V poslednej dobe často nachádzam články a odkazy, ako sa treba zbavovať vecí a ako si upratovať domácnosť. Začala som čítať „upratovací bestseller“ od istej Japonky, ktorá radí, ako si upratať domácnosť. Knižka je odporúčaná tým, ktorí nezvládajú svoj boj s neporiadkom. Výsledok? Vytriedila som si sukne…
Na druhej strane ma to však zaujalo, rozmýšľam, prečo je to tak, že kniha o upratovaní (o metóde upratovania) sa stane zo dňa na deň svetovým bestsellerom. To naozaj sme tak zahltení vecami, že nestíhame vnímať realitu?
Ako ste na tom vy? Aký máte pocit zo svojej domácností? Zo svojej výchovy aj v tejto oblasti? Ako reagujete, keď deti niečo chcú? Koľko majú doma zbytočností? A koľko vy? Keď sme sa pred dvomi rokmi presťahovali, nastal u nás doma zlom. Zistili sme, ako veľa zbytočností máme, koľko času venujeme nepotrebným hračkám, oblečeniam, drobnostiam, ktoré sa „nám niekedy zídu“. Odvtedy si dávame pozor aj vo výchove. Záleží nám na tom, aby naše deti nemali všetko. Aby vedeli, že mať všetko alebo väčšinu vecí je zbytočnosť, niečo, čo nepotrebujú.
Záleží nám na tom, aby seba a ani druhých nehodnotili na základe vecí a oblečenia. Chceme, aby vedeli, že ich hodnota sa neodvíja od matérie. Že tá nespraví človeka ani lepším, ani zdravším, ani obľúbenejším.
Je veľmi ľahké skĺznuť do „zberateľstva“ vecí, oblečení, hračiek, knižiek a všetkého, na čo si spomenieme. Čo sa však deje s naším domovom, s nami samotnými, keď sa náš majetok nekontrolovateľne rozrastá? Zahltení vecami a oblečením sa stáva náš domov neprehľadným až chaotickým. To množstvo vecí, ktoré nás obklopuje, nás nenapĺňa pokojom. Naopak, strávime stále viac času prekladaním, hľadaním, upratovaním a čistením. Ten chaos sa prenesie do nášho prežívania a žitia. Priamo nás ovplyvňuje. Chaos z neusporiadania, presýtenia a starostlivosti o všetko okolo nás.
Určite poznáte hru, kde vás inštrukcia vyzýva, aby ste si predstavili, že idete na pustý ostrov a môžete si zobrať len tri veci. Ktoré by to boli? Porozmýšľajte aj teraz ‒ ktoré tri veci by ste si zobrali so sebou?
Ja som sa ako dieťa a neskôr ako pubertiačka ťažko rozhodovala medzi mobilom, vankúšom a plavkami. Tak nejako sa mi tam vsúvali naozaj dôležité veci. Dnes už viem, že namiesto vecí a zbytočností by som si zobrala len dve veci. A to Sväté písmo a ruženec. Nič viac.
Takto to vnímam aj v dnešnom reálnom svete. Nechcem so sebou ťahať bremeno vecí, športových pomôcok, príležitostných šiat a technológie. Chcem si so sebou a v sebe brať vieru. Preto mi záleží, aby ani moje deti nemali všetko. Aby ich myslenie bolo stále ľahké a flexibilné, aby neboli zaťažovaní premýšľaním o hmotných veciach a túžbach. Chcela by som ich oslobodiť od pocitu „mať“ a „chcem vlastniť“.
Teraz sa mi vynorila spomienka, keď umierala moja stará mama. Bola dobrým čestným človekom. Boli sme pri nej a modlili sa. Ani neviem prečo, ale poobzerala som sa po izbe, kde sme boli. Videla som tam vianočnú výzdobu, fotky jej manžela, uložené šaty… všade mala poriadok. Odrazu som tak jednoducho precítila, že naozaj je všetko hmotné márnosť. Že je vlastne jedno, čo všetko sa nachádzalo v izbe, ešte aj tá vianočná výzdoba mi prišla tak nepodstatná… Jediné, na čom skutočne záležalo, bolo, že bola sviatostne zaopatrená a pripravená stretnúť sa s Pánom. Všetko ostatné sa pominie.
Takto to je, nevnášať do svojho života veci, nezaťažovať sa zbytočnosťami a nevenovať čas veciam. Dôležité je naučiť to aj deti, aby im záležalo na tom, aby nemali všetko. Myslím si, že je to tak spojené ‒ ak dieťa vyrastá v čistom nezapratanom domove, tak aj jeho vnútorné prežívanie, jeho pohľad na seba a ľudí bude čistý a nezaprataný. Bude oslobodený od falošného sebahodnotenia a hodnotenia druhých.
Nie je to ľahké, keby bolo, asi by sme nepotrebovali návody, ako si triediť veci v domácnosti. Možno ho ani skutočne nepotrebujeme. Skôr potrebujeme nájsť rovnováhu medzi dôležitým a zbytočným a naučiť to svojím príkladom aj deti. Tým zbavíme aj seba samých pocitu, že by sme mali deťom a sebe kúpiť tie najnovšie lákadlá. Nevybudujeme tak falošný pocit bohatstva a hodnoty.
