 2018, keď sme projekt začínali, sa nám za ten rok ozvalo 66 ľudí zo žiadosťou o pomoc. V roku 2019 to už bolo 243 ľudí, minulý rok 426 ľudí. Tento rok už máme cez 220 klientov.
V čom je váš program jedinečný?
Jednoducho v tom, že sprevádza človeka procesom abstinencie. Predovšetkým ponúkame e-coaching zdarma. To znamená, že každému priradíme niektorého z e-coachov, čo sú dobrovoľníci, ktorí sa ich snažia sprevádzať procesom abstinencie. Nie je to o nejakej odbornej pomoci alebo že by e-coach dával veľa rád. Je to skôr o tom, že pozná mechanizmy, vie, ako to funguje, pozná procesy, ktorými treba, aby si ten človek prešiel, aby došlo k oslobodeniu. Celé je to postavené na sprevádzaní. To znamená, že coach kladie často reflexívne otázky k tomu, aby sa klient mohol zamyslieť, čo treba robiť inak, aby sa závislosti zbavil. Našim hlavným heslom je: Nebuď na to sám! Pretože veľa ľudí si myslí, že sa nemôžu s týmto nikomu zveriť. Snažia sa bojovať sami, no neúspešne. Naša sila je v podpore a že ľudia môžu hovoriť o probléme bez toho, aby sa dočkali odmietnutia alebo odsúdenia.
Aké sú podmienky pre to, aby sa niekto stal dobrovoľníkom vášho projektu? Musí mať skúsenosť s pornom či masturbáciou?
Nie je to podmienkou. Pretože coaching sám osebe nie je o tom, že coach musí byť odborníkom na tú oblasť. Tak to vôbec neplatí. Coach je skvelý v tom, že vie klásť tie správne otázky a dokáže nájsť jadro problému. Musí sa spýtať takým spôsobom, aby si klient našiel odpoveď prakticky sám. Samozrejme, aj naši e-coachovia si prechádzajú výcvikom ohľadom tejto problematiky, aj ohľadom nástrojov, ako ľudom pomáhať, ale neznamená to, že musia mať takúto skúsenosť.
Je pri sprevádzaní rozdiel medzi ľuďmi, ktorí nemajú zázemie viery, a tými, ktorí ho majú?
Nesnažíme sa robiť nejaké rozdiely, pretože tipy, ktoré dávame ľuďom, sú rovnaké, aj spôsob sprevádzania je do veľkej miery rovnaký. S čím máme skúsenosti, je, že kresťania môžu mať omnoho silnejšiu motiváciu s návykom prestať, je tam motivácia cez vieru v Boha.
Aká je úspešnosť?
To sa hovorí veľmi zle, ale všeobecne by som vedel povedať, že zo všetkých ľudí, ktorí nám napíšu o pomoc, tak dlhodobo udržuje kontakt s nami 20 až 30 percent ľudí.
To sú ľudia, ktorí sa dostanú zo závislosti a vydržia?
Nutne nie všetci. Ale povedzme, že veľké percento z nich áno.
Keď to zhrnieme: na jednej strane je masturbácia a porno ako lákadlo, na druhej strane vedomie nástrah a problémov. Čo najlepšie preventívne zaberá, aby s tým človek ani nezačal?
Tým, že ľudia začínajú s takýmito závislosťami dnes priemerne v 11 rokoch, čo je veľmi skoro, je veľmi dôležité mať aspoň nejaké poznanie, čo môže vôbec masturbácia spôsobiť za problémy, k čomu môže viesť. O čom pornografia vlastne je. To je zásadné.
Pete Lupton (32), ženatý, otec 3 ročného syna, riaditeľ neziskovej organizácie NePornu. Cielene sa po vlastnej skúsenosti závislosti na porne venuje edukácii k téme porna, zvlášť v prostredí Cirkvi. Pomôcť neziskovke môžete tu.
Titulná fotografia: pixabay.com
