Ako rodič môže a má duchovne sprevádzať svoje dieťa

0
26

Vo Svätom Písme nachádzame morálne požiadavky kladené na rodičov vo vzťahu k deťom – aby ich vychovávali správne a súčasťou takejto výchovy je úcta k Bohu. Úlohou detí je predovšetkým poslúchať rodičov.

Úlohou rodičov je teda okrem iného aj duchovné sprevádzanie svojich detí. Kristus vyzýva, aby sa nebránilo deťom prísť k nemu. Najmä pokrstené deti majú právo byť sprevádzané na ceste k Bohu. Aby dieťa mohlo prijať svoje povolanie Božieho dieťaťa, musí mu byť viera sprostredkovaná.

 

Vzťah s Bohom viac než vedomosti

O čo v duchovnom sprevádzaní detí ide? Predovšetkým o sprostredkovanie viery v Božiu existenciu a jej zmysluplnosti. Veľmi dôležitou úlohou v duchovnom sprevádzaní dieťaťa je pomôcť mu spoznať, aký je Boh, aby sa učilo samostatnosti v rozpoznávaní Boha vo vlastnom živote a odpovedať na Jeho volanie. Duchovné sprevádzanie detí, oveľa viac ako sprevádzanie dospelých, ide ruka v ruke s výchovou, pričom platí, že cieľom je skôr vychovať autentického, úprimného človeka, než „hajzlíka prešpikovaného katechizmom“.V deklarácii Druhého vatikánskeho koncilu Gravissimum educationis sa píše:

Keďže rodičia dali život svojim deťom, viaže ich veľmi vážna povinnosť poskytnúť svojmu potomstvu aj výchovu. Preto ich treba pokladať za prvých a hlavných vychovávateľov svojich detí. Táto ich výchovná úloha je taká dôležitá, že ak chýba, len ťažko sa dá nahradiť. […] Najmä v kresťanskej rodine, obdarenej milosťou a poslaním sviatostného manželstva, sa deti majú už od útleho veku učiť byť vnímavými voči Bohu, ctiť si ho a milovať aj blížneho, v súlade s vierou, ktorú prijali krstom.”

 

Sprostredkovať Božiu lásku

Na duchovné sprevádzanie detí majú prvoradé právo jeho vlastní rodičia. Rovnako ako majú za svoje dieťa prvoradú zodpovednosť, prináleží im aj prvoradé právo duchovne viesť svoje dieťa. Iní ľudia – rodinní príslušníci, kňazi, učitelia náboženstva, či celé spoločenstvo ľudí (napr. štát) si nemôžu nárokovať byť (prvoradým) duchovným vodcom dieťaťa.

Jediným vychovávateľom vo viere je Duch Svätý. My máme iba plniť svoje materské či otcovské poslanie a svojimi obmedzeniami a nedostatkami sa príliš neznepokojovať (Ch. Ponsardová, Viera v rodine). Duchovné sprevádzanie sa deje predovšetkým vzťahom založenom na láske a dôvere, realizovanom v konkrétnych situáciách. Akým spôsobom?

Pri duchovnom sprevádzaní detí ide predovšetkým o sprostredkovanie Božej lásky a starostlivosti, o sprostredkovanie viery v Jeho existenciu a v Jeho konanie v životoch ľudí a vo svete. Najdôležitejšie je, aby sa rodič nestaval medzi Boha a dieťa inak ako pomocník, ako prostredník – aby dieťa nemanipuloval odkazujúc na Boha. Pokiaľ je to v silách rodiča, má sa vyhýbať tomu, aby v dieťati vytváral nesprávne predstavy o Bohu, práve naopak, jeho úlohou je pomôcť nesprávnym predstavám o Bohu zamedziť, resp. ich odstraňovať.

 

Na úrovni, ktorú dieťa dosiahlo

Ako pri duchovnom sprevádzaní dospelého človeka, tak aj pri dieťati treba brať ohľad na konkrétne dieťa s jeho vlastnými schopnosťami, danosťami, charakterom. Duchovné sprevádzanie treba prispôsobovať vzhľadom na rozumnosť dieťaťa, na jeho dosiahnutý stupeň zrelosti, neexistuje predpísaný postup, ktorý by nám to v tomto smere uľahčil. Vo výchove a vo viere je totiž toľko správnych odpovedí, koľko je osôb (Pondsardová).

Duchovné sprevádzanie sa má opierať o vlastnú skúsenosť dieťaťa so svetom, preto modlitba s ťažkými teologickými formuláciami, či naopak, formou rýmujúcej sa básničky, nie je vhodná. Pri modlitbe treba používať také slová, ktoré dieťa pozná a ktoré sú blízke jeho svetu. Dieťa je prirodzene zvedavé a kreatívne, je dobré využiť to a zapojiť kreativitu dieťaťa do jeho spoznávania Boha – prostredníctvom hry, či tvorivej činnosti. Cieľom duchovného sprevádzania dieťaťa je tiež uvedenie do modlitbového života a začlenenie sa do Cirkvi.

To najpodstatnejšie zo všetkého je naučiť dieťa milovať. Či už ide o výchovu vo všeobecnosti, alebo o výchovu ktorá ide ruka v ruke s duchovným sprevádzaním.

Milovať. To je nepochybne základ všetkého. Všetci potrebujeme milovať a byť milovaní. Ježiš nám zanechal jedno jediné prikázanie: milovať Boha a milovať sa navzájom. Vychovávať dieťa vo viere nie je nič iné, než naučiť ho milovať.

 

Život s Bohom nie je nadstavba

Pri takejto definícii sa môžeme pýtať v čom vlastne spočíva rozdiel medzi duchovným sprevádzaním a dobrou výchovou. Bez dobrej výchovy niet dobrého duchovného sprevádzania. Avšak pre človeka, ktorý je jednotou tela a duše, alebo ešte lepšie – jednotou tela, duše a ducha nie je vhodné brať duchovné sprevádzanie ako nejakú nadstavbu, ako niečo navyše. Dôležité je práve také chápanie človeka, Boha a ich vzájomného vzťahu, že Boh preniká a má prenikať každú oblasť ľudského života a nie byť niečím navyše. Boh nemá byť mimo bežného dňa rodiča či dieťaťa. Duchovné sprevádzanie dieťaťa má byť súčasťou životného štýlu kresťanského rodiča.

 

Fotografia: Denis Kuvaev / shutterstock

 

 

ZDIEĽAJ
PredchádzajúciPo rozvode stále verným manželom. Ako zvládnuť tú samotu?
NasledujúciBulletin pre deti – 28. nedeľa
Diana Hricová
Diana Hricová študuje na magisterskom stupni Katolícku teológiu na Teologickej fakulte Trnavskej univerzity. Štúdiu o Bohu a jeho láske k človeku by najradšej venovala celý život. S manželom Filipom sa tešia zo svojho prvého synčeka. Na zastolom.sk sa venuje téme duchovného sprevádzania detí, svätým ženám a všetkému možnému, čo sa jej práve dotkne.