PETRA BABULÍKOVÁ: Verím na zázraky. Šarlotka je jedným z nich

1
47

Druhá dcéra sa jej narodila prakticky mŕtva. Dnes prosperuje a rodičom robí radosť – spolu so svojimi ďalšími dvoma sestrami. O životných komplikáciách, ale aj svojom manželstve rozpráva Petra Babulíková.

 

Prvé dieťa sa vám narodilo s ťažkosťami. Musel prísť cisársky rez. Ako vám vaše prvé „bábo“ zmenilo život?

Predovšetkým nás veľmi roznežnilo. (úsmev) Samozrejme, prišli výzvy – od komplikácií počas pôrodu cez rekonvalescenciu, prebdené noci, nevysvetliteľné plače, problémy s dojčením, nedostatok času na seba navzájom – ale tá neha a láska, ktorá toto obdobie naplnila, veľmi úspešne zvíťazila nad všetkým diskomfortom. (úsmev)

 

Pri druhom tehotenstve vám lekár oznámil, že vaša druhá dcérka Šarlotka zomiera. Po jej predčasnom narodení ju oživovali dvadsať minút, prognózy boli len tie najhoršie. Aké ste mali pocity? Čo sa vo vás odohrávalo?

Bolo to všetko veľmi nečakané; to, že nám druhé dieťa zomiera, sme sa dozvedeli v 29. týždni tehotenstva počas prehliadky a hneď na druhý deň sme fujazdili na bratislavské Kramáre. Zažívali sme obrovský stres, pretože nám bolo povedané, že môže zomrieť kedykoľvek – pred pôrodom či počas neho.

Držal nás Boh a spoločenstvo, do ktorého s manželom Andrejom patríme. Keďže sa musel ponáhľať späť domov k dvojročnej dcérke, ostala som v Bratislave v naozaj vypätej situácii sama. Prišli ma však okamžite povzbudiť priatelia a nechýbala ani modlitba príhovoru na nemocničnej chodbe.

 

Napokon sa Šarlotku podarilo udržať pri živote. To, čo je pre matky prirodzené – byť po pôrode s dieťaťom a zžívať sa s ním – vám pri nej nebolo dopriate. Okrem toho vás čakalo množstvo vyšetrení. Kde ste brali silu znášať všetky ťažkosti?

Priznám sa, spočiatku som Bohu vyčítala, že sa veci stali tak, ako sa stali. Šarlotka mala mať množstvo diagnóz – nepočuť, nechodiť, mať problémy so zrakom, srdiečkom, metabolické poruchy… Bola na inom oddelení než ja; samozrejme, moja pohyblivosť po ďalšom pôrode cisárskym rezom bola v prvé dni obmedzená, bolo náročné za ňou chodiť. Veľmi zle som znášala aj odlúčenie od staršej dcérky, ktorá emocionálne nezvládala návštevy v nemocnici, najmä odchody, a preto ma boli s manželom pozrieť len raz.

Postupne však predpokladané diagnózy jedna po druhej mizli. Do toho som mala neustále návštevy priateľov zo spoločenstva i možnosť prijať sviatosť zmierenia. Počas prípravy na ňu som jasne vnímala, že Boh bol prítomný v každom okamihu nášho príbehu, že nás ani na chvíľu neopustil. Bolo to veľmi dojímavé a silné.

 

Ako sa momentálne má Šarlotka? Je zdravotne v poriadku?

Šarlotka sa má výborne, rastie nám do krásy a múdrosti. Onedlho ju čaká prvá trieda, nedávno dostala krásnu novú školskú tašku. Je veľmi bystrá, na svoj vek má veľmi kvalitný humor, miluje hudbu a tanec. Čo sa fyzického zdravia týka, riešime rehabilitáciu Bobathovou metódou. Pohyblivosť ľavých končatín je obmedzená, to však neobmedzuje jej vôľu tancovať a byť plne sebestačnou a radostnou. Na prvý pohľad si nevšimnete ani stopu po jej dramatickom príchode na svet (úsmev).

 

Šarlotka tak prekvapila doktorov, že jej jedna lekárka dokonca do zdravotného stavu napísala slovo „zázrak“. Veríte na zázraky?

Tou jednou lekárkou bola Dr. Vicianová z FNsP na Kramároch, vynikajúca odborníčka na predčasne narodené deti. To ona nám povedala, že sa nám dcérka narodila prakticky mŕtva. Počas každej návštevy bolo vidieť, že je nadšená Šarlotkiným stavom, pretože sa predpokladalo, že budeme riešiť omnoho závažnejšie veci než len rehabilitáciu.

Verím na zázraky. Šarlotka je jedným z nich. Verím však, že aj deti s vážnejším postihnutím sú zázrakom. Boh koná, len si treba prosiť oči viery. Potom človek vníma zázrak nielen v neobyčajných a nepochopiteľných veciach, ale aj v bežnom dni.

 

V dnešnej dobe je náročné navonok prijať silu modlitby. Vy sa tým však netajíte – pri Šarlotke sa skutočne mnoho ľudí za vás modlilo. V čom spočíva význam modlitby? Cítili ste ju?

Modlitba je vstúpením do dôvery voči Bohu. Je to veľmi osobné – v modlitbe sa nedá na nič hrať. Často si uvedomujem, že pred ľuďmi – vedome či nevedome, chtiac či nechtiac – hráme isté divadlo. Pred Bohom sa to nedá. Buď sa modlím celým srdcom alebo to nie je modlitba. On vie, na čo myslím, vie, čo cítim. S Ním môžem byť úplne a bez strachu sama sebou.

Modlitebná reťaz za Šarlotku nás ešte dodnes ohromuje. Ozvali sa nám naozaj desiatky ľudí z rôznych kútov Slovenska i Čiech. Dostalo sa nám svedectiev o tom, že Šarlotkin príbeh spojil v modlitbe rodiny či naučil modliť sa tých, ktorí sa už nemodlievali.

Doteraz stretávam neznámych ľudí – v našom meste či inde – ktorí mi vravia, že na Šarlotku myslievajú a prosia za ňu. Je to vždy veľmi silné počuť toľké dobrorečenie.

 

Napokon máte ešte tretiu dcérku. Neodradili vás predošlé dve ťažké skúsenosti v prijatí tretieho potomka?

Úprimne – naša tretia nebola plánovaná. Túžili sme po viacerých deťoch, to áno, ale ten všetok kolotoč okolo Šarlotky, tie početné vyšetrenia a cestovanie za špecialistami nás riadne vyčerpali. Katka však prišla a nikoho sa nepýtala, či je ten správny čas (úsmev).

Prvú časť tehotenstva som prežívala s obavami, plná čerstvých spomienok na Šarlotkin štart do života. Neskôr som však s Božou pomocou a podporou rodiny a spoločenstva vstúpila do dôvery a začala som sa na naše tretie dieťa veľmi tešiť.

 

Ako sa dcéry navzájom znášajú? Podobajú sa na seba alebo je každá úplne iná?

Všetky naše deti majú veľké tmavé oči, sú vtipné, roztancované a neporiadne (úsmev). Inak asi nezdieľajú veľa spoločných vlastností. Máme doma veterinárku, baletku a Mauglího z Knihy džunglí (úsmev).

 

Je starostlivosť o dcéry iná ako o synov? Je to ľahšie – či náročnejšie? Ako to vnímate ako matka troch báb?

Teraz budem asi prudko stereotypná, ale dievčatá žalujú a chlapci sa tlčú (úsmev).Občas sa prichytím pri tom, že túžim, aby sa radšej pobili než ma prenasledovali s „Mami, ona mi to berie“ a „Mami, ona povedala, že…“, ale v konečnom dôsledku sa mám s kým porozprávať o babských záležitostiach, ako sú účesy či šaty. A mám tušenie, že to bude stále lepšie a lepšie (úsmev).

 

Vymodlili ste si aj manžela, tak ste to aspoň kdesi napísali (úsmev). Dá sa manžel vymodliť? Je dobré modliť sa už vopred za svojho celoživotného partnera?

Ja verím, že Boh má pre nás pripravených mnoho krásnych vecí či ľudí. To, že Ho prosíme, aby nám ich dal, Ho provokuje k činnosti (úsmev).

Modlila som sa za svojho manžela a som Bohu vďačná za to, že ho mám, pretože je to po Bohu moja najväčšia láska a opora.

 

Na strednej škole ste chceli, aby váš budúci manžel mal hudobný sluch, mal rád deti, musel byť veriaci a vtipný, k tomu ešte láska ku psom – vlčiakom – a k čítaniu psychologických románov. Čo z toho spĺňa Andrej? (úsmev)

To viete, stredoškoláčka má trochu iné priority než mladá žena – teda aspoň u mňa to tak bolo. S prvým chlapcom som sa rozišla po pár mesiacoch, pretože nemal nadšenie pre The Beatles – toľko k mojim stredoškolským prioritám (úsmev).

Andrej spĺňal moju predstavu o mužovi ako opore – bol cieľavedomý, múdry, empatický, inteligentný, vtipný, vedel liezť na hromozvod a najmä, cítila som, že je to ten pravý. Neviem, či sa dá opísať ten pocit – skrátka sa s niekým stretávate a vnímate, že toto je ten, koho vám Boh chce darovať.

Dnes, po takmer jedenástich rokoch manželstva, môžem povedať len to, že v priebehu zrenia nás oboch objavujem stále nové a nové úžasné vlastnosti a schopnosti svojho manžela, najmä jeho hlbokú duchovnosť a radosť z práce s mladými, ku ktorej mu Boh postupne vychováva srdce.

 

Je dobré dávať si do vzťahu podmienky?

Je dobré pýtať sa, či človek, s ktorým chodím, bude dobrým manželom a otcom. Nie je to o tom, že mu poviem: „Takýto by si mal byť.“ Je to o zodpovednosti voči svojej budúcej rodine, voči sebe, jemu i voči Bohu.

 

Problémy s deťmi často preveria aj pevnosť manželského zväzku. Ako ste to s manželom Andrejom zvládli? Nemali ste „chuť“ vyhnúť sa všetkým problémom a kamsi utiecť či to nejako radikálne vyriešiť?

Najväčším problémom, čo sa detí týka, bol – a ešte sa občas objaví – nedostatok kvalitného spánku. Pamätám si noci, v ktoré ma dojča zobudilo viac než dvadsaťkrát a so mnou, pravdaže, aj môjho manžela. Nebola by som verila, ako nevyspatie dokáže modulovať nielen niečí výkon, ale aj reakcie na bežné veci. Najradikálnejším riešením tohto problému bolo, keď sa manžel presťahoval do detskej izby a ja s deťmi sme spávali v spálni. Kedysi by som s takým riešením nesúhlasila, ale skutočne to pomohlo. Manžel si odpočinul, a tak mohol ráno vstať a ísť do práce, kde sedí osem a viac hodín za počítačom. Ja som zase bola pokojnejšia, keď som vedela, že sa aspoň trošku vyspí. Rovnako deti spali lepšie, keďže ich mama a záchrankyňa ležala vedľa nich (úsmev).

 

Ako váš manžel prijíma fakt, že doma má čistý „babinec“ – vás a tri dcéry?

Myslím, že si celkom užíva, ako ho naše dievčatá obdivujú a ľúbia (úsmev). A keď má nedostatok synov, ide si do Katolíckeho domu zahrať volejbal s tínedžermi alebo organizuje gymnasticko-parkourové tréningy v telocvični (úsmev).

 

Plánuje ešte rozšírenie vašej rodiny o ďalších členov? (úsmev).

Počas letných prázdnin si chceme do dočasnej opatery vziať nejaké psíča z útulku. Ak máte na mysli ďalšie deti, verím, že Boh to má vymyslené tak dobre, ako by sa nám ani nesnívalo – s ďalším dieťaťom či bez neho (úsmev).

 

Okrem vašej päťčlennej famílie máte aj iné aktivity. Akú úlohu plnia Babulíkovci v trenčianskom projekte Pre rodinu? Čo je jeho cieľom?

Našou najdôležitejšou misiou je organizácia pútnickej konferencie Nové svitanie, ktorá sa toto leto už po piaty raz uskutoční na Skalke pri Trenčíne. Sme členmi spoločenstva, ktoré konferenciu pripravuje. Minulý rok sme privítali sedemsto ľudí a vzácnych hostí vrátane otca biskupa Tomáša Gálisa a vladyku Petra Rusnáka, keďže máme medzi sebou i silnú úderku gréckokatolíkov (úsmev).

Projekt Pre rodinu založila naša milovaná priateľka Majka Machová, s ktorou som sa zoznámila práve pri písaní podobného rozhovoru ako je tento (úsmev). Jej láska k núdznym ma tak nadchla, že som sa začala v projekte angažovať s ňou. Ide o sieťovanie darcov s núdznymi rodinami, predovšetkým mnohodetnými rodinami alebo mamičkami – samoživiteľkami. Máme v databáze približne 30 rodín, s ktorými komunikujeme ohľadne ich potrieb. Niektoré potrebujú letné oblečenie pre syna či dcéru; iným sa pokazila práčka alebo nemajú postele; často riešime i nedostatok potravín prostredníctvom potravinových zbierok. Keďže ide o rodiny, ktoré sú overené – nami či ľuďmi, ktorým dôverujeme – aj projekt má veľkú odozvu u darcov, ktorí vedia, že ich pomoc nebude zneužitá.

 

A vaša úloha?

Mojou úlohou je hľadať darcov, komunikovať s rodinami, modliť sa. V tíme sme tri – ja, Majka ako hlava projektu, a Jarka. Všetky sa máme veľmi rady a naša láska k núdznym a k Bohu z nás urobila vrúcnu priateľskú trojicu.

Naši manželia sú často vodičmi – rozvážačmi. Sú zároveň trpezlivými podporovateľmi našich aktivít.

 

Projekt sa snaží aj materiálne podporovať rodiny. Prečo je to potrebné?

Neodpoviem vám žiadnym „štát sa nestará“. Myslím si, že my ako kresťania máme „v náplni práce“ deliť sa o hmotné a duchovné dobrá s ostatnými, tak ako to bolo v prvotnej cirkvi (Sk 2, 44-45). Kde je potreba, tam je priestor na službu. Boh však túži po radostnej službe a nie po tom, aby sme pomáhali len preto, že sa to patrí. Veď „veselého darcu miluje Boh“, píše sa v 2 Kor 9, 7 (úsmev).

 

V súčasnosti sa často hovorí o kríze, spomína sa kríza otcovstva či kríza rodiny. Je rodina v kríze? A ak áno, aké je z toho východisko?

Nie som sociológ, som len obyčajná manželka a mamina. Zo svojej skúsenosti s ľuďmi môžem povedať len to, že východiskom z akejkoľvek krízy je vrátenie sa k hodnotám. Hodnotou nie je sociálne postavenie, ani majetok. Hodnotou je Ježišovo víťazstvo na kríži. Oprime sa oň a uvidíme seba i iných v pravde. Prosme si silu zbaviť sa sebectva a pýchy, žiť v skromnosti a radosti, pomáhať a modliť sa. Človek, ktorý úprimne hľadá pravdu a usiluje sa v nej žiť, nemôže byť zlým otcom, matkou či dieťaťom. Láska k Bohu mu to nedovolí.

 

Foto: Marek Martinek

1 komentár

ZANECHAŤ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár
Prosím zadajte svoje meno