Keď Písmo hovorí o poriadku v rodine, obracia sa najprv na manželov, lebo ich vzájomná manželská láska a úcta je základom rodiny (porov. Ef 5,21-33). A potom ich oslovuje ako rodičov: „A vy, otcovia, nedráždite svoje deti k hnevu, ale vychovávajte ich prísne a napomínajte ich v Pánovi“ (Ef 6,4).
Výraz „otcovia“ môžeme u sv. Pavla chápať ako „rodičia“, ale za pozornosť stojí, že otcovia, teda rodičia mužského pohlavia, sú oslovení ako zodpovední za výchovu svojich detí minimálne tak ako matky. Hoci u mužov je rodičovstvo v menšej miere vecou prirodzeného pudu, určite je vecou Božieho povolania, zrelého rozhodnutia a neochvejnej vernosti. Otec potvrdzuje identitu svojich synov i dcér. Otec ako kňaz v rodine zodpovedá za odovzdávanie živej viery svojim deťom.
Božie Slovo tu hovorí o dvoch veciach. O tom, čo nemáme robiť a čo máme robiť:
- Nemáme svoje deti dráždiť.
- Máme ich vychovávať prísne a napomínať ich v Pánovi.
Najprv sa pozrieme teda na to, čo nemáme robiť. Sv. Pavol hovorí o tejto veci aj v liste Kolosanom: „Otcovia, nedráždite svoje deti, aby nezmalomyseľneli!“ (Kol 3,21). Keď Katechizmus píše o povinnostiach rodičov voči svojim deťom, začína jasným určením základného východiskového postoja: Rodičia sa majú dívať na svoje deti ako na deti Božie a rešpektovať ich ako ľudské osoby (KKC 2222). Dráždiť svoje deti znamená nerešpektovať ich ako slobodné a dôstojné ľudské osoby a tak u nich vyvolávať hnev alebo malomyseľnosť.
Pýtal som sa viacerých rodičov, ktorých si vážim a uznávam, čo by oni zdôraznili vo výchove detí. Jeden otec siedmich detí mi povedal: „Aby si rodičia vážili svoje deti a prejavovali im úctu.“ Áno, často citujeme „Cti svojho otca a svoju matku“, ale zabúdame, že každý človek – a teda aj naše deti – si zaslúži úctu a túži po jej prejavoch.
Často opakovaný výrok hovorí, že „nestačí ich milovať, musia o tom vedieť.“ Podobne to platí aj o úcte. Nestačí milovať a ctiť, tá druhá stránka – v tomto prípade naše deti – o tom musí vedieť, ba čo viac, potrebuje to precítiť a uveriť tomu.
Dívať sa na svoje deti ako na Božie deti ...
„Naše“ deti sú v prvom rade Božie deti. O každom z nich platí: „A stvoril Boh človeka na svoj obraz“ (Gn 1,27). Sú Božím originálom. A Boh má pre každého z nich svoj plán. Našou úlohou nie je pretvárať ich na svoje kópie a realizovať na nich svoje plány. Toto je základný omyl a zlyhanie. Hranie sa na Boha.
Vychovávať Božie deti je veľká česť a výsada. Boh ti tak dôveruje, že ti zveril svoje deti! Ako by si sa správal k deťom nejakej významnej osobnosti, ktoré by ti zverili, povedzme, na prázdniny? Istotne s veľkou úctivosťou s ohľadom na ich otca či matku. Mohol by si byť na nich prísny, nemusel by si ich rozmaznávať, ani sa im podlizovať, ale ich rodičia by asi neboli nadšení, keby si ich urážal, ponižoval, ignoroval či zanedbával. Otec, ktorý miluje svoje deti, túži, aby si sa k nim správal ako k nemu. Jeho Syn hovorí: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili“ (Mt 25,40).
Rešpektovať svoje deti ako ľudské osoby …
Sú malí a potrebujú pomoc. Ale už od počatia sú to slobodné ľudské osoby so všetkou dôstojnosťou. Nestanú sa ľuďmi niekedy vo vzdialenej budúcnosti. Keď vyrastú, doštudujú, založia si rodinu. Už nimi sú.
„Nech nik tebou nepohŕda preto, že si mladý“ (1Tim 4,12), hovorí Pavol svojmu duchovnému synovi Timotejovi. Mnohí rodičia svoje deti milujú, ale pokladajú ich za menejcenné. „Čo ty vieš o živote? Ešte si nič nedokázal! Až keď sa dostaneš na školu … keď zmaturuješ … keď urobíš prijímačky na výšku … keď budeš inžinier … keď budeš zarábať … keď postavíš dom … keď vychováš deti …“
Mnohí prevzali tento postoj zo svojich rodín a pokračujú tak v kolobehu neúcty a považujú ju za normálnu. Hodnota človeka založená na výkone a výzore, „láska“ s podmienkami. Možno ste to tak zažili aj vy. Vďaka Otcovi a Synovi máte možnosť toto prekliatie zlomiť a z tohto kolotoča neúcty vystúpiť!
https://www.facebook.com/milovatactit, fotografia: pixabay.com
