DOMÁCI OLTÁR I. Ako žiť vieru v priestore nášho domova?

Ako kresťania sme pozývaní prežívať svoju vieru nielen počas slávenia liturgie v chráme, ale vnášať ju do všetkých oblastí nášho života: do vzťahov, práce, školy, rodiny. V živote rodiny je zvlášť dôležitým priestorom domácnosť, domov: je miestom, kde mnohí jej členovia trávia väčšinu svojho času.

Domov je rovnako priestorom výchovy detí. Kľúčovými sú v nej ich zvedavé otázky, často sa týkajúce práve liturgického roka či prežívania viery svojimi rodičmi.

Ako teda môžeme v praxi prežívať vieru uprostred svojho domova? Ako môžeme sakralizovať, posväcovať naše každodenné úkony a priestor, v ktorom sa odohrávajú?

Praktický život viery

Odpovede na tieto otázky sa pokúsili nájsť americkí autori David Clayton a Leila Marie Lawler v knihe The Little Oratory. Ako sami píšu, „pre niektorých ľudí je táto otázka súčasťou ich výchovy; konajú podľa toho, čo sa naučili od svojich rodičov“, pre iných, ktorí nevyrastali v kresťanskom prostredí, môže byť naopak náročným orieškom, s ktorým sa musia popasovať (s. 13). Tak či tak; zosúladiť náročný pracovný režim, výchovu a potreby detí a chod domácnosti so snahou prežívať plnohodnotný duchovný život – hoci by sme tak veľmi chceli, aby boli v harmónii! – je často veľmi ťažké a frustrujúce.

Zároveň však vieme, že „jarmo“, ktoré sme pozvaní niesť, „je príjemné, a bremeno ľahké“ (Mt 11,30). Aj s pomocou tejto knihy sa teda môžeme naučiť, ako skutočne radostným spôsobom integrovať našu rodinu do života Cirkvi. Široká paleta sviatkov a liturgických období, spôsobov modlitby a pobožností, ktoré ponúka, sú totiž nádherným darom, ktorý nás privádza bližšie k Bohu a odhaľuje nám jeho neuveriteľný plán spásy.

David a Leila nám teda praktickým a zároveň hlboko teologickým spôsobom pripomínajú takmer zabudnutú tradíciu domácej modlitebne.

Prečo je dôležité „posväcovať“ naše domovy?

Katechizmus Katolíckej cirkvi pripomína, že „voľba vhodného miesta nie je bezvýznamná pre skutočnú modlitbu“. Okrem priestoru chrámu, pútnického miesta či kláštora je pre osobnú modlitbu obzvlášť dôležitý „,modlitbový kútik´ so Svätým Písmom a náboženskými obrazmi“ (KKC 2691), ktorý nám pripomína Ježišovo pozvanie modliť sa v tichu svojej izby k Otcovi, ktorý vidí aj v skrytosti (Mt 6,6).

Či teda toto miesto nazveme oltárom, modlitbovým kútikom, malým oratóriom (KKC 2691) alebo domácou kaplnkou, stále máme na mysli to isté: miesto, ktoré rodinu spája v spoločnej modlitbe a v jej prirodzenom domácom prostredí jej pripomína spolupatričnosť s univerzálnou Cirkvou.

Domáci oltár

Toto miesto, ako viditeľná pripomienka Božej prítomnosti uprostred nášho domova, by malo byť jeho prirodzenou a neprehliadnuteľnou súčasťou. Niektoré rodiny si takéto miesto vytvorili úplne spontánne. Často je to obývačka, jedáleň či jedálenský kút v kuchyni. Kde sa najčastejšie stretávate? Ktorá časť vášho domova je dostatočne príjemná a pohodlná, no zároveň dôstojná, bez rušivých predmetov, ako je napríklad televízor či iné lákadlá pozornosti? Nezabudnime na to, aby celá rodina mala kde vhodným spôsobom sedieť či kľačať.

Určitou pomôckou nám môže byť východná kresťanská tradícia: „V kúte bol pozlátený obraz Matky božej, ikonostas, ozdobený pestrými farebnými papierikmi, a pred ním na mosadzných retiazkach horela lampa s večným svetlom.“ (T. D. Mostowicz: Mastičkár, Bratislava 1990, s. 54).

Pre veriacich východného rítu je typický tzv. modlitebný kút, teda polička či skrinka umiestnená v rohu izby, na ktorej sú vystavené jednotlivé predmety domácej liturgie. Dominantou je často ikona zobrazujúca Pannu Máriu alebo Kristovu oslávenú tvár.

Západnej tradícii je bližšie umiestnenie oltára na stôl, ikony sú v nej niekedy nahradené obrazmi, znázorňujúcimi dôležité momenty či symboly našej viery – napr. Nepoškvrnené počatie, Božské srdce Ježišovo a pod.

Nevyhnutnou súčasťou oltára je kríž, rovnako dôležité je Sväté Písmo. Ďalšími významnými predmetmi, ktoré nám a našim deťom pomáhajú prenikať do jednotlivých tajomstiev viery, sú rôzne náboženské obrazy (napr. Panny Márie či Kristovej oslávenej tváre), ikony, obrazy svätých – napríklad patrónov detí.

Na pulze dňa…

Dôležitá je aktuálnosť oltára: pomocou farebnej symboliky, výzdoby a nápaditých predmetov (adventný veniec, tŕňová koruna, krstná košieľka, …) môžeme zvlášť deťom príťažlivým spôsobom priblížiť prežívanie adventu, pôstu, vianočného či veľkonočného obdobia, sviatkov patrónov či mimoriadnych udalostí v duchovnom a liturgickom živote rodiny, ako napríklad prvého svätého prijímania, výročia posviacky miestneho chrámu či krstu mladšieho súrodenca.

Oltár môžeme doplniť rôznymi ďalšími predmetmi, ako napríklad sviecou, ružencom, modlitebnými knižkami, lístočkami s modlitebnými úmyslami, vázou so sezónnymi kvetmi či inými predmetmi súvisiacimi s liturgickým obdobím alebo rodinnými zvyklosťami. Nebojte sa experimentovať a hľadať, čo je pre vašu rodinu naozaj to najlepšie!

Niekedy to môže byť ťažké, …

Ak s podobným usporiadaním vášho domova nemáte osobnú skúsenosť, možno vám pri čítaní predchádzajúcich riadkov napadlo množstvo „ale“:

• V našom dome na oltár nemáme vhodné miesto.
• Sme príliš zaneprázdnení, nemáme na domácu modlitbu čas.
• Naše deti nevydržia sedieť počas modlitby.
• Neviem nájsť žiadne liturgické predmety, ktoré by mohli byť súčasťou nášho oltára.
• …

Ako však pripomínajú autori knihy, každý človek, každá rodina je jedinečná. Aj jej duchovný život je unikátny a „šitý na mieru“. Pravdou je, že mnohé praktické problémy sa odhodlaním, kreativitou a s využitím skúseností iných rodín dajú prekonať. Dôležitejšia než množstvo modlitieb a honosnosť oltára je však kvalita nášho vzťahu s Bohom: „Sila napredovať vychádza z našej ochoty spolupracovať s Božou milosťou, ktorá ju následne môže pretvárať nadprirodzeným spôsobom.“ (s. 123)

… no stojí to za to!

Boh sa stal človekom, jedným z nás. Žil v určitom čase v konkrétnej rodine. To všetko preto, aby nám umožnil pochopiť dôležitosť vzťahov, a to nielen medzi ľuďmi, ale aj božského vzťahu Najsvätejšej Trojice, ktorého jadrom je láska. Dal nám prísľub, že kedykoľvek sa dvaja alebo traja stretnú v Jeho mene, on bude tiež prítomný. Zanechal nám seba v Eucharistii a vo svojom Slove.

Toto všetko nie je minulosťou! Vďaka posväcovaniu našich príbytkov denne pozývame Ježiša do nášho života, do života našej rodiny.

Ak si nie sme konkrétnou formou nášho duchovného života istí, pýtajme sa: „Posúva ma to bližšie k Ježišovi? Približuje ma to k jeho Slovu, Eucharistii, k liturgii? Nemám pocit míňania energie a previnilosti, namiesto toho, aby som sa jednoducho posúval/a bližšie k Nemu? (s. 136)“ A napokon: Je táto „potrava“ osožná pre nás všetkých?

Ak áno, sme na správnej ceste. Prinášať Krista ostatným, túžiť pre nich po dobre, po spoločenstve s Ním – toto je skúškou správnosti každej cesty.

Ako na to?

Ak vám čítanie predchádzajúcich riadkov v hlave spustilo kolotoč otázok a nápadov, nenechajte ich ležať ladom: Kde sa ako rodina najčastejšie spolu modlíme? Ktorá miestnosť v dome by bola na zriadenie domácej kaplnky najvhodnejšia? Ktoré dôležité predmety by sme na náš domáci oltár určite umiestnili?

Tieto otázky sú dôležitými podnetmi, ktoré vám môžu povedať veľa o vás samých, o vašej rodine i o tom, ako si v praxi duchovný život vašej rodiny predstavujete.

Zdá sa vám určená polička málo dôstojná? Nemáte zatiaľ vhodnú ikonu? Vôbec nevadí! Dôležité je začať, a to čím skôr. Spoločné budovanie domácej kaplnky a hľadanie toho, čo do nej chcete umiestniť, môže byť napokon samo osebe nádhernou spoločnou modlitbou!

V článku sú citované pasáže z knihy Clayton, David – Lawler, Leila Maria: The Little Oratory. Sophia Institute Press, Manchester, New Hampshire 2014. ISBN 978-1-622-82-176-1, 186 strán.