Medzinárodná charizmatická konferencia v Brne mala v roku 2013 v programe prednášku na tému “Jak moc lze předat víru v rodině”. Prednášajúci Mons. Aleš Opatrný začal prednášku vetou: ”No moc to nelze.” Väčšina ľudí v sále sa zasmiala, ja tiež.
Hoci deti vieru v pravom slova zmysle nezdedia (keďže viera je Boží dar) a ani ich veriť nevieme naučiť, predsalen v tejto veci niečo robiť môžeme. Modlitba, vlastný príklad a spolupráca blízkych sú naše tri možnosti, ako bojovať dobrý boj o vieru nášho dieťaťa.
V článku Ako rodič môže a má duchovne sprevádzať svoje dieťa sme písali o tom, že duchovné sprevádzanie dieťaťa je spojenie výchovy a viery. Keď hovoríme o duchovnom sprevádzaní dieťaťa, máme na mysli predovšetkým:
- sprostredkovanie viery v Božiu existenciu
- sprostredkovanie zmysluplnosti viery
- snahu o každodenné spoznávanie Božej lásky a starostlivosti v živote dieťaťa a jeho rodiny
- a učenie sa láske k Bohu a ľuďom.
Možno to znie pekne, ale ako na to? Modlitba, vlastný príklad a spolupráca blízkych sú naše tri možnosti, ako bojovať dobrý boj o vieru nášho dieťaťa.
- MODLITBA
Najdôležitejší nástroj pre sprostredkovanie viery dieťaťu je naša rodičovská modlitba. Príhovorná modlitba je úpenlivá prosba v prospech druhého, modlitba za dobro pre druhého človeka. Krásne to vyjadril Ján Pavol II.: ,,Podstata príhovornej modlitby spočíva v tom, že Boh každému človeku zveril všetkých a všetkým zveril každého človeka.” Modlitba pred Božou tvárou túžiaca po milosti viery pre seba a pre iných musí byť základom každého nášho snaženia. Príhovorná a túžiaca modlitba musí byť trpezlivá. V trpezlivosti spočíva dôvera vo vypočutie. Chcieť všetko hneď, zbierať plody najlepšie hneď po zasadení semienka, tým sa predsa vyznačujú deti. My by sme ale z takejto netrpezlivosti mali vyrásť a modliť sa s dôverou, že Pán si k nášmu dieťaťu nájde cestu rovnako (aj keď možno nie takým istým spôsobom), ako si našiel cestu k nám.
- VLASTNÝ PRÍKLAD
Pre dieťa je rodič tvárou Boha. To, akými sme rodičmi má dopad na to, aký bude v očiach dieťaťa Boh. Boha môžeme skrze Krista nazývať svojím Otcom, ale akého otca si dieťa predstaví? Takého, s akým má skúsenosť. Na prvé počutie je to zrejme dosť frustrujúce. Preto sa modliť potrebujeme nielen za dieťa, ale aj sami za seba. Jedine s Božou pomocou dokážeme spolupracovať na Jeho diele v živote nášho dieťaťa. Nemôžeme dovoliť, aby nás strach a vedomie zodpovednosti paralyzoval. Cestu, po ktorej dieťa viac-menej s ľahkosťou pôjde povedľa nás charakterizuje predovšetkým snaha žiť čestný a úprimný život a v prípade duchovného sprevádzania osobný a autentický vzťah s Bohom. Každý rodič je povolaný byť evanjelizátorom, katechétom či duchovným sprevádzateľom pre svoje deti. Nie je to niečo, čoho sa môžeme zriecť, pretože sa nemôžeme zriecť toho, že sme pre dieťa tvárou Boha. Buď budeme tvárou Boha milosrdného, spravodlivého a láskavého, alebo budeme tvárou takého boha, ktorý je na míle vzdialený Bohu zjaveného v Ježišovi Kristovi.
- SPOLUPRÁCA A JEDNOTA
Ako vo výchove platí, že rodičia musia spolupracovať a byť jednotní, tak aj duchovné sprevádzanie dieťaťa vyžaduje spoluprácu ľudí, ktorí sú dieťaťu najbližšie. Aspoň v zásadných veciach je nevyhnutné sa dohodnúť. Podobne, ako pri nejednotnej výchove dieťa nevie čo je dobré a čo zlé, kto má pravdu a kto nie a koho je treba poslúchnuť, tak aj vo výchove k viere treba byť v mnohom zajedno a navzájom sa podporovať. Výchova dieťaťa k viere je nesmierne dôležitá, ale nemenej dôležitá je jednota manželov a preto by sme sa nemali do duchovného sprevádzania púšťať bez snahy robiť to spoločne s manželom/manželkou. Z výchovy ku viere by niekto tak dôležitý ako je otec alebo mama nemal byť vynechaný. Isteže je iná situácia, keď sa tejto úlohy rodič zriekne preto, že sám vieru nemá, alebo ju stratil. V takom prípade je však potrebné, aby podporoval druhého aspoň tak, že mu na duchovné sprevádzanie dieťaťa ponechá právo.
Viera nie je ani tak súbor poznatkov, ako skôr medziosobný vzťah. Je dôležité si to uvedomiť alebo radšej stále uvedomovať. Spoznať Pána a spoznávať ho vo svojom živote je predpoklad toho, aby sme dokázali pomocou modlitby, osobného príkladu a spolupráce s inými viesť dieťa k Bohu od ktorého všetko pochádza a ku ktorému všetko smeruje.
