Na stanici stál muž, ktorý netrpezlivo očakával príchod večerného vlaku. Podupkával si a nervózny chodil okolo automatu s kávou. Keď začul hlásenie o príchode vlaku, tvár sa mu rozžiarila. Vlak sa približoval a on očami dôsledne prezeral vagón za vagónom. Vlak zastavil a začali z neho vystupovať ľudia – muži, ženy, deti, staršie dámy. Jeho oči hľadali medzi všetkými ženami tú, ktorú očakával. Keď sa ich pohľady stretli, nebolo potrebné nič hovoriť. Napriek tomu, že medzi vystupujúcimi bolo mnoho iných žien podobných tej jeho, žiadna z nich nezakúsila ten pohľad, ktorý bol adresovaný práve jej. Pohľad manžela nebol obyčajným pohľadom, ktorý by mohol byť venovaný hocakej žene. Priamy, hlboký a sústredený pohľad vypovedal o skúsenosti lásky, ktorú voči sebe muž a žena prechovávali. Pre žiadneho okolostojaceho neznamenala táto žena toľko, koľko pre jej manžela.
Hľadíme na to isté, no nevidíme to isté
Príbeh o stretnutí manželov pripomína iný príbeh, ktorý sa odohral v Nazarete, v rodnej obci Ježiša, medzi jeho spoluobčanmi po tom, čo sa do nej raz vrátil. Skade to má? Či to nie je tesárov syn? Spoluobčania dokázali Ježiša vidieť iba zvonka… iba ako syna tesára a Márie (Porov. Mt 13,53-58) a mysleli si, že toto im pre poznanie Krista stačí. Nepripustili, že by v ňom mohlo byť i niečo viac, ako len to, čo už o ňom vedeli. Markova verzia evanjelia končí slovami: „A nemohol tam urobiť nijaký zázrak…“ (Mk 6, 5).
Aj nám sa môže stať, že hľadíme na to isté, no nevidíme to isté. Môžeme spoločne hľadieť na Krista prítomného v Eucharistii, no nie každý v ňom dokáže vidieť chlieb života, posilu na cestu, živého Boha. Pohľad mnohých sa môže obmedziť iba na bielu oblátku, odmenu za spoveď, či výročný pokrm…
Rozpoznať v znaku prítomnosť toho, kto k nám hovorí
Ten, ktorý nás miluje, komunikuje nám to cez znaky a v znakoch nám zanecháva i odkaz o tom, čo nám chce povedať. Takýmito znakmi sú sviatosti, o ktorých hovoríme, že sú viditeľnými znakmi, ktoré spôsobujú milosť, ktorú naznačujú (Porov. KKC 1984). Kristus, ktorý tu bol reálne prítomný pred dvetisíc rokmi, ostáva prítomným aj dnes skrze sviatosti. V sviatostiach sme pozvaní rozpoznať jeho reálnu prítomnosť tak, ako rozpoznáva manželka prítomnosť svojho manžela, ktorý je od nej na míle vzdialený, v jeho listoch. Každý list v schránke je sprítomnením jeho reálnej lásky k nej. Každá sviatosť je sprítomnením Kristovej lásky k nám.
Skúsenosť lásky mení pohľad
Čo je to zásadné, čo mení pohľad? Čo odlišuje pohľad manžela na manželku od pohľadu iných mužov? Čím je iný pohľad kresťana na Eucharistiu, na obrad sobáša, na samého Krista? Pohľad vypovedá o skúsenosti lásky, ktorá existuje medzi mužom a ženou, medzi osobou a Kristom. To láska spôsobuje, že manžel hľadí na manželku iným spôsobom ako ostatní. On vidí, čo iní vidieť nedokážu. To skúsenosť lásky a dôsledného budovania vzťahu vysvetľuje priamy, hlboký a sústredený pohľad rehoľníka na Krista prítomného v Eucharistii. Toto neviditeľné puto sa napokon stáva viditeľným v gestách, znakoch, pohľadoch, slovách, v tóne reči. Láska formuje a transformuje pohľad – spôsobuje, že milujúci je schopný vidieť to, čo pre iných zostáva neviditeľné.
Rozpoznať prítomnosť Krista v sviatosti manželstva
Môžeme hľadieť na tú istú udalosť a vidieť ju odlišne. Môžeme hľadieť na osobu Krista a obmedziť svoj pohľad iba na to, čo nám pre naše potreby postačuje. Môžeme sa zúčastniť svadobného obradu a zúžiť svoj pohľad len na róby, kytice, svadobné účesy, kvetinovú výzdobu, či Mendelssohnov pochod. Môžeme odchádzať aj z vlastného sobáša a ani len netušiť, čo zvláštne sa s nami udialo.
Vidieť viac…
Sme pozvaní vidieť viac než ostatní. Len tak môže Kristus robiť zázraky. Sme pozvaní rozpoznať v osobe Krista toho, kým On v skutočnosti je, kým On chce byť pre nás. Sme pozvaní rozpoznať v sviatosti prítomnosť Krista. Osoba Krista je centrom sviatosti manželstva. Z neho sviatosť pramení a na neho poukazuje. Kristus je tým, ktorý pozdvihuje manželstvo na hodnosť sviatosti a dáva mu hlbší a plnší rozmer. Rozvíjaním vzťahu s Ním sa manželia ponárajú do Tajomstva, ktoré ich bytostne napĺňa. Povyšujú svoje manželstvo na viac ako bývanie, spolunažívanie, domácnosť, zamestnanie, zhon, hádky, deti… Prítomnosť Krista, skúsenosť vzťahu lásky s Ním dokáže transformovať i stereotypné každodenné starosti na posvätnú liturgiu.
